Medzi vzácnymi hosťami, ktorí sa akcie zúčastnili, boli aj tretí tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej Republike Sergej NIKITIN, MUDr.Pavel Dubček – syn Alexandra Dubčeka, prededa Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing.Pavol BRNDIAR a ďalší hostia.
Po položení vencov k pamätníku spomínaných obetí vo svojom príhovore predseda ZO SZPB JUDr. Jozef Pupala zdôraznil význam odkazu SNP, boja proti fašizmu, obete 2. svetovej vojny, zásluhu vojakov Červenej armády na oslobodení aj tejto obce.
Zdôraznil, že udalosti zo dňa 4.11.1944 neboli v tomto regione ojedinelé. Pred touto udalosťou dva týždne dňa 21.10.1944 v osade Suchý Potok pri Kocihe fašisti zavraždili nevinných 3 mužov a 4 ženy.
Táto tragická udalosť sa odohrala „iba“ 50 dní pred oslobodením obce vojakmi Červenej armády pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského. Pri oslobodzovaní obce Hodejov, pod ktorú vtedajšie osady vrátane Čierneho Potoka patrili, padlo 123 červenoarmejcov a 9 vojakov Rumunskej armády.
Tieto udalosti je potrebné pripomínať najmä mladej generácii, ktorá vplyvom modernej „historiológie“ o nebezpečenstve fašizmu, ktorý sa modernou formou práve dnes snaží ovládnuť celú našu planétu. Je treba pripomínať príčiny nástupu fašizmu po skončení 1. Svetovej vojny v Taliansku, Portugalsku, Nemecku, Maďarsku, Španielsku, ktorých štáty sa nezmierili s Versailským mierom po skončení l. svetovej vojny a rozpútali aj druhú, ktorá si vyžiadala takmer 60 milónov ľudských obetí a o materiálnych ani nehovoriac.
Tretí tajomník VRF v SR Sergej NIKITIN vo svojom príhovore poďakoval prítomným ale aj všetkým obyvateľom Gemera a Slovenska, ktorí uchovávajú pamiatku svojim osloboditeľom a podotkol, že vyjadruje uznanie organizátorom dnešnej akcie, spomienku tak veľkých obetí zo 4.11.1944 na takú malú obec si zaslúži pozornosť a uznanie. S uznaním sa vyslovil aj po takmer dvoch desiatok bývalých obyvateľov obce, ktorí sa zapojili do protifašistického boja, dokonca pán Juraj LAKOTA ako príslušník 1. čs. sam. brigády v ZSSR bojoval na území ZSSR od roku 1943.
MUDr. Pavol DUBČEK vo svojom príhovore poďakoval za pozvanie na toto spomienkové zhromaždenie a vyzdvihol ducha v akom sa celá akcia nesie. Vyslovil uznanie obyvateľom obce, že si uchovávajú živú pamiatku na udalosti spred 71. rokmi. O existencii tejto malej obci sa dozvedel prvý raz z periodika SZPB BOJOVNÍK a preto pozvanie na toto podujatie so zvedavosťou a radosťou prijal.
Osobne ho okrem spomínaných udalostí zaujala aj budova, kde sa akcia konala, pretože prostriedky na jej výstavbu boli zo zbierky Amerických Slovákov a Čechov a základný kameň budovy bol položený 4.11.1928 teda 16 rokov pred najtragickejšiou udalosťou v obci. Osobne v tejto skutočnosti vidí akúsi symboliku, pretože jeho starý otecko Štefan Dubček odišiel v roku 1912 do USA a pracoval v Chicagu. Možno aj on prispel nejakým dolárikom na projekt, z ktorého boli po rozpade Rakúsko-Uhorska stavané školy najmä na Slovensku. Jeho starý otec, nakoľko bol veľmi pokrokový, vstúpil už v USA do komunistickej strany a po vytvorení ČSR sa vrátil na Slovensko a bol jedným z iniociatorov založania KSS vo svojom bydlisku. V roku 1925 odišiel v rámci medzinárodného programu „INTERHEĽPA“ do Pišpeku v Kirgizku s celou rodinou, kde sa podieľal na budovaní textilneho a nábytkárskeho závodu. Neskôr odišli do Gorkého , kde sa zúčastnil výstavby automobilového závodu známý ak GAZ. V čase ohrozenia republiky sa starí rodičia vrátili na Slovensko, kde sa starký zapojil do ilegálnej práci KSS a príprave Povstania. Bol však odhalený a vydaný Nemcom, ktorí ho odvliekli do Mathausenu. Po vojne sa vrátil ale so silne podlomeným zdravím. Do SNP sa zapojil aj jeho strýko Július, ktorý počas jedných z bojov padol. Otecko Alexander Dubček bol taktiež v SNP, bol dvakrát ranený, ale prežil. V závere príhovoru vyslovil prianie, že ak ho aj v budúcnosti na naše akcie pozveme, ak mu to čas dovolí s radosťou príde.
Ing.Pavol BRNDIAR – predseda ObV SZPB v Rimavskej Sobote poďakoval organizátorom za prípravu a dôstojný priebeh akcie. Podotkol, že je pozoruhodné, že v obci s počtom 154 obyvateľov je pomerne aktívna ZO SZPB, ktorá ma 48 členov SZPB, čo je asi najväčšia organizácia na Slovensku v pomere k počtu obyvateľov. Vyjadril uznanie vedeniu ZO SZPB aj za organizovanie iných akcií, napríklad tento rok už 10. ročník KVAPKY KRVI SNP, ktorý organizuje ZO SZPB ako jediná na Slovensku, alebo najmladšiu akciu športovú streľbu „Memorial gen Imricha Gibalu“ na počesť účastníkov protifašistického odboja z obce Čierny Potok.
Predseda ZO SZPB
JUDr. Jozef Pupala




























ZO SZPB a Obecný úrad v Čiernom Potoku dňa 6.11.2015 spoločne zorganizoval verejnú členskú schôdzu ZO SZPB a pietne zhromaždenie občan pri 71. výročí tragickej udalosti v obci, kedy nyllassiovskí fašisti odviekli z obce a okolitých osád 14 mužov, z ktorých útrapy koncentračného tábora neprežili 12-ti.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.