Výroba domácich klobás je odjakživa známa v každej obci tak na strednom a hornom Gemeri, ako aj na Slovensku vôbec. Bol som preto zvedavý, čím sa vyznačovali klobásky spomínanej muránskej rodiny. A keďže zaiste nepôjde v ňom čisto len o klobáskach, iste vás zaujme svojím obsahom tak, ako zaujal aj mňa:

"Samozrejme, že v mojej historickej analýze nepôjde len o najchutnejšie domáce údeniny, ale predovšetkým o pohľad do života rýdzo muránskych rodín v minulom storočí a tisícročí. V našej obci je okrem iných frekventované aj priezvisko SPIŠÁK. Už v minulosti tu žili viaceré rodiny SPIŠÁKOVCOV a jedných volali od LACKA, druhých od ČORÍKA a tretích od ŠŤUCA. V Muráni žijú aj ďalší Spišákovci, ale tí pochádzajú z Muránskej Huty. Spišákovci od Lacka a od Čoríka boli príbuzní: dvaja bratia Štefan a Ján a ešte sestra Katarína, vydatá Sojáková, ktorá mala šesť detí (Ján, Emil, Juraj, František, Mária a Margita) a zostalo po nej 15 vnúčat.
U Lacka mali päť detí: Štefan, Martin, Ján, František a Mária. Syn Martin zahynul ako 33 ročný v čase 2. svetovej vojny. V obranných bojoch pri Chyžnej Vode v októbri 1944 padol aj s ďalším Muránčanom Jurajom Lukašom, po ktorom zostali dve deti: Gitka a Ďurko. Spomínaný Martin Spišák bol ešte slobodný. V Chyžnom sa zachoval aj pamätný náhrobný kameň. Ich prevoz do Muráňa nebol povolený, avšak mená všetkých obetí vojny sú zaznamenané na pomníku padlých v Muráni. U Spišákovcov od Lacka je dodnes známych 8 vnúčat (Cilka, Gizka, Stanko, Mária, Želka, Magduška, Jarko a Ľubko).
V rodine Spišákovcov od Čoríka sa narodilo sedem detí: Ján, Jozef, Martin, Júlia, Anna, Margita a Mária a neskôr pribudlo 15 vnúčat. Spomenieme aspoň známych Muránčanov z tejto rodiny: Mária, Oľga, Blaženka, Helenka, Milan, Želka, Anička, Ľubko atď.
Mnohé rodiny v našej obci boli viacdetné, čím bol v minulosti dokonale zabezpečený rast počtu pôvodného obyvateľstva. Obraz toho dnešného môžeme len s ľútosťou pozorovať – ja ho radšej nebudem komentovať!
Na uvedenej vzorke sme dospeli k záveru: po troch súrodencoch (Štefan, Ján, Katarína) pribudlo napr. v muránskej škole 18 žiakov a neskôr týmto ako dospelým sa spolu narodilo 38 detí atď.
Ako už bolo naznačené, venovali sme sa jednej rodine, avšak dlhšie sa zdržíme u Spišákov od Lacka, ktorých pôvodný rodinný domček dodnes stojí v Pastovníku. Kto ho nevidel, tak stručne povedané, táto jedna z najstarších častí Muráňa (prvá je Majer) je takmer rozprávková. Ľudová architektúra nízkych obydlí umocnená žblnkotajúcimi potôčikmi a zeleňou, pripomínajúcou rajskú záhradu. Aj v nej však zhrešili neposlušní ľudia, ktorých vyhnali z raja... Škoda, že si sami znehodnocujeme túto našu prírodnú perlu, lokalitu, v ktorej podvedome pociťujeme naše muránske korene, ktoré sa v priebehu rokov, storočí rozrastali do rôznych ulíc – no, kto si nectí svoj pôvod, neváži si ani sám seba!
Obdivuhodné bolo aj vnútorné zariadenie domu Spišákovcov. Tak sa vlastne dostávame aj ku skvelým klobáskam z Pastovníka.
Do tohto domčeka sme kedysi chodili údiť rôzne zabíjačkové špeciality: okrem klobás aj prerastenú slaninu, šunku, bravčové rebrá i tlačenku. Domáci iba prikladali drevo do ohňa, komín na dome nebol a dym z kozuba sa rozptyľoval po povale a údil – konzervoval povešané mäsové výrobky. Moje spomienky siahajú ešte do obdobia, keď „tetka od Lacka“, ako ju volali – teda pani Mária Spišáková, rodená Vrabcová sa v dlhej sukni s peknou zásterou a šatkou na hlave stále krútila okolo pece s kozubom a pripravovala obľúbené muránske pokrmy, ktorými nás vždy počastovala. Syn Ján domácnosť zásoboval hojnými kopami dreva, aby nikdy nevyhaslo. V čistučkých chyžkách trónili našuchorené periny, steny upútali originálnou ľudovou výzdobou. Všade bolo príjemné teplo a v jednom kúte pravidelne vrčala „mašina zingerka“ (šijací stroj), za ktorou sedávala štíhlučká a vždy pekne upravená dcéra Mariška. A naše klobásky a ďalšie výrobky si pekne hoveli zavesené na povale a údili sa rovnomerne pravidelným prísunom dymu z kozuba.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny č. 2/2016)
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).