Dnes, hoci 3,5 km dlhá obec, má iba 147 obyvateľov.
Spočiatku bývali v takzvaných „bírešských domoch“. Jedna rodina obývala kuchyňu, chodbu a komoru. Celkom boli štyri takéto objekty. Okrem toho mal samostatný dom učiteľ (v kuchyni sa vyučovalo) a nemanželskí potomkovia zemana. V jednom takomto komplexe bývalo až 5-6 rodín. Rodiny boli obdarené pokolením od 5 detí až po 9-11. Novoosadníci obdržali od štátu tzv. „prídeli“, pozemky po kráľovskej korune, alebo grófske pozemky.
Obživu si obstarávali samopestovaním a chovom domácich zvierat. Prilepšovali si pestovaním tabaku, ktorý saz poľnohospodárskych plodín vyplácal pestovať naviac. Zlom v živote osád nastal po Viedenskej arbitráži 1938. Z večera do rána boli zrušené slovenské školy a smelo sa hovoriť len maďarsky. Osoby, ktoré sa preriekli slovenským hovorom boli trestané, predvádzané na žandársku stanicu do Hodejova a doslova mučené. Nie nadarmo si za krátky čas získala prívlastok „mučiareň“.
Osobne si spomínam na hovory Š. H. z obce, ktorého nyllassiovci odvliekli len zato, že si počas spievania maďarskej hymny pred kostolom v Hodejove nesňal klobúk, hoci bol iba pred kostolom. Na druhý deň ho odvliekli do „mučiarne“ a po troch dňoch „vytĺkania panslavizmu“ sa domov vrátil s vytrhanými vlasmi a doslova ho nespoznala vlastná „mater“. Po príchode domov boli rodičia v poli, a tak sa dal kydať hnoj. Keď sa vrátili rodičia a súrodenci z poľa, vlastná matka sa naňho osopila “kto ste a čo tu robíte!?"
No najčiernejším dňom obce sa stal 4. november 1944. Presne na deň 16. výročia položenia základného kameňa na výstavbu školy odvliekli nyillassiovci z okolitých osád 15 mužov - panslávov. Po trojdennom mučení v Hodejove a v Jesenskom ich odovzdali v Štúrove gestapu. Boli odvlečení do koncentračného tábora v Dachau. Odtiaľ ich preradili do koncentračného tábora Flossenburg. Po skončení vojny sa z 15 mužov vrátili iba dvaja. Jeden z nich po dvoch týždňoch na následky väzenia zomrel.
Pozostalí po skončení vojny márne pátrali po svojich príbuzných, až po vyžiadaní o spolupátranie Medzinárodného červeného kríža im bolo oznámené, že z Dachau boli preradení do koncentračného tábora Flossenburg. Zásluhou členov Klubu generálov SR, ktorí navštívili tento koncentračný tábor v novembri 2015 a pri rokovaní s riaditeľom dnes múzea im bolo umožnené osadiť pamätnú dosku na stene budovy slovenským generálom Viestovi, Golianovi, Malárovi a Jurechovi, ktorí boli pravdepodobne zavraždení v tomto koncentcentračnom tábore, tu končia aj ich kroky.
Zásluhou predsedu ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefa Pupalu, ktorý oslovil výbor KLUBU GENERÁLOV SR o spoluprácu pri dokumentovaní pamiatky aj občanov osád tvoriacich dnes obec Čierny Potok, ktorí zahynuli v tom istom koncentračnom tábore.
Delegácia KG SR navštívila v marci 2016 spomínaný koncentračný tábor a so súhlasom riaditeľa tohto dnes múzea odobrali „prsť zeme so zámerom rozdeliť ju do symbolických urničiek a uložiť v rodiskách spomínaných gnerálov, resp. v ich pôsobisku. Jednu urničku s prsťou zeme dňa 4.8.2016 odovzdala delegácia KG SR v zložení genmjr. v. v. Ing. František Blanárik, predseda, genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek, podpredseda, generál v. v. JUDr. Tibor Gaplovský, tajomník a genpor. v. v. Pavel Honzek občanom obce Čierny Potok, pri príležitosti spomienkových osláv 72. výročia SNP pri pamätníku odvlečených občanov do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Pietneho aktu a odovzdania urny s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenburg sa zúčastnili vzácní hostia: Prvý tajomník vojenského pridelenca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pplk. Jevgenij Borisenko s manželkou a synom, predseda SZPB Ing. Pavol Sečkár, podpredseda SZPB, ktorý predniesol pri pamätníku príhovor k pietnej spomienkovej udalosti, Ing. Norbert Lacko, primátor mesta Poltár Pavol Gavalec a ďalší hostia.
Medzi vzácnych hostí patrili priami účastníci udalostí odvlečenia občanov Čierneho Potoka, člen ZO SZPB v Čiernom Potoku Štefan Kapec (ktorému odvliekli fašisti otecka). Predseda SZPB mu odovzdal „zlatú“ medailu M. R. Štefánika, plk. v. v. Ladislav Sládek, príslušník Červenej armády, ktorý ako príslušník Červenej armády 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála Malinovského sa zúčastnil oslobodzovania Rumunska, Maďarska a južného Slovenska, ktorému predseda KG SR gemjr. v. v. Ing. František Blanár odovzdal medailu generála Viesta, rovnakú medailu za KG SR odovzdal a predsedovi ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefovi Pupalovi.
Prezident Klubu priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline, akademický sochár Štefán Pelikán odovzdal cenu „UMENIE V SRDCI“ za dlhoročné organizovanie bezplatných odberov krvi, osobne 175 násobné darovanie krvi, a podporu a prípravy kultúrnno-spoločených podujatí propagujúcich odkaz SNP a protifašistického odboja v rámci celého Slovenska. Priamy účastník SNP pán Ing. Ján Debnár z Revúcej predniesol pri pamätníku báseň Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“. Celý program konferoval Mgr. Fedor Mikovič.
Výnimočnej spomienkovej akcie sa zúčastnili aj darcovia krvi, ktorí dopoludnia darovali krv v rámci XI. ročníka KVAPKY KRVI SNP, ktorú ZO SZPB v Čiernom Potoku organizuje ako jediná v SR a kladenia vencov sa zúčastnil aj personál NTS Banská Bystrica.
Ing. Veronika Rízova
členka ZO SZPB
v Čiernom Potoku
FOTOGALÉRIA Z PIETNEHO AKTU ODOVZDÁVANIA URNY V ČIERNOM POTOKU
[cincopa AYFAmq9tJWzn]


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a