Malé žemličky pod názvom kaiserky mali zase pripomínať kráľovskú korunu. Nemecké slovo Kaiser totiž znamená cisár. Žemličky tiež piekli v Rakúsku už od roku 1760, ale meno dostali podľa Františka Jozefa (1830 – 1916).
Spomínané muránske buchty, ako uviedla Ing Soňa Haššová v obecnej tlači, začali piecť a predávať v 70. rokoch 20. storočia v jedálni pohostinca Koruna, teraz od septembra 2017 v bývalom dome pána Života Ďordeviča (1896 – 1973), pochádzajúceho zo Srbska. Viac o ňom naznačil Ing. Pavol Hlodák (Obec Muráň - Svedectvo času, 2018, s. 129-130). V čase 1. svetovej vojny iba 18 ročný zajatec rakúsko-uhorskej armády pracoval v Jelšave a v Muránskej Dlhej Lúke, kde sa aj ako 24 ročný usadil a oženil s Aničkou Vrtišovou. Najprv pracoval na píle v Revúčke a v Muráni, ale takmer pred 85 rokmi (1935) sa stal v Muráni pekárom –živnostníkom. Jeho chlieb a pečivo sa široko-ďaleko chválili sami. Obľúbili si ho veľmi rýchlo aj v okolitých obciach. Na námestí pri rieke – v časti, kde stál aláš (koniareň, voziareň) si pán Ďordevič postavil dom i pekáreň a v dome zriadil aj obchod s vchodom z námestia. Dokonalé podmienky, skvelý odborník, lebo ešte v Srbsku sa vyučil za pekára, no pre jeho politickú angažovanosť ho chceli vypovedať do Juhoslávie. Nakoniec jeho podnikanie skončilo v roku 1952, svojím vynikajúcim chlebom nás zásoboval 17 rokov. Do dôchodku (1956) bol potom strážnikom Pozemných stavieb v Revúcej, no ešte 5 rokov pred smrťou (1968) prekvapil Muránčanov svojím voňavým chlebom a tzv. Dubčekovými rožkami. Boli dvojnásobne veľké ako obyčajné a tiež v tvare polmesiaca. Obnovené podnikanie bolo však už len jeho krátkou labuťou piesňou. Chlieb vraj pár rokov piekol aj pán Tibor Kršák (1940 – 1947), no potom po Tussayim sa stal krčmárom.
Pečeniu chleba pán Ďordevič priúčal aj svojho jediného syna Jána, no ten svoje praktické skúsenosti využíval len v pekárni v Revúcej. Vnuk Milan bol učiteľom a vnučky Gitka a Elenka si tiež zvolili inú životnú cestu. Až Gitkin syn, Roman Kazimír (otec Igor K.), po nežnej revolúcii (1989), resp. ešte neskôr sa rozhodol pokračovať v šľapajách svojho srbského pradeda. S manželkou Dagmarkou (1970 – 2018) – dcérou bývalého poslanca parlamentu Ing. Jána Hrbáľa (1940 – 2009), podnikli všetky nevyhnutné náležitosti a pár mesiacov sa im aj darilo zásobovať Muránčanov chutným domácim chlebom. Ako uviedla ich príbuzná, pani Alenka Lenďáková (rod. Hajdúková) z Rožňavy, Roman získal aj potrebné odborné vzdelanie v Rožňave, nakúpil aj materiál na vybudovanie modernej predajne chleba, ktorý už čakal murárov a iných majstrov uložený pri zadnej bráne. Dagmarka dočasne predávala chlieb cez okienko vzorne udržiavaného prostredia pekárne a okolia. Hygienikom však kadečo nebolo po vôli a činnosť im zakázali dovtedy, kým nesplnia požadované.
Mladí ambiciózni ľudia sa nechtiac vyhli ďalším pokusom o podnikanie, nemálo boli zaskočení zákonmi, no ešte viac nevyliečiteľnou chorobou, ktorá Dagmarku obrala o najkrajšie roky života a nakoniec jej takmer 48 ročná podľahla. Rodina najprv žila na Prednej Hore, potom v Revúcej. V Muráni u mamy Marty, rod. Sklenárikovej (1947 – 2013) Dadka už bola takmer nemobilná a posledné roky života strávila u svojho jediného syna Romana v Nitre, ďaleko od milovaného rodného Muráňa. Rana v srdciach jej blízkych je ešte stále veľmi čerstvá a slová po rozlúčke s mladým, vnútorne nádherným človekom sa hľadajú ťažko, tak aspoň odkaz všetkým ľuďom so skvelými nápadmi: “Aj stokrát povedané “nie” sa raz zmení na nádherné “áno”, hoci štafetu vášho sna ponesú aj iní.”
Chlieb sa síce už u Ďordeviča nepečie, ale muránske buchty sa stále tešia priazne “fajnšmekrov”.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny 1/2020)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).