Existencia starobylého kostola v Ochtinej z prvej polovice 13. storočia potvrdzuje, že obec od 13. storočia zohrávala popri Štítniku významnú úlohu. Pulzoval v nej čulý banícky život, bola hmotne dobre zabezpečená a venovala sa aj duchovným potrebám obyvateľov. Ochtiná, ako banícka obec, mala na území štítnického panstva výsadné postavenie. Mala charakter baníckeho mestečka z čoho vyplývali niektoré skutočnosti - obec, ani jej obyvatelia neplatili kráľovi majetkové dane, nepoznali poddanské robotné povinnosti, mali právo voľby farára, slobodnú voľbu richtára. Keďže doklad (listina) o udelení mestských výsad pre Ochtinú nebol vydaný, ostala len privilegovanou obcou s niekoľkými výsadami.Meno, pôvod a životné osudy Majstra ochtinského presbytéria nepoznáme. Pravdepodobne pochádzal z Talianska. Ako vagantský (potulný) putujúci maliar spolu s ďalšími podobnými prišiel do Gemera. Na skutočnom rozvoji stredovekej maľby v Gemeri má azda rozhodujúci podiel umelec, ktorý realizoval časť výzdoby v Šiveticiach. Na výzdobe pracovali traja maliari v jednej časovej etape. Hlavný majster a dvaja pomocníci, maliari. Prvý pracovník, ktorý tvoril v bezprostrednej blízkosti hlavného majstra a iste pod jeho vedením, v Gemeri pravdepodobne zdomácnel, vytvoril vlastnú dielňu a pôsobil tu takmer tridsať rokov. V Šivetiaciach mu odborníci pripisujú obraz archanjela Michala vážiaceho duše, fragmenty malieb, ktoré pôvodne tvorili gotický variant, christologický cyklus a ďalšie maľby. Namaľoval aj dvojicu transferov, dnes v zbierkach Slovenskej národnej galérie, ktoré pochádzajú zo Šivetíc.
Keďže v najvyzretejšej podobe sa jeho umenie neskôr prejavilo vo výzdobe presbytéria v Ochtinej, odborníci umenia ho nazvali Majstrom ochtinského presbytéria. Jeho umenie je podmienené príkladom Hlavného majstra (zo Šivetíc) a evidentne z neho čerpá. Majstra ochtinského presbytéria a jeho dielňu možno datovať do šesťdesiatych až osemdesiatych rokov 14. storočia. Mimoriadne rozsiahla a kvalitatívne hodnotná výzdoba ochtinského kostola sa tematicky viaže na mariologický a hlavne christologický cyklus (v presbytériu) a patrí ku kľúčovým realizáciám, významným pre ďalší vývoj domácej gemerskej stredovekej monumentálnej maľby.
K ďalším realizáciam Majstra ochtinského presbytéria a jeho dielne patria: rozsiahla výzdoba kostola v Koceľovciach, maľby v niekdajšom presbytériu v Rimavskom Brezove a v Rybníku, maľba (Ukrižovaný) na východnej strane severnej bočnej lode kostola v Štítniku, maľby v bývalom presbytériu v Turičkách (Cinobaňa), Kyjaticiach a v Chyžnom.
Majster ochtinského presbytéria a jeho dielňa mali vplyv aj na rozsiahlu maliarsku produkciu druhej polovice 14. storočia na Spiši, vo Zvolenskej stolici, v Turci, čiastočne ja v Liptove a v južných oblastiach stredovekého Uhorska. Na území Gemera ním založená maliarska domáca tradícia a kontinuita pretrvávala takmer v celom nasledujúcom storočí.
Asi v polovici 17. storočia nástenné maľby v celom interiéri kostola prekryli vápennými nátermi. Roku 1894 ich objavil Š. Groh, ktorý v rokoch 1901 – 1907 odkryl a reštauroval jednotlivé scény christologického cyklu – z Kristovho života (Milan Togner: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri, Bratislava 1989). V tomto chráme sa stredovekí Ochtinčania schádzali, vzdelávali a utvrdzovali vo viere. Najprv v starovekej – pravoslávnej viere, pozdejšie po roku 1440 v husitskom učení, ktoré u obyvateľov zanechalo trvalé stopy a bolo dobrou prípravou pre prijatie reformácie. Náboženských kazateľov – kňazov z tohto obdobia nepoznáme.
Spracované podľa:
Milan Togner: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri. Bratislava, Tatran 1989, s. 72-78.
Ján Šlosár: Z dejín Ochtinej. Ochtiná, Obecný úrad 1983.
Božena Mihaliková
Foto: internet
{gallery}kultura/foto/ochtina/kostol{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.