Meno, pôvod a životné osudy Majstra ochtinského presbytéria nepoznáme. Pravdepodobne pochádzal z Talianska. Ako vagantský (potulný) putujúci maliar spolu s ďalšími podobnými prišiel do Gemera. Na skutočnom rozvoji stredovekej maľby v Gemeri má azda rozhodujúci podiel umelec, ktorý realizoval časť výzdoby v Šiveticiach. Na výzdobe pracovali traja maliari v jednej časovej etape. Hlavný majster a dvaja pomocníci, maliari. Prvý pracovník, ktorý tvoril v bezprostrednej blízkosti hlavného majstra a iste pod jeho vedením, v Gemeri pravdepodobne zdomácnel, vytvoril vlastnú dielňu a pôsobil tu takmer tridsať rokov. V Šivetiaciach mu odborníci pripisujú obraz archanjela Michala vážiaceho duše, fragmenty malieb, ktoré pôvodne tvorili gotický variant, christologický cyklus a ďalšie maľby. Namaľoval aj dvojicu transferov, dnes v zbierkach Slovenskej národnej galérie, ktoré pochádzajú zo Šivetíc.
Keďže v najvyzretejšej podobe sa jeho umenie neskôr prejavilo vo výzdobe presbytéria v Ochtinej, odborníci umenia ho nazvali Majstrom ochtinského presbytéria. Jeho umenie je podmienené príkladom Hlavného majstra (zo Šivetíc) a evidentne z neho čerpá. Majstra ochtinského presbytéria a jeho dielňu možno datovať do šesťdesiatych až osemdesiatych rokov 14. storočia. Mimoriadne rozsiahla a kvalitatívne hodnotná výzdoba ochtinského kostola sa tematicky viaže na mariologický a hlavne christologický cyklus (v presbytériu) a patrí ku kľúčovým realizáciám, významným pre ďalší vývoj domácej gemerskej stredovekej monumentálnej maľby.
K ďalším realizáciam Majstra ochtinského presbytéria a jeho dielne patria: rozsiahla výzdoba kostola v Koceľovciach, maľby v niekdajšom presbytériu v Rimavskom Brezove a v Rybníku, maľba (Ukrižovaný) na východnej strane severnej bočnej lode kostola v Štítniku, maľby v bývalom presbytériu v Turičkách (Cinobaňa), Kyjaticiach a v Chyžnom.
Majster ochtinského presbytéria a jeho dielňa mali vplyv aj na rozsiahlu maliarsku produkciu druhej polovice 14. storočia na Spiši, vo Zvolenskej stolici, v Turci, čiastočne ja v Liptove a v južných oblastiach stredovekého Uhorska. Na území Gemera ním založená maliarska domáca tradícia a kontinuita pretrvávala takmer v celom nasledujúcom storočí.
Asi v polovici 17. storočia nástenné maľby v celom interiéri kostola prekryli vápennými nátermi. Roku 1894 ich objavil Š. Groh, ktorý v rokoch 1901 – 1907 odkryl a reštauroval jednotlivé scény christologického cyklu – z Kristovho života (Milan Togner: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri, Bratislava 1989). V tomto chráme sa stredovekí Ochtinčania schádzali, vzdelávali a utvrdzovali vo viere. Najprv v starovekej – pravoslávnej viere, pozdejšie po roku 1440 v husitskom učení, ktoré u obyvateľov zanechalo trvalé stopy a bolo dobrou prípravou pre prijatie reformácie. Náboženských kazateľov – kňazov z tohto obdobia nepoznáme.
Spracované podľa:
Milan Togner: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri. Bratislava, Tatran 1989, s. 72-78.
Ján Šlosár: Z dejín Ochtinej. Ochtiná, Obecný úrad 1983.
Božena Mihaliková
Foto: internet
{gallery}kultura/foto/ochtina/kostol{/gallery}
{jcomments on}
































Existencia starobylého kostola v Ochtinej z prvej polovice 13. storočia potvrdzuje, že obec od 13. storočia zohrávala popri Štítniku významnú úlohu. Pulzoval v nej čulý banícky život, bola hmotne dobre zabezpečená a venovala sa aj duchovným potrebám obyvateľov. Ochtiná, ako banícka obec, mala na území štítnického panstva výsadné postavenie. Mala charakter baníckeho mestečka z čoho vyplývali niektoré skutočnosti - obec, ani jej obyvatelia neplatili kráľovi majetkové dane, nepoznali poddanské robotné povinnosti, mali právo voľby farára, slobodnú voľbu richtára. Keďže doklad (listina) o udelení mestských výsad pre Ochtinú nebol vydaný, ostala len privilegovanou obcou s niekoľkými výsadami.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-