Vďaka industrializácii Slovenska v 60-tych rokoch nahrádzali poťahy volov a koníkov prvé „ZETORY“! Aj tunajšie Jednotné roľnícke družstvo dostalo prvé „ÁČKO" ZETOR 25A a neskôr aj „KÁČKO“ Zetor 25K. Boli to “čudá“, ktoré „prtkali" a dokázali ťahať naloženú vlečku, čo nedokázali dva páre vraníkov!
A „totalitný“ režim donútil pôdohospodárov obrábať pôdu pásakmi „STALINCAMI“ a traktormi „ZETOR“!
Nuž, ako naši otcovia a mamky „drhli“ pre svetlú našu budúcnosť, tak ten „zločinný komunizmus“ vytláčal plebs z polí a nahrádzal ho technikou. Po rokoch malé ZETORY nahradili silnejšie nové typy Zetorov a staré išli do ˇšrotu“! No a tak prví traktoristi, ktorí vedeli, čo je to „ZETOR“, vyradené kusy za šrotovú cenu odkúpili od družstva.
Nuž posúďte sami, aké skvosty značky „ZETOR“ títo šikovní fanúšikovia zachránili. Najkrajší a najvzácnejší „ZETOR 25“ zrenovoval syn bývalého družstevného mechanizátora Juraja Gibalu, ktorého na estrádach v obci parodovali herci, ako “zanechal mláťačku na poli a na Vianoce mu snehové vločky pripomínali, že žatva skončila“ !!! Počas estrádneho vystúpenia nezniesol paródiu kritiky a odišiel urazený z „výročnej členskej schôdze“! Nuž a jeho syn Ivan teraz zreštauroval ZETOR 25 do takéhoto "skvostu“ (Viď obrázok).
No a nebol sám! Medzi viac ako dvadsiatkou traktorov, boli „naši seniori“! Nuž posúďte sami:
Otec Peter Priadka so synom Petrom prezentovali „ZETOR 6911 a ZETOR 8045“.
A že v Čiernom Potoku sú technici „vlastenci“ svedčia aj ďalšie traktory: Tomáš Gibala ZETOR 6911, Peter Gibala Zetor 4011, Vlado Marcinek ZETOR 6441, Peter Hriň Zetor8011, Jaroslav Zauška Zetor 7745, Peter Lakota ZETOR 4011, Marian Priadka ZETOR 7245, Dušan Marcinek ZETOR 6748, Miroslav Priadka ZETOR 25. Adrian Kováč ZETOR 7245-lis, všetci z obce Čierny Potok.
Štefan Bardoš ZETOR 12145, Karol Kisantal Zetor 7211, z obce Hodejov.
No a mali zastúpenie aj „najmodernejšie typy": Ivan Krnáč – traktor domácej výroby, odhŕňač snehu, Milan Nôta – nakladač, Ján Sebíň – traktor NEW HOLLAND, Vladimír Marcinek z Čierneho Potoka – malotraktor AGZAT, Peter Tóth z Blhoviec – malotraktor MITSUBISHI, Tomáš Gibala z Čierneho Potoka – malotraktor TK 14.
Okrem týchto skvostov mali traktoristi „obrovskú konkurenciu“ malých traktoristov, ktorí mali osobitnú výstavu.
Ocenených neuvádzam a nechávam na posúdení čitateľov webstránky Maj Gemer, ktorý je „ich ZETOR“!
Po „TRAKTORIÁDE“ po 11.00 hod. nasledoval program Dňa obce Čierny Potok.
Ženský spevácky súbor, vystrojený v krásnych krojoch, uviedol tradičný „dožinkový veniec“, ktorý symbolicky odovzdali starostke obce.
Vyvrcholením bolo vystúpenie folklórneho súboru „JANOŠÍK“ z Fiľakova v doprovode ľudovej hudby Ďatelinka Ondreja Molotu a Paľka Vilhana.
Po ich koncerte sa o ďalší program postarali ženy miestneho speváckeho zboru a mladí „šuhaji“. Po oficiálnom programe sa hostia otužili „Potockou radioaktívnou šťavicou" a “medokýšom“, poľovníckym gulášom, ktorý od skorých ranných hodín „kuchtili“ Ing. Peter Hriň so synom Petrom, Slavo Blahuta, Ivan Krnáč - „Klecek“ so švagrom, a ženy Marta Priadková, Anka Blahutová, Zuzka Hriňová, starostka obce Svetlana Šufliarska-Zaušková, a Olinka Hukelová nasmažili chutné tvarohové, makové... pampúchy.
Po skončení oficiálneho programu večer nasledovala tanečná zábava „až do rána bieleho“.
Foto: autor príspevku:
JUDR. Jozef Pupala


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a