a z Čierneho Potoka (vtedy osada Hodoš): Juraja Goliana, Petra Goliana, Štefana Goliana, Štefana Kapca, Jozefa Mikuša, z Čierneho Potoka (vtedy osada Durenda): Mikuláša Kminiaka, Imricha Šufliarského, Jána Šufliarského a Emila Matušiaka, ktorý jediný prežil útrapy koncentračného tábora a po oslobodení Červenou armádou sa vrátil domov.
Od deportácií ďalších osôb z rodín Krnáčovcov, Sebíňovcov a Fajčíkovcov zachránila vtedy dievčina Júliška Nôtová, ktorá cez kopec prebehla a varovala: "Utekajte, Maďari berú chlapov!"
Tak chlapi ušli do hory a tam prežili besnenie „honvédov-vitézov".
Nuž a tak od roku 2005, kedy bola v obci založená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku (od roku 2016 s čestným názvom armádneho generála Ludvíka Svobodu, so súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej), sa pripomína táto udalosť ako prejav vďaky, že mladí chlapi z uvedených osád, či už v maďarskej Horthyho armáte alebo slovenskej Tisovej, po odvelení na východný front prebehli k Červenej armáde a po jej boku, alebo potom v 1. čs. armádnom zbore bojovali proti okupantom Maďarom aj Nemcom.
Najznámejší z nich Juraj Lakota, výsadkár-prieskumník, je spomínaný aj v knihe Z Buzuluku do Prahy od L. Svobodu. Ďalší boli Júlis Patúš, František Hriň, Václav Fajčík... Ďalší nastúpili do armádneho zboru po oslobodení Gemera na základe mobilizačnej vyhlášky čs. exilovej vlády, ktorá zasadala v Chuste (dnes Ukrajina): Ondrej Kurek, Ján Lakota, Ján Fajšík, Štefan Jelcha... alebo do 1. čs. armády na Slovensku počas SNP: Imrich Gibala (neskorší brig. generál, zakladateľ Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica), Jozef Hronec, Mikuláš Jamnícký, Ján Kamenský.
Slávnostné pietne zhromaždenie začalo o 13.00 hodine dňa 8.11.2019 položením vencov pri pamätníku obetí maďarských fašistov pred Obecným úradom v obci. Vence a kytice položili pozostalí po obetiach fašistov, rodina Štefana Kapca (dnes býva v Kalinove pri Lučenci), pani Alžbeta Nociarová-Golianová z Rimavskej Soboty, Ján Becher z Hodejova, bývalý primátor mesta Tisovec a čestný člen ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku Ing. Peter Mináč s fujaristom Milanom Katreniakom, zástupcovia Klubu vojenských výsadkárov v Žiline p. Milan Riecky, predsedníčka Klubu výsadkárov v Martine Božena Pepková s manželom a tajomníkom Jánom Gordíkom, starostka obce Čierny Potok Svetlana Šufliarska, členovia ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobou, rodinní príslušníci Júlisa Patúša a ďalší účastníci.
Z dôvodu ochorenia, alebo pracovných povinností sa ospravedlnili zasl. umelec Juraj Sarvaš, Miloš Zverina, predseda OZ Slavica Nitra, pplk. Juraj Drotár, podpredseda ÚR SZPB, zástupcovia Klubu generálov SR, zástupcovia veľvyslanectva Ruskej federácie v SR a primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, pani prof. Zoe Klusáková Svobodová, a ďalší pozvaní hostia.
Po položení vencov, odznení hymien Slovenska a Ruskej federácie predniesla báseň Janka Jesenského žiačka ZŠ Janka Jesenského z Jesenského Janka Auxtová za doprovodu fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca.
V príhovore predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu zdôraznil, že napriek odstupu 75 rokov od holokaustu Slovákov z Čierneho Potoka a okolia, nesmieme zabúdať práve dnes na túto tragédiu, keď opäť ožívajú v politike revízie hraníc po 2. svetovej vojne, dochádza k prepisovaniu historických zásluh Červenej armády na porážke fašizmu v Poľsku, Rumunsku, Československu, Maďarsku, Juhoslávii, obetí besnenia hitlerovského Nemecka a jeho spojencov, ale aj obetí, ktoré za našu slobodu položili naši predchodcovia.
Pripomenul, že kto dnes z maďarských „iredenistov hlásajúcich obnovenie felvidékskych žúp“ pozná mená ako Andrej Šinar Šmál, syn stolára z Rimavskej Soboty, ktorý ako dôstojník padol už 28.8.1941 ako červenoarmejec pri obrane Sevastopolu, alebo Jozefa Fábryho z Krásnohorského Podhradia, interbrigadisku v Španielsku, člena part. Oddielu Alexander Petrovič (Šándor Petőfi) a neskôr diplomata-vojenského atašé Maďarskej ľudovej republiky v Bukurešti, alebo Sándora Nógradyho, syna fiľakovského stolára, veliteľa spomínaného partizánskeho oddielu, partizánskej brigády mj. Kozlova, ktorý operoval od 22.9.1944 do 3.10.1944 v oblasti Veľký Bučeň, Hajnáčka, Petrovce, Salgotarian...
Na záver pred pamätníkom obetí maďarských fašistov, ale aj všetkých obetí 2. svetovej vojny prezentoval krátku modlitbu generálny duchovný ozbrojených síl a ozbrojených zborov plk. ThDr. Marian Bodollo, ktorú už niekoľko rokov pri tejto príležitosti vykonáva v našej obci. Vo svojom príhovore zdôraznil, že si už považuje za česť zúčastňovať sa tejto akcie v Čiernom Potoku, ako aj akcie „Slovanskej kvapky krvi SNP", ktorej sa zúčastňuje takmer pravidelne ako darca krvi na pamätnom mieste, ktoré chráni symbol Slovanov 91-ročná lipa dávajúca tomuto aktu silnú duchovnú dimenziu.
Účastníci pietneho zhromaždenia mu za jeho bezprostredné, úprimné slová prejavili poďakovanie spontánnym potleskom a každý účastník mu osobne ďakoval po skončení oficiálnej časti programu.
Na záver predseda ZO SZPB poďakoval všetkým prítomným za účasť a zdôraznil, že práve dnes sú nanajvýš aktuálne slová arm. gen. Ludvíka Svobodu: "Nikdy nezabudnime, ako sme ľahko stratili svoju slobodu a ako ťažko a za akých obetí sme ju vybojovali späť!"
Pri spomínaní na udalosti spred 75 rokov až po dnešné dni účastníkom zhromaždenia nôtil krásne slovenské pesničky na fujare a píštale Milanko Katreniak z Tisovca.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku
Foto k príspevku: Veronika Rízová


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-