Našu oslávenkyňu, pani Helenku, najkrajšie spomienky z mladosti spájajú s Máriou Beňovou (od Gajdáľov) – neskôr manželkou Františka Goldschmidta. (Manželia Goldschmidtovci odišli navždy pred viac ako 20 rokmi. Česť ich pamiatke!) Dve bývalé nerozlučné kamarátky, potom švagriné priviedli na svet aj svoje prvé deti takmer v rovnakom čase – v januári 1966. Helenka dcéru Slávku (vydatú Urvovú) a Mária jediného syna Romana. Do rodiny Vladimíra a Heleny Beňových neskôr ešte pribudla dcéra Janette (vydatá Švonavcová) a syn Matúš. V súčasnosti sa tešia z 5 vnúčat (Miško, Janko, Apolenka, Jarko a Bianka), ba s najstaršou vnučkou Bc. Michaelou Hajdúkovou sa delia o radosť z jej synov a ich pravnúčikov Tadeáška a Matejka. Produktívny život pani Heleny Beňovej je spojený najmä s muránskou pílou, ale ani na dôchodku zo svojej aktivity príliš nezľavila. Stále vystupuje s folklórnou skupinou Levenda (od r. 1991). Svojím dôstojným a pozoruhodným speváckym prejavom v ľudovom odeve a bohatými praktickými skúsenosťami v tvorbe rôznych muránskych špecialít naznačuje, že jej vzťah k našej obecnej ľudovej kultúry je viac než kladný. Niet pochýb o tom, že muránske zvyky a obyčaje
neváha propagovať aj mimo našej obce. Napríklad na Dňoch vidieka v Národnej rade SR v rámci prezentácie ľudových tvorcov za Mikroregión Muránska planina, alebo prostredníctvom slovenskej televízie v rámci programu Encyklopédia slovenských obcí a pod. Také cestoviny do polievky, zvané „gágoríky“, robené v Muráni na brde (súčasť krosien) nesmeli chýbať na žiadnej hrdej svadbe či inej hostine.
Asistovala jej aj sesternica Želka Štefaňárová, no Helenka uviedla, že ju to učila prísna starká aj mama a ona už k tomuto priúča milovanú vnučku Bianku, učenlivú a trpezlivú synovu dcérku. Nevesta Janka (rod. Kováčová) ju v tom rada podporuje, veď „naša Helenka vie, čo robí, lebo vraj, keď my tu nebudeme...“
Oceňujeme aj pomoc pani Heleny Beňovej s manželom Vladimírom (čoskoro 80-ročným) pri tvorbe Muránskych novín od roku 2008. Pani Helenka má vynikajúcu pamäť a úctyhodnú ochotu pomáhať. Vždy na požiadanie vedela redakcii poradiť, objasniť problematiku z histórie obce, vyriešiť nejasné súvislosti, identifikovať ľudí na starých fotografiách atď. Zvykli sme hovoriť, že vtáka poznáš po perí a človeka po reči. Naša oslávenkyňa Helenka Beňová je milá, výrečná, avšak ako správna folkloristka rada načrie aj do bohatej studnice nášho muránskeho dialektu (nárečia). Prajeme jej dobré zdravie, pohodu v rodine a Božie požehnanie každej aktivite, ktorú v jej podaní radi obdivujeme!
-RS-
(Zdroj: Muránske noviny 5. nov.2019)


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a