prevedení. Predával sa aj v takejto skrinke, ako vidíte na obrázku. K napísaniu tejto poznámky ma inšpiroval príspevok pani Ruženy Svoreňovej v dvojtýždenníku Muránske noviny. S jej dovolením ho na stránke Maj Gemer približujem aj ostatným. Možno poslúži ako typ pre napísanie spomienky, ako to bolo u nich, keď pred vyše 50 rokmi do našich bytov tichúčko prenikali prvé televízory s modrastým blikotavým svetlom.
Televízia v Muráni od roku 1960
V súčasnosti na území našej vlasti evidujeme odpájanie analógového televízneho vysielania, ktoré je nahrádzané digitálnym. Každú novinku však sprevádzajú nielen rôzne očakávania z kladného prínosu do nášho života, ale aj určité obavy, ako zvládnuť zmenu, ktorá nemálo ľudí možno zaskočila aj finančne. Situáciu každý chce riešiť čo najskôr, lebo bez televízie by už náš život nebol „ to pravé orechové“.
Viete si skutočne predstaviť život bez televízie? Ja áno, lebo pred rokom 1960 sme sa museli uspokojiť iba s rozhlasovým vysielaním, po večeroch sme čítavali knihy a trikrát v týždni sme mali možnosť pozrieť si film v muránskom kine: v stredu, v sobotu a v nedeľu.
V našej obci za priekopníka televízie považujeme pána ANTONA ŠANDRIKA. Dlho po roku 1960 sme mali iba jeden program a televízory boli len v pár domoch. Známe boli pod tromi značkami: Oravan, Muráň a Kriváň.
Asi o 15 rokov neskôr, približne okolo roku 1975 sa vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji už tešili aj z druhého programu. Obec Muráň vtedy patrila do Východoslovenského kraja, a tak sa na nás „ na chvoste“ vždy akosi zabudlo. No z Muránčanov nikdy východniarov neurobili, lebo my sme Stredoslováci „ako repa“ a tí veru nepoznajú prekážok. A ako teda Muránčania k 2. programu prišli? V roku 1976 sa do Muráňa priženil istý pán Ján Svoreň – pracovník Vysielača Kráľova hoľa, neskôr televízny technik vykrývačov v Stredoslovenskom kraji. A veru ho to veľmi nahnevalo, že v Muráni nemôže pozerať vtedy velebný 2. program.
Zo svojho šumiackého televízneho vysielacieho strediska priviezol prístroje pre 2. program a namontoval ich do muránskeho vykrývača. Načierno, akože len na skúšku! Netestoval ich však príliš dlho a veru mal čo vysvetľovať svojim nadriadeným v Banskej Bystrici i v Bratislave! Ale ľady sa pohli, a tak aj v Muráni sme po čase už mali možnosť sledovať dva programy. Ba tí, čo si zadovážili správnu anténu, mohli „chytiť aj Maďarov“. Taká bola televízna realita v Muráni pred 35 rokmi. Všetko v živote má svoje dejiny, a teda asi o 20 rokov neskôr sa aj v našej obci objavila očakávaná komerčná televízia Markíza. Opäť bola potrebná nová anténa, a tá v roku 1997 vstúpila do povedomia ľudí ako podpultový tovar.
No kto sa snažil, dalo sa! Niekto si ju zohnal, niekto ukradol! V tom období sa u nás stále niekde kradlo. Neraz ráno sme obchádzali vykradnuté predajne s porozbíjanými výkladnými skriňami.
Ja však mám teraz na mysli vlastnú skúsenosť. V noci samu v celom dome ma zobudil veľký hrmot na okne. Vzápätí som zazrela chlapca, ktorý lomcoval mojou podpultovou anténou na Markízu. Neúspešný zlodej nakoniec ušiel a k tomu stačila jediná magická veta, že „už telefonujem p. starostovi a prišijú mu všetky krádeže v Muráni...“
V Muráni teda televíziu sledujeme už 50 rokov. Dnes už nikto antény nekradne – iba ak do zberu! Domy zdobia satelity a televízor má už takmer každý člen rodiny. Programov je neúrekom, ale možno niekedy máte chuť preladiť na iný, vlastný program. Skúste sa napríklad započúvať do nočného rozhlasového vysielania alebo zaspávať pri dobrej knihe. To je pohodička!
Mgr. Ružena Svoreňová, Muráň
Muráň je nielen gemerská obec a vrch, ale takto pomenovaný bol dokonca i televízny prijímač Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Naši starší spoluobčania si iste pamätajú, že ku zakúpenému televíznemu prijímaču spred 50 rokov potrebovali dosť často prikupovať elektrónky, ako napr. PCL82, PL81, PY83. Možno si pamätáte, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábala Tesla na Orave typy ako Orava, či Muráň. Boli to televízory ešte s čierno-bielym obrazom a obrazovkou43 cm. Mali zabudovaných 12 kanálov. Samozrejme mali aj iné gombíky, ako: na ovládanie hlasitosti a jasu, regulátor zaostrenia, vyjasňovač výšky obrazu a linearita. Ale keď ste chceli vidieť farebný obraz, museli ste si dokúpiť akýsi farebný filter, ktorý mal v hornej časti modrú, v spodnej časti zelenú a v strede ružovú, či žltú farbu. Vyrábal sa v rôznom
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.