Smerom od Rožňavy a Plešivca môžeme navštíviť starú banícku obec Ochtinú, cez ktorú často prechádzame bez toho, aby sme poznali jej historickú minulosť, hodnotu aj pre prítomnosť. Možno sem prísť autobusom po cestnej komunikácii vedúcej až do Čiernej Lehoty, cyklotrasou, prípadne zaujímavou prírodou od Hrádku, známeho Ochtinskou aragonitovou jaskyňou. Bartholomaides.
Železo dolovali už v r. 1243 koncom 19 a v 20 storočí bola obec známou ťažbou bohatých ložísk magnezitu.
Obec má pečať sv. Nikolaja, biskupa pravoslávnej Ruthénskej s nápisom: "SIGILLIUM DE VILLA OCHTINA". Uvádza v práci L. Bartholomaides, MEMORABILIA PROVINCIAE CSETNEK. O najstaršej pečati neďalekých Slavošoviec, ako aj usporiadaní obce a zakladateľoch papierne v súvislosti s jeho rodinou sa zmieňuje obdobne. Jeho korene siahajú do Klenovca, kde sa 16. novembra 1754 narodil, zomrel v Ochtinej 18. apríla 1825, blízkej jeho srdcu a tvorbe. V novembri si pripomíname 260 rokov od jeho narodenia. Rodina pochádzala z Turca. Ako 6 - ročný začal chodiť do ľudovej školy v Klenovci, v r. 1768 - 1772 študoval v Dobšinej, v r. 1772 - 1775 prešiel na evanjelické lýceum do Kežmarku. Z jeho pôsobísk možno spomenúť Kraskovo, Rimavskú Baňu, ale aj univerzitu vo Wittenbergu, kde študoval v r. 1781 - 1782. Tu vydal aj svoje prvé dielo "De Bohemis Kishontensibus, etc"
V lete sa vrátil do Ratkovej, aby sa ujal funkcie rektora a kantora. Koncom roka prijal miesto evanjelického farára v Ochtinej, kde pôsobil až do konca svojho života. Na kňazskej stanici v Ochtinej sa 10. januára 1785 oženil s Katarínou Mártonovou, inak nazývanou Davides, šľachtičnou zo Štítnika. Manželstvo bolo požehnané synom Jánom Ladislavom, narodeným 10.1.1787 v Ochtinej a dcérou Apolóniu, narodenou 17.2.1799. Vo veku 54 rokov 6. januára 1815 vo veku 54 rokov ho opustila nemocná manželka. V súvislosti so spomenutou papierňou v Slavošovciach sa dozvedáme, že dcéra Apolónia sa 11. apríla 1820 vydala za Karola Gyůrkyho, vlastníka a riaditeľa papierne v Ochtinej.
Usiloval sa aj o povýšenie do šľachtického stavu, jeho žiadosť ale zamieti z dôvodov, že kňazský stav je rovný so šľachtickým, týka sa len osoby kňaza a nie jeho rodiny. V r. 1795 sa Bartolomeides stal dekanom škôl Štítnickej doliny, bol aj seniorálnym notárom, konseniorom a v r. 1822 seniorom.
18.apríla 1825 zomiera vo svjom pôsobisku v Ochtinej. Pohrebný obrad vykonal jeho syn, kazateľ z Uhorského, Ján.
Významným dielom pre Gemer bolo jeho dielo Comitatus Gőmőriensis notitia historico-geographico-statistica, týkajúce sa výskumu osídlenia Gemera a Malohontu. Význam jeho diela a osobnosti dokumentuje aj regest listín, pôvodne uložených na fare, kde pôsobil a dokončil svoj plodný a tvorivý život. Pozoruhodnou o.i. bola aj nová cirkevná kronika v r. 1793 vedená latinsky: "Nóvum Protocollon Ecclesiae Ochtinensis et Rochfaluensis". V r. 1784 vydal v B. Bystrici "Spis užitečný a veľmi potrebný od doktora Grobiana", v r. 1792 v Berlíne spis "Utrpný los, ktorí nevinní kazatele evanjeličtí z Uher od r. 1672 až do roku 1776 jak ve své vlasti, tak zvláště na španielských galiách znášali a zažili hodnověrne vypsaný", v r. 1794 - 1796 ako pedagóg vydal aj niekoľko učebníc, napísaných slovakizovaným jazykom "Kralické biblie", okrem množstva ďalších diel zaujímavým pre náš región bolo dielo vydané vc r. 1799 "Memorabilia provinciae Csetnek" v skutočnosti monografia štítnického panstva. Dielo doplnil vlastnou mapou. jeho posldených prác, vydaných v r. 1810 v období silnejúcej maďarizácie, ktoré vyšlo v Levoči, spis "De Sajone" patriace k jeho geografickým prácam, týkajúce sa rieky Slanej. 16. apríla ako sme už predtým uviedli, zomiera v Ochtinej vo veku 70rokov, 5 mesiacov a 2 dni. Pochovaný je jeho životného skonu.
Bartholomaides bol významným funkcionárom v cirkvi ktorej slúžil, hodnotné sú jeho filozoficko - osvietenské aspekty, písal historické a jazykovedné spisy, zaujímavé a pokrokové sú na svoju dobu skúmania, pôsobil aj ako pedagóg, dospel k záverom o nutnosti zreformovania vtedajšieho systému školstva. Aj v tejto sfére mal svoje opodstatnené miesto. Pozoruhodné bolo jeho poznanie o povinnosti používať len predpísané učebnice (otvoriť cestu iniciatíve jednotlivých pedagógov). Okrem toho že vynikal ako historik a geograf, pozoruhodné bolo jeho vedecké zameranie. Mal blízky vzťah ku Gemeru a Malohontu. Bol Gemerským osvietencom, ktorého život a dielo si v tomto roku pripomíname. Žil plným životom, bol priekopníkom, osobnosťou celým svojim životom, ktorý v obci Ochtiná prežil.
Použité materiály: Obzor Gemera Malohontu, Ročník XXV. č. 1
Milan Sajenko
Fotografie: Božena Miháliková a autor (1)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).