Netajím sa, že s pánom PhDr. Františkom Bábelom z Tisovca som nadviazal pomerne dobré kontakty. Aj keď je medzi nami veľká niekoľko sto kliometrová vzdialenosť a i keď sme obidvaja v seniorskom veku, ale som od neho takmer o 13 rokov mladší, vždy si nájde chvíľu, aby sa podelil so svojimi „úprimnosťami“. S veľkým potešením mi spomínal aj nedávne pozvanie svojich rodákov z Muráňa na jedno pekné posedenie. Tešil sa vopred, čo všetko im k tomu povie a ako sa aj teraz veľmi svedomite na podujatie pripravil. Bol som preto aj zvedavý od iných, ako to vlastne bolo. Preto som nazrel do Muránskych novín, kde všeličo zaujímavé aj ja ďaleko od Gemera nachádzam. Našiel som v nich pekný STRETNUTIE S BÁSNIKOM A JEHO POÉZIOU
Privítať vzácneho hosťa, privítať skvelého človeka v jeho rodisku, ktorý vám ponúkne duši lahodiace poetické sústo, je česť, splnenie dlho plánovaného predsavzatia. Stretnúť básnika je zážitok, ktorý ma príchuť výnimočnosti a sviatočnej pohody. Tisovčan PhDr. František BÁBELA, pedagóg s dušou umelca zavítal medzi svojich rodákov v Muráni dňa 28. marca 2012. A neprišiel sám! Jeho doprovod tvorilo pár bývalých žiakov tisovskej priemyslovky spolu s pánom Milanom Kvetkom (povereným osobnou dopravou). „Štúrovci“ – ako básnik nazýva týchto svojich maturantov, sa výrazne podpísali pod vydanie a propagáciu jeho zbierok v mnohých oblastiach Slovenska. Okrem priaznivcov z viacerých generácií pána Bábelu prišli pozdraviť aj jeho bratia Anton a Viliam i ďalší príbuzní a známi.
Prednes básní rôzneho charakteru, pútavý sprievodný komentár p. Bábelu, jeho úprimné láskyplné prejavy rodnej obci a jej občanom nezostali bez odozvy. Poslucháči s nefalšovaným záujmom prijímali obsah lyrického rýmovaného vyznania mnohých dní a prebdených nocí 84 ročného bývalého pedagóga. Podujatie sa konalo v závere Mesiaca knihy v informačnom stredisku a zorganizovala ho poslankyňa OÚ v Muráni v rámci svojej kultúrnej komisie Mgr. Janka Murková v spolupráci so speváckou skupinou Levenda. Záverom si dovoľujeme zablahoželať nášmu slávnemu rodákovi k narodeninám, pripomínaným 16. mája 2012.Mgr. Ružena Svoreňová
FOTO: Miroslav Svoreň
František Bábela:
ŽIVOTU
Za každú chvíľu tichú,
či vrtošivú.
Za rozprávkovo rozkvitnutú jar,
za úsmev slnka letného,
Za jeseň jemne clivú,
za dlhotrvajúcu zimu,
keď zem si sníva biely sen,
za svoju hlavu sivú
aj za palicu,
čo vyrovnáva moju chôdzu krivú,
za ticho výšin,
čo v noci padávalo na náš sad,
kde som sa denne mohol
s vlastným detstvom hrať,
za každý jeden žitý deň,pokorne, sticha,
kým ešte dýcham,
ti vrúcne poďakovať chcem.
Bolo.
Detské, mladícke
i pre dospelých sólo.
Dnes v podobnej záhrade,
pod starou hruškou – zimuškou,
v decembrovom slnku postávam rád
a so zaslzeným zrakom
vyčkávam na nový slnovrat.
A na odsneženú ďalšiu jar,
čo sa k nám podľa večného kalendára
prikráda každý rok od juhu
a potichu sa vnára do chotára,
sa teším práve tak
ako na nové hniezdenie
životu vďačný vták.
December 2006
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.