Slávnosť pokračovala pred rodným domom pietnym aktom položením vencov k pamätnej tabuli. Starosta obce Gočovo Milan Mlynár prítomných srdečne privítal a prihovoril sa aj predseda Matice slovenskej Marián Gešper. V jeho slovách znela vďaka za nezmazateľnú stopu vo vedeckej činnosti, ktorú spolu s Lacom Novomeským rozvíjal ako predseda Matice slovenskej.
Neodmysliteľnou súčasťou pamiatky na Jura Hronca je jeho synovec Ondrej Hronec, ktorý je autorom viacerých publikácií o svojom strýkovi. Založil občianske združenie pre zachovanie pamiatky Jura Hronca a je jeho čestným predsedom. Spolu s manželkou Danielou je autorom múzejnej expozície pamätného domu Jura Hronca v Gočove.
Jur Hronec sa narodil 17. mája 1881 ako piate dieťa viacčlennej rodiny chudobného roľníka v Gočove. Spočiatku nemal podmienky na vedecký rast a odbornú prácu, avšak postupne sa vypracoval na významnú vedeckú osobnosť. Po stredoškolských štúdiách v Rožňave sa Hronec rozhodol študovať matematiku a fyziku. Odišiel na univerzitu v Kluži. Mesto bolo v tom čase centrom kultúrneho a spoločenského života rumunských Nemcov v Sedmohradsku. Vďaka tomuto prostrediu sa dostal po vysokoškolskom štúdiu na nemecké univerzity. Absolvoval študijné pobyty v Göttingene, v Berlíne, v Giessene. Odtiaľ odišiel na parížsku Sorbonnu. Okrem toho sa pripravil na filozoficko-pedagogickú štátnu skúšku. Téma jeho písomnej práce bola Matematika ako prostriedok výchovy charakteru.
Až do roku 1922 bol profesorom a neskôr riaditeľom kežmarského lýcea – gymnázia, známeho svojou vysokou úrovňou. Hoci mu povinnosti stredoškolského profesora zaberali veľa času, predsa len sa sústavne venoval aj vedeckej práci. Pobyt na zahraničných univerzitách mu umožnili získať rozhľad. Spoznal nové matematické metódy, ktoré potom uplatnil a rozvinul vo vedeckej a pedagogickej praxi. Je o ňom známe, že nikdy nepoužíval notes, vedel vždy o každom žiakovi, čo vie a čo nevie. Študentov viedol k logickému mysleniu. Nezastrašoval ich známkami – za šestnásť rokov v Kežmarku nedal prepadnúť z matematiky ani jedného žiaka, ale získaval ich pre štúdium.
Pri pobyte v Kluži študoval u profesora Ľudovíta Schlesingera, u ktorého obhajoval aj doktorskú dizertáciu. Profesor Schlesinger vzbudil u mladého študenta záujem o riešenie lineárnych diferenciálnych rovníc, ktoré neskôr Jur Hronec rozpracoval do množstva vedecko-výskumných prác, teórie integrálov a ďalších matematických aplikácií. Nezaoberal sa iba teoretickými problémami vyššej matematiky. Neskôr, ako vysokoškolský profesor, napísal viacero učebníc a učebných pomôcok pre vysokoškolských študentov. Treba povedať, že pred rokom 1918 a krátko po prevrate prakticky neexistovala odborná matematická literatúra, ktorá by bola písaná po slovensky. V tom čase neexistovalo ani vysokoškolské štúdium technických odborov. Prírodovedecká fakulta, hoci bola v zákone z roku 1919 oficiálne deklarovaná, nevznikla po celý čas predmníchovskej republiky.
Mladý ambiciózny matematik po odchode z Kežmarku krátko pôsobil v Košiciach, ale už v rokoch 1923 – 1924 sa stal súkromným docentom Karlovej univerzity v Prahe.
V rokoch 1925 – 1938 pôsobil na Vysokej škole technickej v Brne. Ako univerzitný profesor, načas aj dekan fakulty, sa často zúčastňoval na prípravách celoštátnych akcií a podujatí, na ktorých vehementne presadzoval slovenské záujmy. Najväčší entuziazmus prejavil Hronec v dlhom boji za utvorenie slovenských vysokých škôl technického smeru – Prírodovedeckej fakulty, Slovenskej vysokej školy technickej a hospodárskych škôl.
Na oslavách 300. výročia založenia univerzity v Trnave, ako zástupca brnianskej techniky, poukázal na skutočnosť, že Slovensko malo už pred tristo rokmi tie isté fakulty – teologickú, filozofickú, právnickú a lekársku – ako teraz. Založenie prírodovedných a technických škôl zdôvodňoval ekonomicky i kultúrne. Nastoľoval otázku vysokej školy technickej. Zväz slovenského študentstva i široká slovenská verejnosť zorganizovali veľkú podpisovú akciu na utvorenie techniky. Zriadili Akčný výbor zo zástupcov politických strán, v ktorom mal Hronec čestné miesto. Vláda musela kapitulovať a 23.06.1937 zákonom zriadila Vysokú školu technickú M. R. Štefánika so sídlom v Košiciach. Za prvého rektora zvolil profesorský zbor Jura Hronca.
