O tom, že Zbory pre občianske záležitosti (ďalej len ZPOZ) v našich obciach i mestách pretrvávajú ešte od čias minulého režimu, niet pochýb. Zbory sú tu a aj po zásadnej politickej a hospodárskej zmene v našom štáte existujú, fungujú, napomáhajú atmosfére úprimného ľudského spolunažívania v podobe množstva občianskych obradov a slávností. Venujú osobitnú pozornosť starostlivosti o občanov pri ich významných životných momentoch, podieľajú sa na rôznych akciách spojených s pracovnými a životnými jubileami občanov, pripravujú dôstojné prostredie pre občianske sobáše, stretnutia rodákov obce, pre prijatie významných hostí, Zbor pre občianske záležitosti má svoju dlhú históriu aj v obci Muráň. Pripomeňme si jednu časť jeho práce – občianske sobáše pred rokom 1989.
Stále sa časť obyvateľstva rozhodne pre občiansky sobáš, hoci najmä nevesty snívajú o kostolných zvonoch, o požehnaní zväzku v chráme. Priznajme si, že aj my radi obdivujeme manželské páry, ktoré po ich vzájomnom ÁNO vyprevádza kňaz. Skvostne zostupujú novomanželia po kostolných schodoch za doprovodu najbližších.
Nemenej romantické sú však aj občianske sobáše. Akýkoľvek sobáš je považovaný za vyššiu hodnotu, ako v súčasnosti už príliš zaužívané predmanželské spolužitie (na skúšku, na divoko a pod.). Spečatená láska, založenie si rodiny sa aj dnes chápe ako základný pilier nášho spoločenstva. ZPOZ nie je prežitkom, lebo je neodmysliteľnou súčasťou rôznych občianskych obradov. V Muráni má ZPOZ tiež svoju tradíciu, v čase socializmu však mal výraznejšie postavenie.
Hoci sa niektorí zosobášili aj v kostole, povinne ich musel oddať aj sobášiaci, obyčajne predseda MNV, a tak ľudia mali nielen dva sobáše, ale niekedy aj svadby dve: napr. po civilnom menšiu a po cirkevnom honosnú dedinskú svadbu. V čase pred rokom 1989 sa nemohol každý sobášiť v kostole. K nim patrili aj učitelia, ktorí mali nariadené v práci s mládežou podporovať ideológiu vtedy vládnucej strany. A tá velila: práca učiteľa, alebo kostol! Neverejná, alebo skôr nezverejnená viera v Boha vyriešila síce dilemu, ale mnohí tento zákaz dodnes považujú za nespravodlivosť, za obmedzenie slobody v rozhodovaní o vlastnom živote. Tajne je síce všetko možné, ale zákerní ľudia žijú v každej dobe!V Muráni už v sedemdesiatych rokoch sa predsedom ZPOZu stala vtedy ešte mladá učiteľka ZŠ Mgr. Eva Struhárová, ktorej patrí naša vďaka a úcta za to, že občianske obrady sprevádza hudba v jej podaní už dobrých štyridsať rokov, podobne ako pôsobivý spev ďalších členiek, z ktorých už niektoré nie sú medzi nami. Recitátorkou bola stredoškolská učiteľka Ružena Hajdúková, ktorá si dodnes pamätá úryvky z poézie, ktorými sa prihovárala šťastným mladomanželom: „Pre lásku samú ľúbte sa, potom milujete láskou, čo trvá, pokým trvá svet!“
Ružena Svoreňová
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.