V neposlednom rade v miestnom nárečí spracované články o zaujímavých ľuďoch z minulosti a rôznych zvykoch a obyčajoch v obci pod Muránskym hradom. Takéto príspevky bývajú pre súčasníkov vyhľadávané, a preto ich čitatelia berú za svoje. Dlhé roky novinám veľkú pozornosť venuje pani Ružena Svoreňová, ktorá zastávala viacero rokov aj funkciu vedúcej redaktorky a vštepila im zaujímavú obsahovú charakteristiku. Dnes túto vďačnú prácu po nej prevzala mladá Bc. Jana Hajdúková.
Na dnes som pre vás, ktorí Muránske noviny nepoznáte, z decembrového čísla novín prevzal nasledovný príspevok.
VRBJAROVCOV BOLO NEÚREKOM!
Občanov s týmto priezviskom možno najprv rozdeliť do dvoch skupín: Vrbjar alebo Vrbiar. Ja budem používať verziu s písmenom J, lebo vo výslovnosti nejde o rozdiel, horšie je to s rozlišovaním nositeľov tohto mena. Pani poštárka však nemá s tým problém, ak je v zásielke číslo domu. V minulosti v Muráni sa využívali okrem priezviska aj prímenia a tých bolo v prípade Vrbjarovcov viac ako desať.
Najviac VRBJAROVCOV žilo na Vyšnom konci. Oproti penziónu bývali od MRNĎÁKA. Manželia František a Anna vychovali dve deti: Petra a Darinu. Najznámejší muránsky vtipkár, ktorý rád zveličoval, svoje príbehy prifarboval výmyslami a nezmyslami bol známy ako „bašík od MRDEKA“. V blízkosti kríža pri rieke žila gazdovská rodina od HENČA so synmi Františkom a Jánom.
Na ulici, kde žije p. Ľubomír Adamec, boli známe hneď tri rodiny Vrbjarovcov. V jeho dome žili od ROŠKU s dcérami Emíliou, Máriou a Jánom, ktorý bol v roku 1960 predsedom MNV v Muráni. Dnes ešte evidujeme jeho manželku pani Emku. V blízkosti Vrbjarovcov od Rošku stojí dom od VENĎEĽA. Manželia Ján a Paulína tam vychovali štyri deti: Emíliu, Jána, Jozefa a Františka. Otecka p. Ing. Soničky Haššovej volali Ferko od VRBJARKY. Len málokto vie, že bol vojenským pilotom a radistom na Morave, kde slúžil 10 rokov. Lietal na prúdovom lietadle L-29 Delfín.
Na Majeri zase žili Vrbjarovci od RUSA, lebo domáca pani mala ruské korene. Boli to vlastne starí rodičia Janky a tragicky zosnulých bratov Ivka a Števka. Na nižnom konci žili od VEROŇÁKA s tromi synmi: Jurajom, Jánom a Františkom. Na konskej ulici u POVRAZŇÍKA pani Oľge a Jánovi sa narodila Olinka a Mirko.
Bezdetní pani Mária a Pavol Vrbjarovci od ŤAPŠÁRA bývali v blízkosti Hôrky – smerom do Muránskej Lehoty. Pani Mariška bola obľúbenou kuchárkou v základnej škole. V Muráni sa ešte objavili aj Vrbjarovci z Lehoty a tu sme ich zviditeľnili ako od VRBJÁRA.
Dnes, keď sa nás niekto opýta, kde bývajú Vrbjarovci, už to je oveľa jednoduchšie. Je ich menej a stačí pridať meno: Peter, František, Emka, Števko, Marika, Juraj a Miroslav. Však ste hneď vedeli, ktorú rodinu mám na mysli?
Mgr. Ružena Svoreňová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.