Švabachom písaný zápis v slovakizovanej češtine (bibličtine) je nasledovný:
Anno 1757
Velká a nebsáhla jest milost a láska Pána Boha, že až posud milosrdenství své nad našim mestem dokazuje. Tak, že s pomoci Pána Boha nadobudli sme sobe jarmarky anebo slobody od jeji jasnosti královské. A to roku pána 1756. Dne 17. oktobre.
Nadto z Rady obecné všeho mesta našeho usudili anebo radeji vyvolili dvanác radných a prísažných pánov v meste našom a to zejmena. Andreas Dobis na ten čas richtár, Johanes Horvát na ten čas vicerichtár, Jorius Franko, Michael Benko, Jorius Černok, Andreas Havaš, Johanes Dobis, Johanes Falluba, Jorius Hrvol, Johanes Korenčik, Jorius Falluba, Johanes Koren, Jankura Palko, Baran Daniel.
Pritom títo predjmenovani radní páni usúdili a jako mandát v našem meste vydali. Aby poctivé cechy od tohto času žádne víno do cech na faženki, rusadle nebrali. Ale vždycky z meské pivnici anebo z krčmi holbami aby nosili. Která by se poctivá cecha sprotivila anebo sproneverila pokutovana bude od magistrátu meského dvacet zlatych nemeckých. Podobne i mešťana, který by víno doma pres ohlásení potom v ten čas ite radní pred seba vzali. Že se veliké pohoršení v našem meste deje, že jaknáhle nejaková tíže pri podanstve se zbehne hned se na pána každý apeluje a richtár: za chrbtom zustane. Vydali tento dekrét, že který mešťan prestúpi a na pána pujde bez ohlasení richtáre proti tomu se mesto postaví a meským nákladkom anebo kelčíkem takového zahanbí a premúže. Načo nejen títo radní pristali ale celé úplné mesto. A to roku 1757. Die 14 janurii.
Dodávam, že tieto jarmoky v termínoch pôvodne určených fungovali ešte nejakú dobu i po druhej svetovej vojne (25.1. „na Pavla“, 3.5. „na Filipa“, 20.8. „na Štefana kráľa“, 12.12. “na Luciu“ nepretržite (ktoré som ešte sám zažil). Roku 1851 (po 100 rokoch) bolo mesto obžalované prostredníctvom rákošského katolíckeho farára (plebána), že znesväcuje sviatok narodenia svätého Štefana, ktorý pripadol na pondelok 20.8. v tomto roku, u rožňavského biskupa Ladislava Esterháziho. Tento kauzu postúpil na vyššiu inštanciu stoličnú a mesto Ratková musela podstúpiť zdĺhavé „riešenie“, použijúc konexie svojho bývalého ratkovského notára Nagy-Gedeona de Tasnad, než sa konflikt vyriešil k spokojnosti mesta Ratkovej s tým, že ako evanjelické nikdy cirkevné sviatky katolícke nesvätilo.
Povedzme si ešte, že hovoríme o rokoch feudálneho obdobia polovice 18. storočia s pevnými urbárnymi vzťahmi - povinnosťami k miestnym zemepánom, ale i v tomto období vedel si ratkovský richtár udržať piedestál autentičnosti mestského magistrátu s patričnou dávkou právomoci, ako to z vyššie publikovaného záznamu vyplýva. Možno, že richtár Ondrej Dobis mal patričnú dávku dôveryhodnosti i u miestnej šľachty, ktorej vplyv pri voľbe richtára nebýval zanedbateľný. Možnože mal krytie i z postoja vysokej šľachty, čo v tomto regióne v tomto období bol magnátsky rod Koháryovcov s výbornými konexiami na cisárskom dvore a významnými podnikateľskými aktivitami. Ondrej Dobis bol vicerichtárom Ratkovej v r. 1750, richtárom v rokoch 1756, 1757, 1758. Richtár bol volený vždy len na jeden rok. Možno bol osobnosťou, o ktorej by sa dnes povedalo: „že mal miestnu charizmu“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 28.11.2012
{gallery}obsah/ratkova/terezia{/gallery}
{jcomments on}

































Prenesme sa o skoro tri storočia dozadu, píše sa rok 1756. Mestečko Ratkovú so slúžnovským úradom, fungujúcim magistrátom mesta, ako-tak stabilizovanou politickou situáciou v Uhorsku (je už po porážke Turkov pri Viedni v r. 1683, skončili stavovské povstania), s rozmáhajúcou sa remeselnou výrobou, ktorej je miestna šľachta ústretová, s etablovanou evanjelickou latinskou školou na úrovni nižšieho gymnázia - ovládla odôvodnená eufória. Ratková získava právo jarmokov štyrikrát do roka 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a