a z Čierneho Potoka (vtedy osada Hodoš): Juraja Goliana, Petra Goliana, Štefana Goliana, Štefana Kapca, Jozefa Mikuša, z Čierneho Potoka (vtedy osada Durenda): Mikuláša Kminiaka, Imricha Šufliarského, Jána Šufliarského a Emila Matušiaka, ktorý jediný prežil útrapy koncentračného tábora a po oslobodení Červenou armádou sa vrátil domov.
Od deportácií ďalších osôb z rodín Krnáčovcov, Sebíňovcov a Fajčíkovcov zachránila vtedy dievčina Júliška Nôtová, ktorá cez kopec prebehla a varovala: "Utekajte, Maďari berú chlapov!"
Tak chlapi ušli do hory a tam prežili besnenie „honvédov-vitézov".
Nuž a tak od roku 2005, kedy bola v obci založená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku (od roku 2016 s čestným názvom armádneho generála Ludvíka Svobodu, so súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej), sa pripomína táto udalosť ako prejav vďaky, že mladí chlapi z uvedených osád, či už v maďarskej Horthyho armáte alebo slovenskej Tisovej, po odvelení na východný front prebehli k Červenej armáde a po jej boku, alebo potom v 1. čs. armádnom zbore bojovali proti okupantom Maďarom aj Nemcom.
Najznámejší z nich Juraj Lakota, výsadkár-prieskumník, je spomínaný aj v knihe Z Buzuluku do Prahy od L. Svobodu. Ďalší boli Júlis Patúš, František Hriň, Václav Fajčík... Ďalší nastúpili do armádneho zboru po oslobodení Gemera na základe mobilizačnej vyhlášky čs. exilovej vlády, ktorá zasadala v Chuste (dnes Ukrajina): Ondrej Kurek, Ján Lakota, Ján Fajšík, Štefan Jelcha... alebo do 1. čs. armády na Slovensku počas SNP: Imrich Gibala (neskorší brig. generál, zakladateľ Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica), Jozef Hronec, Mikuláš Jamnícký, Ján Kamenský.
Slávnostné pietne zhromaždenie začalo o 13.00 hodine dňa 8.11.2019 položením vencov pri pamätníku obetí maďarských fašistov pred Obecným úradom v obci. Vence a kytice položili pozostalí po obetiach fašistov, rodina Štefana Kapca (dnes býva v Kalinove pri Lučenci), pani Alžbeta Nociarová-Golianová z Rimavskej Soboty, Ján Becher z Hodejova, bývalý primátor mesta Tisovec a čestný člen ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku Ing. Peter Mináč s fujaristom Milanom Katreniakom, zástupcovia Klubu vojenských výsadkárov v Žiline p. Milan Riecky, predsedníčka Klubu výsadkárov v Martine Božena Pepková s manželom a tajomníkom Jánom Gordíkom, starostka obce Čierny Potok Svetlana Šufliarska, členovia ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobou, rodinní príslušníci Júlisa Patúša a ďalší účastníci.
Z dôvodu ochorenia, alebo pracovných povinností sa ospravedlnili zasl. umelec Juraj Sarvaš, Miloš Zverina, predseda OZ Slavica Nitra, pplk. Juraj Drotár, podpredseda ÚR SZPB, zástupcovia Klubu generálov SR, zástupcovia veľvyslanectva Ruskej federácie v SR a primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, pani prof. Zoe Klusáková Svobodová, a ďalší pozvaní hostia.
Po položení vencov, odznení hymien Slovenska a Ruskej federácie predniesla báseň Janka Jesenského žiačka ZŠ Janka Jesenského z Jesenského Janka Auxtová za doprovodu fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca.
V príhovore predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu zdôraznil, že napriek odstupu 75 rokov od holokaustu Slovákov z Čierneho Potoka a okolia, nesmieme zabúdať práve dnes na túto tragédiu, keď opäť ožívajú v politike revízie hraníc po 2. svetovej vojne, dochádza k prepisovaniu historických zásluh Červenej armády na porážke fašizmu v Poľsku, Rumunsku, Československu, Maďarsku, Juhoslávii, obetí besnenia hitlerovského Nemecka a jeho spojencov, ale aj obetí, ktoré za našu slobodu položili naši predchodcovia.
Pripomenul, že kto dnes z maďarských „iredenistov hlásajúcich obnovenie felvidékskych žúp“ pozná mená ako Andrej Šinar Šmál, syn stolára z Rimavskej Soboty, ktorý ako dôstojník padol už 28.8.1941 ako červenoarmejec pri obrane Sevastopolu, alebo Jozefa Fábryho z Krásnohorského Podhradia, interbrigadisku v Španielsku, člena part. Oddielu Alexander Petrovič (Šándor Petőfi) a neskôr diplomata-vojenského atašé Maďarskej ľudovej republiky v Bukurešti, alebo Sándora Nógradyho, syna fiľakovského stolára, veliteľa spomínaného partizánskeho oddielu, partizánskej brigády mj. Kozlova, ktorý operoval od 22.9.1944 do 3.10.1944 v oblasti Veľký Bučeň, Hajnáčka, Petrovce, Salgotarian...
Na záver pred pamätníkom obetí maďarských fašistov, ale aj všetkých obetí 2. svetovej vojny prezentoval krátku modlitbu generálny duchovný ozbrojených síl a ozbrojených zborov plk. ThDr. Marian Bodollo, ktorú už niekoľko rokov pri tejto príležitosti vykonáva v našej obci. Vo svojom príhovore zdôraznil, že si už považuje za česť zúčastňovať sa tejto akcie v Čiernom Potoku, ako aj akcie „Slovanskej kvapky krvi SNP", ktorej sa zúčastňuje takmer pravidelne ako darca krvi na pamätnom mieste, ktoré chráni symbol Slovanov 91-ročná lipa dávajúca tomuto aktu silnú duchovnú dimenziu.
Účastníci pietneho zhromaždenia mu za jeho bezprostredné, úprimné slová prejavili poďakovanie spontánnym potleskom a každý účastník mu osobne ďakoval po skončení oficiálnej časti programu.
Na záver predseda ZO SZPB poďakoval všetkým prítomným za účasť a zdôraznil, že práve dnes sú nanajvýš aktuálne slová arm. gen. Ludvíka Svobodu: "Nikdy nezabudnime, ako sme ľahko stratili svoju slobodu a ako ťažko a za akých obetí sme ju vybojovali späť!"
Pri spomínaní na udalosti spred 75 rokov až po dnešné dni účastníkom zhromaždenia nôtil krásne slovenské pesničky na fujare a píštale Milanko Katreniak z Tisovca.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku
Foto k príspevku: Veronika Rízová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.