Vrchári zo Stratenej a dolniaci z Kysaku si padli na Samelovej lúke do oka Doporučený
Napísal(a) Ladislav Malák
Neveľké územie osady Dobšinská Ľadová Jaskyňa, nachádzajúce sa iba pár kilometrov od miesta kde sa stretávajú chotáre Gemera, Horehronia a Spiša, oplýva viacerými prírodnými skvostami: svetoznámou ľadovou jaskyňou, prírodným útvarom Ostrá skala, národnou prírodnou rezerváciou Hnilecké jelšiny i peknou Samelovou lúkou, teraz, na začiatku jesene, s kobercom rozkvitnutej jesienky.
Táto horská osada patriaca pod obec Stratená bola na prelome tohtoročného leta a jesene výnimočná aj tým, že tu k domorodcom na tri dni pribudli ďalší ľudia, mocnejšie rozvoňala človečina: v jednom z penziónov na Samelovej lúke sa usadilo 18 žien speváckeho zboru
V peknej prírode speváčky chceli tiež osláviť vzácne životné jubileum svojej dirigentky, bývalej zbormajsterky v košickom Štátnom divadle Júlie Ráczovej. No a na dôvažok – ženy jej chceli poďakovať, že s nimi zotrvala už dlhých 20 rokov. Že viaceré naučila čítať noty, milovať zborový spev. Veď už vedia vyše 100 piesní. Od Otčenáša až po ich najobľúbenejšiu Aká si mi krásna.
Keď si pri krbe v hale penziónu jednu pesničku nôtili, prišiel gratulant z najvzácnejších – starosta Kysaku Ing. Ľubomír Krajňák. Vraj už mu nedalo, čo tú „jeho“ Kysačanku do Stratenej i Dobšinskej Ľadovej Jaskyne ťahá. Krásna príroda a milí hostitelia – dostal zborovú odpoveď. Len čo odznela, vo dverách sa objavila hostiteľka zboru, starostka Stratenej Mgr. Erika Oravcová. Rozpaky starostky a starostu z ich prvého stretnutia rýchlo pominuli a oslavy životného jubilea pani Ráczovej sa premenili na spontánne stretnutie spriaznených duší. Vrchárka Erika a dolniak Ľubomír si chvíľu ťažkali na nežičlivé časy pre samosprávu, no vzápätí začali spriadať nápady na možnú spoluprácu, pričom si v duchu želali zostať na svojich postoch aj po blížiacich sa komunálnych voľbách. Pochopiteľne, spevácky zbor Kysačanka by v tom partnerstve hral stále dôležitú úlohu.
Baliac sa domov, v tiesni rozlúčky so Samelovou lúkou, plnou rozkvitnutých jesienok – symbolov jesene, viaceré speváčky, sledujúc očami dobre naladenú dirigentku, mysleli na chvíľu, keď im pani Júlia, najmä kvôli veku, skôr, či neskôr, predsa len povie: „Končím...“ A Kysačanka bez pani Ráczovej by bola ako Samelova lúka pod Ostrou skalou bez jesienok...
„Ty si naša najvzácnejšia jesienka Julka,“ chcela vyriecť na adresu dirigentky zakladateľka spevokolu Ľudmila Čopová. Ale dajako sa jej v rozcítení zasekol hlas. A od Červenej Skaly prihrkotal do stanice motorový vlak, takže aj tak by ju nik nepočul.
10.9.2010
Ladislav Malák
Snímky: autor
{gallery}obsah/stratena{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.