priamo od rakúsko–uhorskej cisárovnej Márie Terézie dňa 12. októbra 1756 (prenesme sa nad žartovnou fabuláciou ako troch ratkovských mešťanov prijala, pohostila priamo jej cisárska výsosť, ako to traduje ľudové podanie). Pravdou však je, že toto privilégium na úradnej pergamenovej listine nesie i podpis vtedajšieho ratkovského richtára Andreja Dobisa. Možno táto skutočnosť prijatia na   cisárskom dvore vo Viedni, akt podpisu, podnietil a posilnil sebadôveru spomínaného richtára a preniesol ju i na kolektívny orgán ratkovského magistrátu tých rokov. Možno pre tento fakt ma zaujal tento zápis a z tohto dôvodu posúvam ho na stránku Maj Gemer, aby som ho ponúkol i širšiemu publiku.
Švabachom písaný zápis v slovakizovanej češtine (bibličtine) je nasledovný:

Anno 1757

Velká a nebsáhla jest milost a láska Pána Boha, že až posud milosrdenství své nad našim mestem dokazuje. Tak,  že s pomoci Pána Boha nadobudli  sme sobe jarmarky anebo slobody od jeji jasnosti královské. A to roku pána 1756. Dne 17. oktobre.

Nadto z Rady obecné všeho mesta našeho usudili anebo radeji vyvolili dvanác radných a prísažných pánov v meste našom a to zejmena. Andreas Dobis na ten čas richtár, Johanes Horvát na ten čas vicerichtár, Jorius Franko, Michael Benko, Jorius Černok, Andreas Havaš, Johanes Dobis, Johanes Falluba, Jorius Hrvol, Johanes Korenčik, Jorius Falluba, Johanes Koren, Jankura Palko, Baran Daniel.

Pritom títo predjmenovani radní páni usúdili a jako mandát v našem meste vydali. Aby poctivé cechy od tohto času žádne víno  do cech na faženki, rusadle nebrali. Ale vždycky z meské pivnici anebo z krčmi holbami aby nosili. Která by se poctivá cecha sprotivila anebo sproneverila pokutovana bude od magistrátu meského dvacet zlatych nemeckých. Podobne i mešťana, který by víno doma pres ohlásení  potom v ten čas ite radní pred seba vzali. Že se veliké pohoršení v našem meste deje, že jaknáhle nejaková tíže pri podanstve se zbehne hned se na pána každý apeluje a richtár: za chrbtom zustane. Vydali tento dekrét, že který mešťan prestúpi a na pána pujde bez ohlasení richtáre proti tomu se mesto postaví a meským nákladkom anebo kelčíkem takového zahanbí a premúže. Načo nejen títo radní pristali ale celé úplné mesto. A to roku 1757. Die 14 janurii. 

 
















Dodávam, že tieto jarmoky v termínoch pôvodne určených fungovali ešte nejakú dobu i po druhej svetovej vojne (25.1. „na Pavla“, 3.5. „na Filipa“, 20.8. „na Štefana kráľa“, 12.12. “na Luciu“ nepretržite (ktoré som ešte sám zažil). Roku 1851 (po 100 rokoch) bolo mesto obžalované prostredníctvom rákošského katolíckeho farára (plebána), že znesväcuje sviatok narodenia svätého Štefana, ktorý pripadol na pondelok 20.8. v tomto roku, u rožňavského biskupa Ladislava Esterháziho. Tento kauzu postúpil na vyššiu inštanciu stoličnú a mesto Ratková musela podstúpiť zdĺhavé „riešenie“, použijúc konexie svojho bývalého ratkovského notára Nagy-Gedeona de Tasnad, než sa konflikt vyriešil k spokojnosti mesta Ratkovej s tým, že ako evanjelické nikdy cirkevné sviatky katolícke nesvätilo.

Povedzme si ešte, že hovoríme o rokoch feudálneho obdobia polovice 18. storočia s pevnými urbárnymi vzťahmi - povinnosťami k miestnym zemepánom, ale i v tomto období vedel si ratkovský richtár udržať piedestál autentičnosti mestského magistrátu s patričnou dávkou právomoci, ako to z vyššie publikovaného záznamu vyplýva. Možno, že richtár Ondrej Dobis mal patričnú dávku dôveryhodnosti i u miestnej šľachty, ktorej vplyv pri voľbe richtára nebýval zanedbateľný. Možnože mal krytie i z postoja vysokej šľachty, čo v tomto regióne v tomto období bol magnátsky rod Koháryovcov s výbornými konexiami na cisárskom dvore a významnými podnikateľskými aktivitami. Ondrej Dobis bol vicerichtárom Ratkovej v r. 1750, richtárom v rokoch 1756, 1757, 1758. Richtár bol volený  vždy len na jeden rok. Možno bol osobnosťou, o ktorej by sa dnes povedalo: „že mal miestnu charizmu“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 28.11.2012

{gallery}obsah/ratkova/terezia{/gallery}
{jcomments on}