Vďaka industrializácii Slovenska v 60-tych rokoch nahrádzali poťahy volov a koníkov prvé „ZETORY“! Aj tunajšie Jednotné roľnícke družstvo dostalo prvé „ÁČKO" ZETOR 25A a neskôr aj „KÁČKO“ Zetor 25K. Boli to “čudá“, ktoré „prtkali" a dokázali ťahať naloženú vlečku, čo nedokázali dva páre vraníkov!
A „totalitný“ režim donútil pôdohospodárov obrábať pôdu pásakmi „STALINCAMI“ a traktormi „ZETOR“!
Nuž, ako naši otcovia a mamky „drhli“ pre svetlú našu budúcnosť, tak ten „zločinný komunizmus“ vytláčal plebs z polí a nahrádzal ho technikou. Po rokoch malé ZETORY nahradili silnejšie nové typy Zetorov a staré išli do ˇšrotu“! No a tak prví traktoristi, ktorí vedeli, čo je to „ZETOR“, vyradené kusy za šrotovú cenu odkúpili od družstva.
Nuž posúďte sami, aké skvosty značky „ZETOR“ títo šikovní fanúšikovia zachránili. Najkrajší a najvzácnejší „ZETOR 25“ zrenovoval syn bývalého družstevného mechanizátora Juraja Gibalu, ktorého na estrádach v obci parodovali herci, ako “zanechal mláťačku na poli a na Vianoce mu snehové vločky pripomínali, že žatva skončila“ !!! Počas estrádneho vystúpenia nezniesol paródiu kritiky a odišiel urazený z „výročnej členskej schôdze“! Nuž a jeho syn Ivan teraz zreštauroval ZETOR 25 do takéhoto "skvostu“ (Viď obrázok).
No a nebol sám! Medzi viac ako dvadsiatkou traktorov, boli „naši seniori“! Nuž posúďte sami:
Otec Peter Priadka so synom Petrom prezentovali „ZETOR 6911 a ZETOR 8045“.
A že v Čiernom Potoku sú technici „vlastenci“ svedčia aj ďalšie traktory: Tomáš Gibala ZETOR 6911, Peter Gibala Zetor 4011, Vlado Marcinek ZETOR 6441, Peter Hriň Zetor8011, Jaroslav Zauška Zetor 7745, Peter Lakota ZETOR 4011, Marian Priadka ZETOR 7245, Dušan Marcinek ZETOR 6748, Miroslav Priadka ZETOR 25. Adrian Kováč ZETOR 7245-lis, všetci z obce Čierny Potok.
Štefan Bardoš ZETOR 12145, Karol Kisantal Zetor 7211, z obce Hodejov.
No a mali zastúpenie aj „najmodernejšie typy": Ivan Krnáč – traktor domácej výroby, odhŕňač snehu, Milan Nôta – nakladač, Ján Sebíň – traktor NEW HOLLAND, Vladimír Marcinek z Čierneho Potoka – malotraktor AGZAT, Peter Tóth z Blhoviec – malotraktor MITSUBISHI, Tomáš Gibala z Čierneho Potoka – malotraktor TK 14.
Okrem týchto skvostov mali traktoristi „obrovskú konkurenciu“ malých traktoristov, ktorí mali osobitnú výstavu.
Ocenených neuvádzam a nechávam na posúdení čitateľov webstránky Maj Gemer, ktorý je „ich ZETOR“!
Po „TRAKTORIÁDE“ po 11.00 hod. nasledoval program Dňa obce Čierny Potok.
Ženský spevácky súbor, vystrojený v krásnych krojoch, uviedol tradičný „dožinkový veniec“, ktorý symbolicky odovzdali starostke obce.
Vyvrcholením bolo vystúpenie folklórneho súboru „JANOŠÍK“ z Fiľakova v doprovode ľudovej hudby Ďatelinka Ondreja Molotu a Paľka Vilhana.
Po ich koncerte sa o ďalší program postarali ženy miestneho speváckeho zboru a mladí „šuhaji“. Po oficiálnom programe sa hostia otužili „Potockou radioaktívnou šťavicou" a “medokýšom“, poľovníckym gulášom, ktorý od skorých ranných hodín „kuchtili“ Ing. Peter Hriň so synom Petrom, Slavo Blahuta, Ivan Krnáč - „Klecek“ so švagrom, a ženy Marta Priadková, Anka Blahutová, Zuzka Hriňová, starostka obce Svetlana Šufliarska-Zaušková, a Olinka Hukelová nasmažili chutné tvarohové, makové... pampúchy.
Po skončení oficiálneho programu večer nasledovala tanečná zábava „až do rána bieleho“.
Foto: autor príspevku:
JUDR. Jozef Pupala
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-