Patril k zakladateľom environmentálneho vzdelávania na slovenských univerzitách. Mnoho vysokoškolských učebníc, monografií, skrípt, vedeckých a odborných príspevkov svedčí o jeho erudovanosti a robí ho známym nielen doma, ale aj vo svete. Prispieval do vedeckých, odborných, populárnych, literárnych a náboženských časopisov. Samostatne a v spoluautorstve vydal viac ako desať odborných publikácií. Známe sú aj jeho dokumentárne filmy z oblasti ochrany a tvorby životného prostredia.
Ako publicista a scenárista sa zaoberal históriou slovenskej vedy a kultúry a jej osobnosťami. Je autorom viacerých kníh o spoločenskom živote a dejinách rodného Gočova a jeho významnom rodákovi Jurovi Hroncovi. Je autorom rozhlasových literárnych a dramatických pásiem a relácií, napísal tiež viacero televíznych scenárov. Založil Občianske združenie pre zachovanie pamiatky Jura Hronca a bol jeho čestným predsedom. Spolu s manželkou Danielou, rodenou Faklovou, etnografkou, spisovateľkou a publicistkou, spracovali scenár múzejnej expozície pamätného domu Jura Hronca v Gočove. Svojimi prácami sa významnou mierou prejavil aj na webovej stránke Maj Gemer, najmä propagovaním života a práce svojho strýka akademika Jura Hronca v práci Jur Hronec z Gočova. Stránku obohatil viacerými publikáciami, ktoré priblížili život a prácu obyvateľov Gočova pri rôznych životných situáciách. Jeho zanietenosť priblížiť rodákov svetu sa prejavila v knihách: Rodáci a ja, Blaženosť za lacný groš, Čisté duše, čisté studničky, Aká sme to krajina, Koniec kraj sveta a iné príhody. Ostatnou knihou je jeho publicisticky spracovaný životopis pod názvom Uložené v pamäti.
Významná je jeho spolupráca s viacerými zahraničnými odbornými inštitúciami a akadémiami vied, v ktorých zastáva rôzne funkcie (Česko, Bielorusko, Poľsko a i.). Je nositeľom medaily sv. Gorazda a mnohých iných ocenení a čestných uznaní doma i v zahraničí.
Posledná rozlúčka s profesorom Ondrejom Hroncom bude v piatok 16. júna 2023 o 14-ej hodine v evanjelickom kostole v Gočove. Telesné pozostatky budú uložené na gočovskom cintoríne.
Česť jeho pamiatke!


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a