Malé žemličky pod názvom kaiserky mali zase pripomínať kráľovskú korunu. Nemecké slovo Kaiser totiž znamená cisár. Žemličky tiež piekli v Rakúsku už od roku 1760, ale meno dostali podľa Františka Jozefa (1830 – 1916).
Spomínané muránske buchty, ako uviedla Ing Soňa Haššová v obecnej tlači, začali piecť a predávať v 70. rokoch 20. storočia v jedálni pohostinca Koruna, teraz od septembra 2017 v bývalom dome pána Života Ďordeviča (1896 – 1973), pochádzajúceho zo Srbska. Viac o ňom naznačil Ing. Pavol Hlodák (Obec Muráň - Svedectvo času, 2018, s. 129-130). V čase 1. svetovej vojny iba 18 ročný zajatec rakúsko-uhorskej armády pracoval v Jelšave a v Muránskej Dlhej Lúke, kde sa aj ako 24 ročný usadil a oženil s Aničkou Vrtišovou. Najprv pracoval na píle v Revúčke a v Muráni, ale takmer pred 85 rokmi (1935) sa stal v Muráni pekárom –živnostníkom. Jeho chlieb a pečivo sa široko-ďaleko chválili sami. Obľúbili si ho veľmi rýchlo aj v okolitých obciach. Na námestí pri rieke – v časti, kde stál aláš (koniareň, voziareň) si pán Ďordevič postavil dom i pekáreň a v dome zriadil aj obchod s vchodom z námestia. Dokonalé podmienky, skvelý odborník, lebo ešte v Srbsku sa vyučil za pekára, no pre jeho politickú angažovanosť ho chceli vypovedať do Juhoslávie. Nakoniec jeho podnikanie skončilo v roku 1952, svojím vynikajúcim chlebom nás zásoboval 17 rokov. Do dôchodku (1956) bol potom strážnikom Pozemných stavieb v Revúcej, no ešte 5 rokov pred smrťou (1968) prekvapil Muránčanov svojím voňavým chlebom a tzv. Dubčekovými rožkami. Boli dvojnásobne veľké ako obyčajné a tiež v tvare polmesiaca. Obnovené podnikanie bolo však už len jeho krátkou labuťou piesňou. Chlieb vraj pár rokov piekol aj pán Tibor Kršák (1940 – 1947), no potom po Tussayim sa stal krčmárom.
Pečeniu chleba pán Ďordevič priúčal aj svojho jediného syna Jána, no ten svoje praktické skúsenosti využíval len v pekárni v Revúcej. Vnuk Milan bol učiteľom a vnučky Gitka a Elenka si tiež zvolili inú životnú cestu. Až Gitkin syn, Roman Kazimír (otec Igor K.), po nežnej revolúcii (1989), resp. ešte neskôr sa rozhodol pokračovať v šľapajách svojho srbského pradeda. S manželkou Dagmarkou (1970 – 2018) – dcérou bývalého poslanca parlamentu Ing. Jána Hrbáľa (1940 – 2009), podnikli všetky nevyhnutné náležitosti a pár mesiacov sa im aj darilo zásobovať Muránčanov chutným domácim chlebom. Ako uviedla ich príbuzná, pani Alenka Lenďáková (rod. Hajdúková) z Rožňavy, Roman získal aj potrebné odborné vzdelanie v Rožňave, nakúpil aj materiál na vybudovanie modernej predajne chleba, ktorý už čakal murárov a iných majstrov uložený pri zadnej bráne. Dagmarka dočasne predávala chlieb cez okienko vzorne udržiavaného prostredia pekárne a okolia. Hygienikom však kadečo nebolo po vôli a činnosť im zakázali dovtedy, kým nesplnia požadované.
Mladí ambiciózni ľudia sa nechtiac vyhli ďalším pokusom o podnikanie, nemálo boli zaskočení zákonmi, no ešte viac nevyliečiteľnou chorobou, ktorá Dagmarku obrala o najkrajšie roky života a nakoniec jej takmer 48 ročná podľahla. Rodina najprv žila na Prednej Hore, potom v Revúcej. V Muráni u mamy Marty, rod. Sklenárikovej (1947 – 2013) Dadka už bola takmer nemobilná a posledné roky života strávila u svojho jediného syna Romana v Nitre, ďaleko od milovaného rodného Muráňa. Rana v srdciach jej blízkych je ešte stále veľmi čerstvá a slová po rozlúčke s mladým, vnútorne nádherným človekom sa hľadajú ťažko, tak aspoň odkaz všetkým ľuďom so skvelými nápadmi: “Aj stokrát povedané “nie” sa raz zmení na nádherné “áno”, hoci štafetu vášho sna ponesú aj iní.”
Chlieb sa síce už u Ďordeviča nepečie, ale muránske buchty sa stále tešia priazne “fajnšmekrov”.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny 1/2020)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.