Kultúrny dom v Muráni 60-ročný
Už viac ako 60 rokov nám skvelé slúži Kultúrny dom v Muráni, pomáha nám podporovať kultúrne záujmy našich občanov, organizovať rôzne príťažlivé podujatia, ako Dni obce Muráň, tanečné zábavy, oslavy celospoločenského charakteru, zviditeľňovanie talentu našich folkloristov, propagovanie športových úspechov atď. Neraz sa v ňom už v minulosti umiestňovali rôzne výstavy a trvalé miesto v jeho priestoroch malo aj ochotnícke divadlo.
Na prízemí teraz nachádzame obecnú knižnicu, fitnescentrum a spoločenskú miestnosť ZO našich dôchodcov. Dostatočnú pozornosť tomuto nášmu obecnému centru kultúry venuje aj obecné zastupiteľstvo na čele so starostom obce Ing. R. Goldschmidtom. Jeho priestory boli už rekonštruované, vyžadovali si rôzne úpravy, nové zariadenie, modernú úpravu hygienických miestností, náhradu nefunkčných súčastí rôzneho charakteru.
Vzorne udržiavaný Kultúrny dom v Muráni začali stavať v roku 1952 a výstavba bola ukončená v roku 1957. Hodnota stavby bola vyčíslená na 900 tisíc Kčs. V uvedenom období (1952 až 1957) bol predsedom MNV v Muráni Štefan Grenda a Ján Kenický (J. Gallo: MURÁŇ, s.13,119,134-135). Deti pána Kenického Richard a Katka (Mgr. Lešková) - teraz obaja už dôchodcovia sa zhodli v názore, že vtedy brigádoval celý Muráň, avšak presviedčať neustále ľudí, aby svoj voľný čas venovali aj v prospech obce, bolo veľmi náročné. Ako uviedla pani Katka, často si museli vyhrnúť rukávy aj sám predseda s pani matrikárkou obce Zitou Hajdúkovou, lebo ľudí na stavbe nebolo a murári nemohli čakať, kým sa objaví nejaký dobrovoľník.
Kultúrny dom stavali viacerí murári, no starší občania si spomínajú najmä na pána Mareka - štíhleho a vtipného muža z Moravy. Ľudia si ho veľmi obľúbili, aj môj svokor Fedor Svoreň zo Šumiaca, ktorý stále chodil na „múračky“ po okolí - teda aj do Muráňa a na Prednú Horu. Keď už murári vytiahli múry kultúrneho domu, pán Marek ich chcel ovenčiť malým stromčekom, ako to bolo vždy zvykom. Kdesi vytiahol zo zeme malú čerešňu aj s koreňmi a poď ho s ňou na múry kultúrneho domu. Murár Fedor ho presvedčil, že zoženie 
„mája“ - mladučkú briezku a priviaže na ňu aj stuhy rôznych farieb. No a kde skončila mladá čerešňa, ktorá mala tróniť na múroch teraz nášho 60-ročného jubilanta - Kultúrneho domu v Muráni?
Na Šumiaci vedľa bývalej drevenice rodiny Svoreňovej. Šéf murárov pán Marek ju daroval svojmu spolupracovníkovi, ktorý v spomienkach na mladosť neraz zablúdil aj do našej obce.
-RS-
KULTÚRNY DOM V NOVOM ŠATE
Hoci kultúrny dom má vyše 60 rokov, ako v článku: „Stavali murári v Muráni lešenie..." uvádza pani Mgr. Svoreňová, potreboval už opravu a modernizáciu. Obci Muráň bola v rámci Operačného programu Kvalita životného prostredia schválená Žiadosť o nenávratný finančný príspevok pre projekt s názvom Oprava Kultúrneho domu. Na túto rekonštrukciu sa obci podarilo získať fondy z EÚ vo výške 220 tis. Eur. Rekonštrukcia prebiehala v roku 2017 až 2018.
Podarilo sa budovu zatepliť, vymeniť strešnú krytinu a nad vchodom urobiť novú striešku. V kultúrnom dome boli vymenené všetky okná a vchodové dvere. Cieľom daného projektu bolo zníženie energetickej náročnosti budovy kultúrneho domu.
-SH
(Zdroj: Muránske noviny č. 6, december 2018. Uverejnené so súhlasom autorky príspevku)
MG od
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.