a z Čierneho Potoka (vtedy osada Hodoš): Juraja Goliana, Petra Goliana, Štefana Goliana, Štefana Kapca, Jozefa Mikuša, z Čierneho Potoka (vtedy osada Durenda): Mikuláša Kminiaka, Imricha Šufliarského, Jána Šufliarského a Emila Matušiaka, ktorý jediný prežil útrapy koncentračného tábora a po oslobodení Červenou armádou sa vrátil domov.
Od deportácií ďalších osôb z rodín Krnáčovcov, Sebíňovcov a Fajčíkovcov zachránila vtedy dievčina Júliška Nôtová, ktorá cez kopec prebehla a varovala: "Utekajte, Maďari berú chlapov!"
Tak chlapi ušli do hory a tam prežili besnenie „honvédov-vitézov".
Nuž a tak od roku 2005, kedy bola v obci založená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku (od roku 2016 s čestným názvom armádneho generála Ludvíka Svobodu, so súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej), sa pripomína táto udalosť ako prejav vďaky, že mladí chlapi z uvedených osád, či už v maďarskej Horthyho armáte alebo slovenskej Tisovej, po odvelení na východný front prebehli k Červenej armáde a po jej boku, alebo potom v 1. čs. armádnom zbore bojovali proti okupantom Maďarom aj Nemcom.
Najznámejší z nich Juraj Lakota, výsadkár-prieskumník, je spomínaný aj v knihe Z Buzuluku do Prahy od L. Svobodu. Ďalší boli Júlis Patúš, František Hriň, Václav Fajčík... Ďalší nastúpili do armádneho zboru po oslobodení Gemera na základe mobilizačnej vyhlášky čs. exilovej vlády, ktorá zasadala v Chuste (dnes Ukrajina): Ondrej Kurek, Ján Lakota, Ján Fajšík, Štefan Jelcha... alebo do 1. čs. armády na Slovensku počas SNP: Imrich Gibala (neskorší brig. generál, zakladateľ Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica), Jozef Hronec, Mikuláš Jamnícký, Ján Kamenský.
Slávnostné pietne zhromaždenie začalo o 13.00 hodine dňa 8.11.2019 položením vencov pri pamätníku obetí maďarských fašistov pred Obecným úradom v obci. Vence a kytice položili pozostalí po obetiach fašistov, rodina Štefana Kapca (dnes býva v Kalinove pri Lučenci), pani Alžbeta Nociarová-Golianová z Rimavskej Soboty, Ján Becher z Hodejova, bývalý primátor mesta Tisovec a čestný člen ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku Ing. Peter Mináč s fujaristom Milanom Katreniakom, zástupcovia Klubu vojenských výsadkárov v Žiline p. Milan Riecky, predsedníčka Klubu výsadkárov v Martine Božena Pepková s manželom a tajomníkom Jánom Gordíkom, starostka obce Čierny Potok Svetlana Šufliarska, členovia ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobou, rodinní príslušníci Júlisa Patúša a ďalší účastníci.
Z dôvodu ochorenia, alebo pracovných povinností sa ospravedlnili zasl. umelec Juraj Sarvaš, Miloš Zverina, predseda OZ Slavica Nitra, pplk. Juraj Drotár, podpredseda ÚR SZPB, zástupcovia Klubu generálov SR, zástupcovia veľvyslanectva Ruskej federácie v SR a primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, pani prof. Zoe Klusáková Svobodová, a ďalší pozvaní hostia.
Po položení vencov, odznení hymien Slovenska a Ruskej federácie predniesla báseň Janka Jesenského žiačka ZŠ Janka Jesenského z Jesenského Janka Auxtová za doprovodu fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca.
V príhovore predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu zdôraznil, že napriek odstupu 75 rokov od holokaustu Slovákov z Čierneho Potoka a okolia, nesmieme zabúdať práve dnes na túto tragédiu, keď opäť ožívajú v politike revízie hraníc po 2. svetovej vojne, dochádza k prepisovaniu historických zásluh Červenej armády na porážke fašizmu v Poľsku, Rumunsku, Československu, Maďarsku, Juhoslávii, obetí besnenia hitlerovského Nemecka a jeho spojencov, ale aj obetí, ktoré za našu slobodu položili naši predchodcovia.
Pripomenul, že kto dnes z maďarských „iredenistov hlásajúcich obnovenie felvidékskych žúp“ pozná mená ako Andrej Šinar Šmál, syn stolára z Rimavskej Soboty, ktorý ako dôstojník padol už 28.8.1941 ako červenoarmejec pri obrane Sevastopolu, alebo Jozefa Fábryho z Krásnohorského Podhradia, interbrigadisku v Španielsku, člena part. Oddielu Alexander Petrovič (Šándor Petőfi) a neskôr diplomata-vojenského atašé Maďarskej ľudovej republiky v Bukurešti, alebo Sándora Nógradyho, syna fiľakovského stolára, veliteľa spomínaného partizánskeho oddielu, partizánskej brigády mj. Kozlova, ktorý operoval od 22.9.1944 do 3.10.1944 v oblasti Veľký Bučeň, Hajnáčka, Petrovce, Salgotarian...
Na záver pred pamätníkom obetí maďarských fašistov, ale aj všetkých obetí 2. svetovej vojny prezentoval krátku modlitbu generálny duchovný ozbrojených síl a ozbrojených zborov plk. ThDr. Marian Bodollo, ktorú už niekoľko rokov pri tejto príležitosti vykonáva v našej obci. Vo svojom príhovore zdôraznil, že si už považuje za česť zúčastňovať sa tejto akcie v Čiernom Potoku, ako aj akcie „Slovanskej kvapky krvi SNP", ktorej sa zúčastňuje takmer pravidelne ako darca krvi na pamätnom mieste, ktoré chráni symbol Slovanov 91-ročná lipa dávajúca tomuto aktu silnú duchovnú dimenziu.
Účastníci pietneho zhromaždenia mu za jeho bezprostredné, úprimné slová prejavili poďakovanie spontánnym potleskom a každý účastník mu osobne ďakoval po skončení oficiálnej časti programu.
Na záver predseda ZO SZPB poďakoval všetkým prítomným za účasť a zdôraznil, že práve dnes sú nanajvýš aktuálne slová arm. gen. Ludvíka Svobodu: "Nikdy nezabudnime, ako sme ľahko stratili svoju slobodu a ako ťažko a za akých obetí sme ju vybojovali späť!"
Pri spomínaní na udalosti spred 75 rokov až po dnešné dni účastníkom zhromaždenia nôtil krásne slovenské pesničky na fujare a píštale Milanko Katreniak z Tisovca.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku
Foto k príspevku: Veronika Rízová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).