prevedení. Predával sa aj v takejto skrinke, ako vidíte na obrázku. K napísaniu tejto poznámky ma inšpiroval príspevok pani Ruženy Svoreňovej v dvojtýždenníku Muránske noviny. S jej dovolením ho na stránke Maj Gemer približujem aj ostatným. Možno poslúži ako typ pre napísanie spomienky, ako to bolo u nich, keď pred vyše 50 rokmi do našich bytov tichúčko prenikali prvé televízory s modrastým blikotavým svetlom.
Televízia v Muráni od roku 1960
V súčasnosti na území našej vlasti evidujeme odpájanie analógového televízneho vysielania, ktoré je nahrádzané digitálnym. Každú novinku však sprevádzajú nielen rôzne očakávania z kladného prínosu do nášho života, ale aj určité obavy, ako zvládnuť zmenu, ktorá nemálo ľudí možno zaskočila aj finančne. Situáciu každý chce riešiť čo najskôr, lebo bez televízie by už náš život nebol „ to pravé orechové“.
Viete si skutočne predstaviť život bez televízie? Ja áno, lebo pred rokom 1960 sme sa museli uspokojiť iba s rozhlasovým vysielaním, po večeroch sme čítavali knihy a trikrát v týždni sme mali možnosť pozrieť si film v muránskom kine: v stredu, v sobotu a v nedeľu.
V našej obci za priekopníka televízie považujeme pána ANTONA ŠANDRIKA. Dlho po roku 1960 sme mali iba jeden program a televízory boli len v pár domoch. Známe boli pod tromi značkami: Oravan, Muráň a Kriváň.
Asi o 15 rokov neskôr, približne okolo roku 1975 sa vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji už tešili aj z druhého programu. Obec Muráň vtedy patrila do Východoslovenského kraja, a tak sa na nás „ na chvoste“ vždy akosi zabudlo. No z Muránčanov nikdy východniarov neurobili, lebo my sme Stredoslováci „ako repa“ a tí veru nepoznajú prekážok. A ako teda Muránčania k 2. programu prišli? V roku 1976 sa do Muráňa priženil istý pán Ján Svoreň – pracovník Vysielača Kráľova hoľa, neskôr televízny technik vykrývačov v Stredoslovenskom kraji. A veru ho to veľmi nahnevalo, že v Muráni nemôže pozerať vtedy velebný 2. program.
Zo svojho šumiackého televízneho vysielacieho strediska priviezol prístroje pre 2. program a namontoval ich do muránskeho vykrývača. Načierno, akože len na skúšku! Netestoval ich však príliš dlho a veru mal čo vysvetľovať svojim nadriadeným v Banskej Bystrici i v Bratislave! Ale ľady sa pohli, a tak aj v Muráni sme po čase už mali možnosť sledovať dva programy. Ba tí, čo si zadovážili správnu anténu, mohli „chytiť aj Maďarov“. Taká bola televízna realita v Muráni pred 35 rokmi. Všetko v živote má svoje dejiny, a teda asi o 20 rokov neskôr sa aj v našej obci objavila očakávaná komerčná televízia Markíza. Opäť bola potrebná nová anténa, a tá v roku 1997 vstúpila do povedomia ľudí ako podpultový tovar.
No kto sa snažil, dalo sa! Niekto si ju zohnal, niekto ukradol! V tom období sa u nás stále niekde kradlo. Neraz ráno sme obchádzali vykradnuté predajne s porozbíjanými výkladnými skriňami.
Ja však mám teraz na mysli vlastnú skúsenosť. V noci samu v celom dome ma zobudil veľký hrmot na okne. Vzápätí som zazrela chlapca, ktorý lomcoval mojou podpultovou anténou na Markízu. Neúspešný zlodej nakoniec ušiel a k tomu stačila jediná magická veta, že „už telefonujem p. starostovi a prišijú mu všetky krádeže v Muráni...“
V Muráni teda televíziu sledujeme už 50 rokov. Dnes už nikto antény nekradne – iba ak do zberu! Domy zdobia satelity a televízor má už takmer každý člen rodiny. Programov je neúrekom, ale možno niekedy máte chuť preladiť na iný, vlastný program. Skúste sa napríklad započúvať do nočného rozhlasového vysielania alebo zaspávať pri dobrej knihe. To je pohodička!
Mgr. Ružena Svoreňová, Muráň
pondelok, 06 jún 2011 13:42
Muráň je nielen gemerská obec a vrch, ale takto pomenovaný bol dokonca i televízny prijímač Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Naši starší spoluobčania si iste pamätajú, že ku zakúpenému televíznemu prijímaču spred 50 rokov potrebovali dosť často prikupovať elektrónky, ako napr. PCL82, PL81, PY83. Možno si pamätáte, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábala Tesla na Orave typy ako Orava, či Muráň. Boli to televízory ešte s čierno-bielym obrazom a obrazovkou43 cm. Mali zabudovaných 12 kanálov. Samozrejme mali aj iné gombíky, ako: na ovládanie hlasitosti a jasu, regulátor zaostrenia, vyjasňovač výšky obrazu a linearita. Ale keď ste chceli vidieť farebný obraz, museli ste si dokúpiť akýsi farebný filter, ktorý mal v hornej časti modrú, v spodnej časti zelenú a v strede ružovú, či žltú farbu. Vyrábal sa v rôznom
Zverejnené v
Muráň


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a