Našu oslávenkyňu, pani Helenku, najkrajšie spomienky z mladosti spájajú s Máriou Beňovou (od Gajdáľov) – neskôr manželkou Františka Goldschmidta. (Manželia Goldschmidtovci odišli navždy pred viac ako 20 rokmi. Česť ich pamiatke!) Dve bývalé nerozlučné kamarátky, potom švagriné priviedli na svet aj svoje prvé deti takmer v rovnakom čase – v januári 1966. Helenka dcéru Slávku (vydatú Urvovú) a Mária jediného syna Romana. Do rodiny Vladimíra a Heleny Beňových neskôr ešte pribudla dcéra Janette (vydatá Švonavcová) a syn Matúš. V súčasnosti sa tešia z 5 vnúčat (Miško, Janko, Apolenka, Jarko a Bianka), ba s najstaršou vnučkou Bc. Michaelou Hajdúkovou sa delia o radosť z jej synov a ich pravnúčikov Tadeáška a Matejka. Produktívny život pani Heleny Beňovej je spojený najmä s muránskou pílou, ale ani na dôchodku zo svojej aktivity príliš nezľavila. Stále vystupuje s folklórnou skupinou Levenda (od r. 1991). Svojím dôstojným a pozoruhodným speváckym prejavom v ľudovom odeve a bohatými praktickými skúsenosťami v tvorbe rôznych muránskych špecialít naznačuje, že jej vzťah k našej obecnej ľudovej kultúry je viac než kladný. Niet pochýb o tom, že muránske zvyky a obyčaje 
neváha propagovať aj mimo našej obce. Napríklad na Dňoch vidieka v Národnej rade SR v rámci prezentácie ľudových tvorcov za Mikroregión Muránska planina, alebo prostredníctvom slovenskej televízie v rámci programu Encyklopédia slovenských obcí a pod. Také cestoviny do polievky, zvané „gágoríky“, robené v Muráni na brde (súčasť krosien) nesmeli chýbať na žiadnej hrdej svadbe či inej hostine.
Asistovala jej aj sesternica Želka Štefaňárová, no Helenka uviedla, že ju to učila prísna starká aj mama a ona už k tomuto priúča milovanú vnučku Bianku, učenlivú a trpezlivú synovu dcérku. Nevesta Janka (rod. Kováčová) ju v tom rada podporuje, veď „naša Helenka vie, čo robí, lebo vraj, keď my tu nebudeme...“
Oceňujeme aj pomoc pani Heleny Beňovej s manželom Vladimírom (čoskoro 80-ročným) pri tvorbe Muránskych novín od roku 2008. Pani Helenka má vynikajúcu pamäť a úctyhodnú ochotu pomáhať. Vždy na požiadanie vedela redakcii poradiť, objasniť problematiku z histórie obce, vyriešiť nejasné súvislosti, identifikovať ľudí na starých fotografiách atď. Zvykli sme hovoriť, že vtáka poznáš po perí a človeka po reči. Naša oslávenkyňa Helenka Beňová je milá, výrečná, avšak ako správna folkloristka rada načrie aj do bohatej studnice nášho muránskeho dialektu (nárečia). Prajeme jej dobré zdravie, pohodu v rodine a Božie požehnanie každej aktivite, ktorú v jej podaní radi obdivujeme!
-RS-
(Zdroj: Muránske noviny 5. nov.2019)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.