Otvorenie školy malo byť v školskom roku 1938/1939. Politické udalosti na Slovensku – po Viedenskej arbitráži pripadli Košice Maďarsku – znemožnili jej otvorenie. Hronec hľadal riešenie. Z možných miest – Prešov alebo Martin – sa rozhodol pre Martin. Vybudovaním Slovenskej techniky sa neukončila Hroncova práca pri vzniku slovenských vysokých škôl. Nezabúdal na zriadenie prírodovedeckej fakulty. Aj jeho pričinením sa 01.10.1940 ustanovila Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave a on sa na nej stal neplateným profesorom. V októbri 1940 zriadili z odboru obchodného inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej samostatnú Vysokú školu obchodnú a jej prvým dekanom sa stal profesor Hronec.
Na vznik ďalších vysokých škôl podnetne pôsobil aj po vojne. Ako predseda Komisie pre zriadenie Vysokej školy pôdohospodárskej a lesníckej v Košiciach sa pričinil o jej ustanovenie. Z nej v roku 1952 vznikla Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre s Veterinárskou fakultou v Košiciach a Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene. Keď v roku 1946 zriadili Pedagogickú fakultu v Bratislave ako súčasť Slovenskej univerzity, profesor Hronec sa stal jej prvým dekanom. Môžeme konštatovať, že sa podieľal na zriaďovaní takmer všetkých slovenských vysokých škôl, a to ako organizátor, akademický funkcionár a profesor. Zasahoval aj do pedagogickej činnosti slovenských škôl. Vydal dve diela – Vyučovanie a vyučovacia osobnosť (1923; v roku 1927 za ňu dostal štátnu cenu) a Učiteľova osobnosť (1926), v ktorých vyzdvihol úlohu pedagógov a požadoval pre nich vysokoškolské vzdelanie. Náročné požiadavky mal aj na inžinierov.
Popri bohatej organizátorskej a pedagogickej aktivite pracoval aj vedecky. Venoval sa výskumu diferenciálnych rovníc. Z tejto problematiky napísal 24 samostatných vedeckých prác. Okrem toho vydal jedenásť kníh a vysokoškolských učebníc i množstvo článkov v časopisoch a novinách. Zásluhy si získal najmä vydaním prvých matematických kníh v slovenčine.
Ako rozhľadený vedec sa živo zapájal aj do kultúrnej činnosti. Bol nielen akademikom a funkcionárom Slovenskej akadémie vied, akademickým funkcionárom mnohých vysokých škôl, iniciátorom Matematickej olympiády v Česko-Slovensku, podpredsedom odbočky Jednoty československých matematikov a fyzikov na Slovensku, bol aj funkcionárom iných kultúrnych a umeleckých spolkov. V rokoch 1945 – 1954 bol spolu s Lacom Novomeským predsedom Matice slovenskej, okrem toho stál na čele Umeleckej a vedeckej rady, Spolku Slovenského múzea a iných inštitúcií.
V matičnom výbore zastupoval vedu a presadzoval vedeckú orientáciu MS. Uvedomoval si jej širšie celospoločenské poslanie – zasadzoval sa za rozšírenie jej členstva a miestnych odborov na celé Slovensko, zaslúžil sa o mimoriadne rozvinutie jej kultúrneho pôsobenia. Počas jeho predsedovania Matica dosiahla vrchol vtedajšej činnosti – počet jej členov sa zvýšil v roku 1950 oproti roku 1944 zo 74 000 na stotisíc a počet miestnych odborov z 336 na 1 125. Ročne vydávala okolo dvesto titulov kníh, dvanásť vedeckých zborníkov a šesť časopisov, bola najväčším slovenským vydavateľstvom. S Maticou slovenskou zdieľal jej osud aj po roku 1948: obmedzovanie jej činnosti, presun vedeckej práce do akadémie, likvidáciu členskej základne. Najmä v časoch boja proti tzv. buržoáznym nacionalistom, keď ďalší matičný predseda Laco Novomeský sedel vo väzení, hľadal s reprezentantmi MS východisko z ťažkej situácie. Dňa 05.04.1954 viedol posledné zasadnutie Výboru Matice slovenskej, ktoré požiadalo Slovenskú národnú radu o prijatie Zákona SNR o Matici slovenskej. Vydaním tohto zákona v apríli 1954 sa Matica zmenila na štátnu vedeckú inštitúciu – na Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný ústav.
Mnohostranná osobnosť, mimoriadne pracovitý a čestný človek, akademik a trojnásobný doktor Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave. Na vlastnú žiadosť sa po svojej smrti vrátil do rodného Gočova.
Na záver použijem slová Vladimíra Tökölyho: „Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých. Bol a stále je dokonalým príkladom toho, že človek ako každý z nás, z obyčajnej roľníckej rodiny, z malej dedinky, dokáže neobyčajné veci vo veľkom svete.“
Zostavila: Tatiana Tomková, DMS Rožňava
Zdroj: Národný kalendár 2006, autor Michal Eliáš; Národný kalendár 2011, autor Július Bartl
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).