Dnes, hoci 3,5 km dlhá obec, má iba 147 obyvateľov.
Spočiatku bývali v takzvaných „bírešských domoch“. Jedna rodina obývala kuchyňu, chodbu a komoru. Celkom boli štyri takéto objekty. Okrem toho mal samostatný dom učiteľ (v kuchyni sa vyučovalo) a nemanželskí potomkovia zemana. V jednom takomto komplexe bývalo až 5-6 rodín. Rodiny boli obdarené pokolením od 5 detí až po 9-11. Novoosadníci obdržali od štátu tzv. „prídeli“, pozemky po kráľovskej korune, alebo grófske pozemky.
Obživu si obstarávali samopestovaním a chovom domácich zvierat. Prilepšovali si pestovaním tabaku, ktorý saz poľnohospodárskych plodín vyplácal pestovať naviac. Zlom v živote osád nastal po Viedenskej arbitráži 1938. Z večera do rána boli zrušené slovenské školy a smelo sa hovoriť len maďarsky. Osoby, ktoré sa preriekli slovenským hovorom boli trestané, predvádzané na žandársku stanicu do Hodejova a doslova mučené. Nie nadarmo si za krátky čas získala prívlastok „mučiareň“.
Osobne si spomínam na hovory Š. H. z obce, ktorého nyllassiovci odvliekli len zato, že si počas spievania maďarskej hymny pred kostolom v Hodejove nesňal klobúk, hoci bol iba pred kostolom. Na druhý deň ho odvliekli do „mučiarne“ a po troch dňoch „vytĺkania panslavizmu“ sa domov vrátil s vytrhanými vlasmi a doslova ho nespoznala vlastná „mater“. Po príchode domov boli rodičia v poli, a tak sa dal kydať hnoj. Keď sa vrátili rodičia a súrodenci z poľa, vlastná matka sa naňho osopila “kto ste a čo tu robíte!?"
No najčiernejším dňom obce sa stal 4. november 1944. Presne na deň 16. výročia položenia základného kameňa na výstavbu školy odvliekli nyillassiovci z okolitých osád 15 mužov - panslávov. Po trojdennom mučení v Hodejove a v Jesenskom ich odovzdali v Štúrove gestapu. Boli odvlečení do koncentračného tábora v Dachau. Odtiaľ ich preradili do koncentračného tábora Flossenburg. Po skončení vojny sa z 15 mužov vrátili iba dvaja. Jeden z nich po dvoch týždňoch na následky väzenia zomrel.
Pozostalí po skončení vojny márne pátrali po svojich príbuzných, až po vyžiadaní o spolupátranie Medzinárodného červeného kríža im bolo oznámené, že z Dachau boli preradení do koncentračného tábora Flossenburg. Zásluhou členov Klubu generálov SR, ktorí navštívili tento koncentračný tábor v novembri 2015 a pri rokovaní s riaditeľom dnes múzea im bolo umožnené osadiť pamätnú dosku na stene budovy slovenským generálom Viestovi, Golianovi, Malárovi a Jurechovi, ktorí boli pravdepodobne zavraždení v tomto koncentcentračnom tábore, tu končia aj ich kroky.
Zásluhou predsedu ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefa Pupalu, ktorý oslovil výbor KLUBU GENERÁLOV SR o spoluprácu pri dokumentovaní pamiatky aj občanov osád tvoriacich dnes obec Čierny Potok, ktorí zahynuli v tom istom koncentračnom tábore.
Delegácia KG SR navštívila v marci 2016 spomínaný koncentračný tábor a so súhlasom riaditeľa tohto dnes múzea odobrali „prsť zeme so zámerom rozdeliť ju do symbolických urničiek a uložiť v rodiskách spomínaných gnerálov, resp. v ich pôsobisku. Jednu urničku s prsťou zeme dňa 4.8.2016 odovzdala delegácia KG SR v zložení genmjr. v. v. Ing. František Blanárik, predseda, genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek, podpredseda, generál v. v. JUDr. Tibor Gaplovský, tajomník a genpor. v. v. Pavel Honzek občanom obce Čierny Potok, pri príležitosti spomienkových osláv 72. výročia SNP pri pamätníku odvlečených občanov do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Pietneho aktu a odovzdania urny s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenburg sa zúčastnili vzácní hostia: Prvý tajomník vojenského pridelenca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pplk. Jevgenij Borisenko s manželkou a synom, predseda SZPB Ing. Pavol Sečkár, podpredseda SZPB, ktorý predniesol pri pamätníku príhovor k pietnej spomienkovej udalosti, Ing. Norbert Lacko, primátor mesta Poltár Pavol Gavalec a ďalší hostia.
Medzi vzácnych hostí patrili priami účastníci udalostí odvlečenia občanov Čierneho Potoka, člen ZO SZPB v Čiernom Potoku Štefan Kapec (ktorému odvliekli fašisti otecka). Predseda SZPB mu odovzdal „zlatú“ medailu M. R. Štefánika, plk. v. v. Ladislav Sládek, príslušník Červenej armády, ktorý ako príslušník Červenej armády 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála Malinovského sa zúčastnil oslobodzovania Rumunska, Maďarska a južného Slovenska, ktorému predseda KG SR gemjr. v. v. Ing. František Blanár odovzdal medailu generála Viesta, rovnakú medailu za KG SR odovzdal a predsedovi ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefovi Pupalovi.
Prezident Klubu priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline, akademický sochár Štefán Pelikán odovzdal cenu „UMENIE V SRDCI“ za dlhoročné organizovanie bezplatných odberov krvi, osobne 175 násobné darovanie krvi, a podporu a prípravy kultúrnno-spoločených podujatí propagujúcich odkaz SNP a protifašistického odboja v rámci celého Slovenska. Priamy účastník SNP pán Ing. Ján Debnár z Revúcej predniesol pri pamätníku báseň Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“. Celý program konferoval Mgr. Fedor Mikovič.
Výnimočnej spomienkovej akcie sa zúčastnili aj darcovia krvi, ktorí dopoludnia darovali krv v rámci XI. ročníka KVAPKY KRVI SNP, ktorú ZO SZPB v Čiernom Potoku organizuje ako jediná v SR a kladenia vencov sa zúčastnil aj personál NTS Banská Bystrica.
Ing. Veronika Rízova
členka ZO SZPB
v Čiernom Potoku
FOTOGALÉRIA Z PIETNEHO AKTU ODOVZDÁVANIA URNY V ČIERNOM POTOKU
[cincopa AYFAmq9tJWzn]
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-