Počas 37 stupňových horúčav na Gemeri, v malej malebnej obci ČIERNY POTOK, ktorá má iba 154 obyvateľov, vytieklo takmer 15 litrov krvi! V piebehu doterajších 10 ročníkov darovalo počas tejto akcie bezplatne krv viac ako 250 darcov krvi.
Táto akcia je jediná v Slovenskej republike. Napriek výzvam z uplynulých ročníkov sa k nej v rámci SR pripojilo len 5 darcov krvi z Trebišova. V dobe od 8.00 do 11.00 hodiny sa dostavilo na Obecný úrad darovať krv 32 darcov, z ktorých odobrali krv 30 darcom. Medzi darcami bol aj Jaroslav Pinzík z Tornale, ktorý daroval krv stý raz!
Medzi darcami krvi boli aj celé rodiny, ako napr. Mária, Dominik a Peter Lakotovci (strýko bojoval v I. Čs. armádnom zbore v ZSSR), rodina Peter st., Darina a Peter ml. Gibalovci (vnuci brig. gen. I. Gibalu, účastníka SNP a ťažko raneného v bojoch medzi Sv. Krížom n/Hronom a Hr. Dúbravou).
Napriek úspešnosti uvedenej akcie darcovia krvi vyjadrovali nespokojnosť nad zásadami, ktoré presadili hlavní odborníci pre transfuziológiu a hematológiu z rezortu zdravotníctva SR, že krv nemôžu darovať darcovia, ktorí majú „skrytý bacil"! Napriek tomu, po vyšetrení na infekčnom oddelení v Banskej Bystrici, odporúčajú darcu zaradiť medzi nezávadavých darcov krvi. No pán hl. odb. MZ SR presadil rešpektovanie príslušných ustanovení Zák. č. 333/2005, že takýto darca so „spiacim bacilom" musí byť trvale vylúčený z darovania krvi!
Pritom, pokiaľ sú naše informácie správne, v Čechách, v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Ukrajine, Rusku a tiež v USA takáto prekážka nie je dôvodom nedarovania krvi. Bolo by žiadúce, aby v záujme odstránenia takýchto nepríjemných nedorozumení bol darcom krvi dostupný odborný výklad k tejto problematike, aby bol eliminovaný jeden z dôvodov majúci negatívny dopad na záujem o darcovstvo krvi.
Napriek niektorým výhradám týkajúcich sa Zákona č. 333/2005 naša akcia na počesť SNP mala slušnú účasť - z 32 darcov krvi odobrali krv 30 darcom. Medzi nimi bol aj spomínaný 100-násobný darca krvi Jaroslav Pinzík z Tornale a 120-násobný darca krvi Július Doboš z Gemerskej Panice.
Na opísanej akcii je pozoruhodné, že darcov krvi prišli pozdraviť a položili vence k pamätníku obetí fašizmu v Čiernom Potoku prvý tajomník Vojenského pridelenca Ruskej federácie v SR pl. Jevgenij Borisenko, ďalej syn Štefana Kapca odvlečeného do koncentračného tábora Štefan Kapec ml. a jeho ďalší príbuzní, predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar a ďalší hostia. Všetci darcovia krvi obdržali spomienkové predmety.
Súbežne s odberom krvi prebiehal memoriál brig. gen. Imricha Gibalu, priameho účastníka SNP, bývaleho obyvateľa obce Čierny Potok, v streľbe zo vzduchovky.
Spomenutú tradičnú akciu podporujú: primátor Hnúšte, poslanec NR SR Mg. Michal Bagačka, syn príslušníka I. čs. arm. zboru v ZSSR, primátor mesta Tisovec Ing. Peter Mináč, synovec priameho účastníka SNP a ďalší dobrovoľníci.
JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB
v Čiernom Potoku, 175-násobný bezplatný darca krvi
[cincopa AcIAR1s3e4EK]
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.