Prenesme sa o skoro tri storočia dozadu, píše sa rok 1756. Mestečko Ratkovú so slúžnovským úradom, fungujúcim magistrátom mesta, ako-tak stabilizovanou politickou situáciou v Uhorsku (je už po porážke Turkov pri Viedni v r. 1683, skončili stavovské povstania), s rozmáhajúcou sa remeselnou výrobou, ktorej je miestna šľachta ústretová, s etablovanou evanjelickou latinskou školou na úrovni nižšieho gymnázia - ovládla odôvodnená eufória. Ratková získava právo jarmokov štyrikrát do roka Švabachom písaný zápis v slovakizovanej češtine (bibličtine) je nasledovný:
Anno 1757
Velká a nebsáhla jest milost a láska Pána Boha, že až posud milosrdenství své nad našim mestem dokazuje. Tak, že s pomoci Pána Boha nadobudli sme sobe jarmarky anebo slobody od jeji jasnosti královské. A to roku pána 1756. Dne 17. oktobre.
Nadto z Rady obecné všeho mesta našeho usudili anebo radeji vyvolili dvanác radných a prísažných pánov v meste našom a to zejmena. Andreas Dobis na ten čas richtár, Johanes Horvát na ten čas vicerichtár, Jorius Franko, Michael Benko, Jorius Černok, Andreas Havaš, Johanes Dobis, Johanes Falluba, Jorius Hrvol, Johanes Korenčik, Jorius Falluba, Johanes Koren, Jankura Palko, Baran Daniel.
Pritom títo predjmenovani radní páni usúdili a jako mandát v našem meste vydali. Aby poctivé cechy od tohto času žádne víno do cech na faženki, rusadle nebrali. Ale vždycky z meské pivnici anebo z krčmi holbami aby nosili. Která by se poctivá cecha sprotivila anebo sproneverila pokutovana bude od magistrátu meského dvacet zlatych nemeckých. Podobne i mešťana, který by víno doma pres ohlásení potom v ten čas ite radní pred seba vzali. Že se veliké pohoršení v našem meste deje, že jaknáhle nejaková tíže pri podanstve se zbehne hned se na pána každý apeluje a richtár: za chrbtom zustane. Vydali tento dekrét, že který mešťan prestúpi a na pána pujde bez ohlasení richtáre proti tomu se mesto postaví a meským nákladkom anebo kelčíkem takového zahanbí a premúže. Načo nejen títo radní pristali ale celé úplné mesto. A to roku 1757. Die 14 janurii.
Dodávam, že tieto jarmoky v termínoch pôvodne určených fungovali ešte nejakú dobu i po druhej svetovej vojne (25.1. „na Pavla“, 3.5. „na Filipa“, 20.8. „na Štefana kráľa“, 12.12. “na Luciu“ nepretržite (ktoré som ešte sám zažil). Roku 1851 (po 100 rokoch) bolo mesto obžalované prostredníctvom rákošského katolíckeho farára (plebána), že znesväcuje sviatok narodenia svätého Štefana, ktorý pripadol na pondelok 20.8. v tomto roku, u rožňavského biskupa Ladislava Esterháziho. Tento kauzu postúpil na vyššiu inštanciu stoličnú a mesto Ratková musela podstúpiť zdĺhavé „riešenie“, použijúc konexie svojho bývalého ratkovského notára Nagy-Gedeona de Tasnad, než sa konflikt vyriešil k spokojnosti mesta Ratkovej s tým, že ako evanjelické nikdy cirkevné sviatky katolícke nesvätilo.
Povedzme si ešte, že hovoríme o rokoch feudálneho obdobia polovice 18. storočia s pevnými urbárnymi vzťahmi - povinnosťami k miestnym zemepánom, ale i v tomto období vedel si ratkovský richtár udržať piedestál autentičnosti mestského magistrátu s patričnou dávkou právomoci, ako to z vyššie publikovaného záznamu vyplýva. Možno, že richtár Ondrej Dobis mal patričnú dávku dôveryhodnosti i u miestnej šľachty, ktorej vplyv pri voľbe richtára nebýval zanedbateľný. Možnože mal krytie i z postoja vysokej šľachty, čo v tomto regióne v tomto období bol magnátsky rod Koháryovcov s výbornými konexiami na cisárskom dvore a významnými podnikateľskými aktivitami. Ondrej Dobis bol vicerichtárom Ratkovej v r. 1750, richtárom v rokoch 1756, 1757, 1758. Richtár bol volený vždy len na jeden rok. Možno bol osobnosťou, o ktorej by sa dnes povedalo: „že mal miestnu charizmu“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 28.11.2012
{gallery}obsah/ratkova/terezia{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).