prevedení. Predával sa aj v takejto skrinke, ako vidíte na obrázku. K napísaniu tejto poznámky ma inšpiroval príspevok pani Ruženy Svoreňovej v dvojtýždenníku Muránske noviny. S jej dovolením ho na stránke Maj Gemer približujem aj ostatným. Možno poslúži ako typ pre napísanie spomienky, ako to bolo u nich, keď pred vyše 50 rokmi do našich bytov tichúčko prenikali prvé televízory s modrastým blikotavým svetlom.
Televízia v Muráni od roku 1960
V súčasnosti na území našej vlasti evidujeme odpájanie analógového televízneho vysielania, ktoré je nahrádzané digitálnym. Každú novinku však sprevádzajú nielen rôzne očakávania z kladného prínosu do nášho života, ale aj určité obavy, ako zvládnuť zmenu, ktorá nemálo ľudí možno zaskočila aj finančne. Situáciu každý chce riešiť čo najskôr, lebo bez televízie by už náš život nebol „ to pravé orechové“.
Viete si skutočne predstaviť život bez televízie? Ja áno, lebo pred rokom 1960 sme sa museli uspokojiť iba s rozhlasovým vysielaním, po večeroch sme čítavali knihy a trikrát v týždni sme mali možnosť pozrieť si film v muránskom kine: v stredu, v sobotu a v nedeľu.
V našej obci za priekopníka televízie považujeme pána ANTONA ŠANDRIKA. Dlho po roku 1960 sme mali iba jeden program a televízory boli len v pár domoch. Známe boli pod tromi značkami: Oravan, Muráň a Kriváň.
Asi o 15 rokov neskôr, približne okolo roku 1975 sa vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji už tešili aj z druhého programu. Obec Muráň vtedy patrila do Východoslovenského kraja, a tak sa na nás „ na chvoste“ vždy akosi zabudlo. No z Muránčanov nikdy východniarov neurobili, lebo my sme Stredoslováci „ako repa“ a tí veru nepoznajú prekážok. A ako teda Muránčania k 2. programu prišli? V roku 1976 sa do Muráňa priženil istý pán Ján Svoreň – pracovník Vysielača Kráľova hoľa, neskôr televízny technik vykrývačov v Stredoslovenskom kraji. A veru ho to veľmi nahnevalo, že v Muráni nemôže pozerať vtedy velebný 2. program.
Zo svojho šumiackého televízneho vysielacieho strediska priviezol prístroje pre 2. program a namontoval ich do muránskeho vykrývača. Načierno, akože len na skúšku! Netestoval ich však príliš dlho a veru mal čo vysvetľovať svojim nadriadeným v Banskej Bystrici i v Bratislave! Ale ľady sa pohli, a tak aj v Muráni sme po čase už mali možnosť sledovať dva programy. Ba tí, čo si zadovážili správnu anténu, mohli „chytiť aj Maďarov“. Taká bola televízna realita v Muráni pred 35 rokmi. Všetko v živote má svoje dejiny, a teda asi o 20 rokov neskôr sa aj v našej obci objavila očakávaná komerčná televízia Markíza. Opäť bola potrebná nová anténa, a tá v roku 1997 vstúpila do povedomia ľudí ako podpultový tovar.
No kto sa snažil, dalo sa! Niekto si ju zohnal, niekto ukradol! V tom období sa u nás stále niekde kradlo. Neraz ráno sme obchádzali vykradnuté predajne s porozbíjanými výkladnými skriňami.
Ja však mám teraz na mysli vlastnú skúsenosť. V noci samu v celom dome ma zobudil veľký hrmot na okne. Vzápätí som zazrela chlapca, ktorý lomcoval mojou podpultovou anténou na Markízu. Neúspešný zlodej nakoniec ušiel a k tomu stačila jediná magická veta, že „už telefonujem p. starostovi a prišijú mu všetky krádeže v Muráni...“
V Muráni teda televíziu sledujeme už 50 rokov. Dnes už nikto antény nekradne – iba ak do zberu! Domy zdobia satelity a televízor má už takmer každý člen rodiny. Programov je neúrekom, ale možno niekedy máte chuť preladiť na iný, vlastný program. Skúste sa napríklad započúvať do nočného rozhlasového vysielania alebo zaspávať pri dobrej knihe. To je pohodička!
Mgr. Ružena Svoreňová, Muráň
Muráň je nielen gemerská obec a vrch, ale takto pomenovaný bol dokonca i televízny prijímač Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Naši starší spoluobčania si iste pamätajú, že ku zakúpenému televíznemu prijímaču spred 50 rokov potrebovali dosť často prikupovať elektrónky, ako napr. PCL82, PL81, PY83. Možno si pamätáte, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábala Tesla na Orave typy ako Orava, či Muráň. Boli to televízory ešte s čierno-bielym obrazom a obrazovkou43 cm. Mali zabudovaných 12 kanálov. Samozrejme mali aj iné gombíky, ako: na ovládanie hlasitosti a jasu, regulátor zaostrenia, vyjasňovač výšky obrazu a linearita. Ale keď ste chceli vidieť farebný obraz, museli ste si dokúpiť akýsi farebný filter, ktorý mal v hornej časti modrú, v spodnej časti zelenú a v strede ružovú, či žltú farbu. Vyrábal sa v rôznom
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-