prevedení. Predával sa aj v takejto skrinke, ako vidíte na obrázku. K napísaniu tejto poznámky ma inšpiroval príspevok pani Ruženy Svoreňovej v dvojtýždenníku Muránske noviny. S jej dovolením ho na stránke Maj Gemer približujem aj ostatným. Možno poslúži ako typ pre napísanie spomienky, ako to bolo u nich, keď pred vyše 50 rokmi do našich bytov tichúčko prenikali prvé televízory s modrastým blikotavým svetlom.
Televízia v Muráni od roku 1960
V súčasnosti na území našej vlasti evidujeme odpájanie analógového televízneho vysielania, ktoré je nahrádzané digitálnym. Každú novinku však sprevádzajú nielen rôzne očakávania z kladného prínosu do nášho života, ale aj určité obavy, ako zvládnuť zmenu, ktorá nemálo ľudí možno zaskočila aj finančne. Situáciu každý chce riešiť čo najskôr, lebo bez televízie by už náš život nebol „ to pravé orechové“.
Viete si skutočne predstaviť život bez televízie? Ja áno, lebo pred rokom 1960 sme sa museli uspokojiť iba s rozhlasovým vysielaním, po večeroch sme čítavali knihy a trikrát v týždni sme mali možnosť pozrieť si film v muránskom kine: v stredu, v sobotu a v nedeľu.
V našej obci za priekopníka televízie považujeme pána ANTONA ŠANDRIKA. Dlho po roku 1960 sme mali iba jeden program a televízory boli len v pár domoch. Známe boli pod tromi značkami: Oravan, Muráň a Kriváň.
Asi o 15 rokov neskôr, približne okolo roku 1975 sa vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji už tešili aj z druhého programu. Obec Muráň vtedy patrila do Východoslovenského kraja, a tak sa na nás „ na chvoste“ vždy akosi zabudlo. No z Muránčanov nikdy východniarov neurobili, lebo my sme Stredoslováci „ako repa“ a tí veru nepoznajú prekážok. A ako teda Muránčania k 2. programu prišli? V roku 1976 sa do Muráňa priženil istý pán Ján Svoreň – pracovník Vysielača Kráľova hoľa, neskôr televízny technik vykrývačov v Stredoslovenskom kraji. A veru ho to veľmi nahnevalo, že v Muráni nemôže pozerať vtedy velebný 2. program. 
Zo svojho šumiackého televízneho vysielacieho strediska priviezol prístroje pre 2. program a namontoval ich do muránskeho vykrývača. Načierno, akože len na skúšku! Netestoval ich však príliš dlho a veru mal čo vysvetľovať svojim nadriadeným v Banskej Bystrici i v Bratislave! Ale ľady sa pohli, a tak aj v Muráni sme po čase už mali možnosť sledovať dva programy. Ba tí, čo si zadovážili správnu anténu, mohli „chytiť aj Maďarov“. Taká bola televízna realita v Muráni pred 35 rokmi. Všetko v živote má svoje dejiny, a teda asi o 20 rokov neskôr sa aj v našej obci objavila očakávaná komerčná televízia Markíza. Opäť bola potrebná nová anténa, a tá v roku 1997 vstúpila do povedomia ľudí ako podpultový tovar.
No kto sa snažil, dalo sa! Niekto si ju zohnal, niekto ukradol! V tom období sa u nás stále niekde kradlo. Neraz ráno sme obchádzali vykradnuté predajne s porozbíjanými výkladnými skriňami.
Ja však mám teraz na mysli vlastnú skúsenosť. V noci samu v celom dome ma zobudil veľký hrmot na okne. Vzápätí som zazrela chlapca, ktorý lomcoval mojou podpultovou anténou na Markízu. Neúspešný zlodej nakoniec ušiel a k tomu stačila jediná magická veta, že „už telefonujem p. starostovi a prišijú mu všetky krádeže v Muráni...“
V Muráni teda televíziu sledujeme už 50 rokov. Dnes už nikto antény nekradne – iba ak do zberu! Domy zdobia satelity a televízor má už takmer každý člen rodiny. Programov je neúrekom, ale možno niekedy máte chuť preladiť na iný, vlastný program. Skúste sa napríklad započúvať do nočného rozhlasového vysielania alebo zaspávať pri dobrej knihe. To je pohodička!
Mgr. Ružena Svoreňová, Muráň
pondelok, 06 jún 2011 13:42
Muráň je nielen gemerská obec a vrch, ale takto pomenovaný bol dokonca i televízny prijímač Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Naši starší spoluobčania si iste pamätajú, že ku zakúpenému televíznemu prijímaču spred 50 rokov potrebovali dosť často prikupovať elektrónky, ako napr. PCL82, PL81, PY83. Možno si pamätáte, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábala Tesla na Orave typy ako Orava, či Muráň. Boli to televízory ešte s čierno-bielym obrazom a obrazovkou43 cm. Mali zabudovaných 12 kanálov. Samozrejme mali aj iné gombíky, ako: na ovládanie hlasitosti a jasu, regulátor zaostrenia, vyjasňovač výšky obrazu a linearita. Ale keď ste chceli vidieť farebný obraz, museli ste si dokúpiť akýsi farebný filter, ktorý mal v hornej časti modrú, v spodnej časti zelenú a v strede ružovú, či žltú farbu. Vyrábal sa v rôznom
Zverejnené v
Muráň
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.