V neposlednom rade v miestnom nárečí spracované články o zaujímavých ľuďoch z minulosti a rôznych zvykoch a obyčajoch v obci pod Muránskym hradom. Takéto príspevky bývajú pre súčasníkov vyhľadávané, a preto ich čitatelia berú za svoje. Dlhé roky novinám veľkú pozornosť venuje pani Ružena Svoreňová, ktorá zastávala viacero rokov aj funkciu vedúcej redaktorky a vštepila im zaujímavú obsahovú charakteristiku. Dnes túto vďačnú prácu po nej prevzala mladá Bc. Jana Hajdúková.
Na dnes som pre vás, ktorí Muránske noviny nepoznáte, z decembrového čísla novín prevzal nasledovný príspevok.
VRBJAROVCOV BOLO NEÚREKOM!
Občanov s týmto priezviskom možno najprv rozdeliť do dvoch skupín: Vrbjar alebo Vrbiar. Ja budem používať verziu s písmenom J, lebo vo výslovnosti nejde o rozdiel, horšie je to s rozlišovaním nositeľov tohto mena. Pani poštárka však nemá s tým problém, ak je v zásielke číslo domu. V minulosti v Muráni sa využívali okrem priezviska aj prímenia a tých bolo v prípade Vrbjarovcov viac ako desať.
Najviac VRBJAROVCOV žilo na Vyšnom konci. Oproti penziónu bývali od MRNĎÁKA. Manželia František a Anna vychovali dve deti: Petra a Darinu. Najznámejší muránsky vtipkár, ktorý rád zveličoval, svoje príbehy prifarboval výmyslami a nezmyslami bol známy ako „bašík od MRDEKA“. V blízkosti kríža pri rieke žila gazdovská rodina od HENČA so synmi Františkom a Jánom.
Na ulici, kde žije p. Ľubomír Adamec, boli známe hneď tri rodiny Vrbjarovcov. V jeho dome žili od ROŠKU s dcérami Emíliou, Máriou a Jánom, ktorý bol v roku 1960 predsedom MNV v Muráni. Dnes ešte evidujeme jeho manželku pani Emku. V blízkosti Vrbjarovcov od Rošku stojí dom od VENĎEĽA. Manželia Ján a Paulína tam vychovali štyri deti: Emíliu, Jána, Jozefa a Františka. Otecka p. Ing. Soničky Haššovej volali Ferko od VRBJARKY. Len málokto vie, že bol vojenským pilotom a radistom na Morave, kde slúžil 10 rokov. Lietal na prúdovom lietadle L-29 Delfín.
Na Majeri zase žili Vrbjarovci od RUSA, lebo domáca pani mala ruské korene. Boli to vlastne starí rodičia Janky a tragicky zosnulých bratov Ivka a Števka. Na nižnom konci žili od VEROŇÁKA s tromi synmi: Jurajom, Jánom a Františkom. Na konskej ulici u POVRAZŇÍKA pani Oľge a Jánovi sa narodila Olinka a Mirko.
Bezdetní pani Mária a Pavol Vrbjarovci od ŤAPŠÁRA bývali v blízkosti Hôrky – smerom do Muránskej Lehoty. Pani Mariška bola obľúbenou kuchárkou v základnej škole. V Muráni sa ešte objavili aj Vrbjarovci z Lehoty a tu sme ich zviditeľnili ako od VRBJÁRA.
Dnes, keď sa nás niekto opýta, kde bývajú Vrbjarovci, už to je oveľa jednoduchšie. Je ich menej a stačí pridať meno: Peter, František, Emka, Števko, Marika, Juraj a Miroslav. Však ste hneď vedeli, ktorú rodinu mám na mysli?
Mgr. Ružena Svoreňová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.