Existencia starobylého kostola v Ochtinej z prvej polovice 13. storočia potvrdzuje, že obec od 13. storočia zohrávala popri Štítniku významnú úlohu. Pulzoval v nej čulý banícky život, bola hmotne dobre zabezpečená a venovala sa aj duchovným potrebám obyvateľov. Ochtiná, ako banícka obec, mala na území štítnického panstva výsadné postavenie. Mala charakter baníckeho mestečka z čoho vyplývali niektoré skutočnosti - obec, ani jej obyvatelia neplatili kráľovi majetkové dane, nepoznali poddanské robotné povinnosti, mali právo voľby farára, slobodnú voľbu richtára. Keďže doklad (listina) o udelení mestských výsad pre Ochtinú nebol vydaný, ostala len privilegovanou obcou s niekoľkými výsadami.Meno, pôvod a životné osudy Majstra ochtinského presbytéria nepoznáme. Pravdepodobne pochádzal z Talianska. Ako vagantský (potulný) putujúci maliar spolu s ďalšími podobnými prišiel do Gemera. Na skutočnom rozvoji stredovekej maľby v Gemeri má azda rozhodujúci podiel umelec, ktorý realizoval časť výzdoby v Šiveticiach. Na výzdobe pracovali traja maliari v jednej časovej etape. Hlavný majster a dvaja pomocníci, maliari. Prvý pracovník, ktorý tvoril v bezprostrednej blízkosti hlavného majstra a iste pod jeho vedením, v Gemeri pravdepodobne zdomácnel, vytvoril vlastnú dielňu a pôsobil tu takmer tridsať rokov. V Šivetiaciach mu odborníci pripisujú obraz archanjela Michala vážiaceho duše, fragmenty malieb, ktoré pôvodne tvorili gotický variant, christologický cyklus a ďalšie maľby. Namaľoval aj dvojicu transferov, dnes v zbierkach Slovenskej národnej galérie, ktoré pochádzajú zo Šivetíc.
Keďže v najvyzretejšej podobe sa jeho umenie neskôr prejavilo vo výzdobe presbytéria v Ochtinej, odborníci umenia ho nazvali Majstrom ochtinského presbytéria. Jeho umenie je podmienené príkladom Hlavného majstra (zo Šivetíc) a evidentne z neho čerpá. Majstra ochtinského presbytéria a jeho dielňu možno datovať do šesťdesiatych až osemdesiatych rokov 14. storočia. Mimoriadne rozsiahla a kvalitatívne hodnotná výzdoba ochtinského kostola sa tematicky viaže na mariologický a hlavne christologický cyklus (v presbytériu) a patrí ku kľúčovým realizáciám, významným pre ďalší vývoj domácej gemerskej stredovekej monumentálnej maľby.
K ďalším realizáciam Majstra ochtinského presbytéria a jeho dielne patria: rozsiahla výzdoba kostola v Koceľovciach, maľby v niekdajšom presbytériu v Rimavskom Brezove a v Rybníku, maľba (Ukrižovaný) na východnej strane severnej bočnej lode kostola v Štítniku, maľby v bývalom presbytériu v Turičkách (Cinobaňa), Kyjaticiach a v Chyžnom.
Majster ochtinského presbytéria a jeho dielňa mali vplyv aj na rozsiahlu maliarsku produkciu druhej polovice 14. storočia na Spiši, vo Zvolenskej stolici, v Turci, čiastočne ja v Liptove a v južných oblastiach stredovekého Uhorska. Na území Gemera ním založená maliarska domáca tradícia a kontinuita pretrvávala takmer v celom nasledujúcom storočí.
Asi v polovici 17. storočia nástenné maľby v celom interiéri kostola prekryli vápennými nátermi. Roku 1894 ich objavil Š. Groh, ktorý v rokoch 1901 – 1907 odkryl a reštauroval jednotlivé scény christologického cyklu – z Kristovho života (Milan Togner: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri, Bratislava 1989). V tomto chráme sa stredovekí Ochtinčania schádzali, vzdelávali a utvrdzovali vo viere. Najprv v starovekej – pravoslávnej viere, pozdejšie po roku 1440 v husitskom učení, ktoré u obyvateľov zanechalo trvalé stopy a bolo dobrou prípravou pre prijatie reformácie. Náboženských kazateľov – kňazov z tohto obdobia nepoznáme.
Spracované podľa:
Milan Togner: Stredoveká nástenná maľba v Gemeri. Bratislava, Tatran 1989, s. 72-78.
Ján Šlosár: Z dejín Ochtinej. Ochtiná, Obecný úrad 1983.
Božena Mihaliková
Foto: internet
{gallery}kultura/foto/ochtina/kostol{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).