Vďaka industrializácii Slovenska v 60-tych rokoch nahrádzali poťahy volov a koníkov prvé „ZETORY“! Aj tunajšie Jednotné roľnícke družstvo dostalo prvé „ÁČKO" ZETOR 25A a neskôr aj „KÁČKO“ Zetor 25K. Boli to “čudá“, ktoré „prtkali" a dokázali ťahať naloženú vlečku, čo nedokázali dva páre vraníkov!
A „totalitný“ režim donútil pôdohospodárov obrábať pôdu pásakmi „STALINCAMI“ a traktormi „ZETOR“!
Nuž, ako naši otcovia a mamky „drhli“ pre svetlú našu budúcnosť, tak ten „zločinný komunizmus“ vytláčal plebs z polí a nahrádzal ho technikou. Po rokoch malé ZETORY nahradili silnejšie nové typy Zetorov a staré išli do ˇšrotu“! No a tak prví traktoristi, ktorí vedeli, čo je to „ZETOR“, vyradené kusy za šrotovú cenu odkúpili od družstva.
Nuž posúďte sami, aké skvosty značky „ZETOR“ títo šikovní fanúšikovia zachránili. Najkrajší a najvzácnejší „ZETOR 25“ zrenovoval syn bývalého družstevného mechanizátora Juraja Gibalu, ktorého na estrádach v obci parodovali herci, ako “zanechal mláťačku na poli a na Vianoce mu snehové vločky pripomínali, že žatva skončila“ !!! Počas estrádneho vystúpenia nezniesol paródiu kritiky a odišiel urazený z „výročnej členskej schôdze“! Nuž a jeho syn Ivan teraz zreštauroval ZETOR 25 do takéhoto "skvostu“ (Viď obrázok).
No a nebol sám! Medzi viac ako dvadsiatkou traktorov, boli „naši seniori“! Nuž posúďte sami:
Otec Peter Priadka so synom Petrom prezentovali „ZETOR 6911 a ZETOR 8045“.
A že v Čiernom Potoku sú technici „vlastenci“ svedčia aj ďalšie traktory: Tomáš Gibala ZETOR 6911, Peter Gibala Zetor 4011, Vlado Marcinek ZETOR 6441, Peter Hriň Zetor8011, Jaroslav Zauška Zetor 7745, Peter Lakota ZETOR 4011, Marian Priadka ZETOR 7245, Dušan Marcinek ZETOR 6748, Miroslav Priadka ZETOR 25. Adrian Kováč ZETOR 7245-lis, všetci z obce Čierny Potok.
Štefan Bardoš ZETOR 12145, Karol Kisantal Zetor 7211, z obce Hodejov.
No a mali zastúpenie aj „najmodernejšie typy": Ivan Krnáč – traktor domácej výroby, odhŕňač snehu, Milan Nôta – nakladač, Ján Sebíň – traktor NEW HOLLAND, Vladimír Marcinek z Čierneho Potoka – malotraktor AGZAT, Peter Tóth z Blhoviec – malotraktor MITSUBISHI, Tomáš Gibala z Čierneho Potoka – malotraktor TK 14.
Okrem týchto skvostov mali traktoristi „obrovskú konkurenciu“ malých traktoristov, ktorí mali osobitnú výstavu.
Ocenených neuvádzam a nechávam na posúdení čitateľov webstránky Maj Gemer, ktorý je „ich ZETOR“!
Po „TRAKTORIÁDE“ po 11.00 hod. nasledoval program Dňa obce Čierny Potok.
Ženský spevácky súbor, vystrojený v krásnych krojoch, uviedol tradičný „dožinkový veniec“, ktorý symbolicky odovzdali starostke obce.
Vyvrcholením bolo vystúpenie folklórneho súboru „JANOŠÍK“ z Fiľakova v doprovode ľudovej hudby Ďatelinka Ondreja Molotu a Paľka Vilhana.
Po ich koncerte sa o ďalší program postarali ženy miestneho speváckeho zboru a mladí „šuhaji“. Po oficiálnom programe sa hostia otužili „Potockou radioaktívnou šťavicou" a “medokýšom“, poľovníckym gulášom, ktorý od skorých ranných hodín „kuchtili“ Ing. Peter Hriň so synom Petrom, Slavo Blahuta, Ivan Krnáč - „Klecek“ so švagrom, a ženy Marta Priadková, Anka Blahutová, Zuzka Hriňová, starostka obce Svetlana Šufliarska-Zaušková, a Olinka Hukelová nasmažili chutné tvarohové, makové... pampúchy.
Po skončení oficiálneho programu večer nasledovala tanečná zábava „až do rána bieleho“.
Foto: autor príspevku:
JUDR. Jozef Pupala



























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.