Poprosila som ho o rozhovor...
Rákoš je obec na Slovensku v okrese Revúca, nadšenci histórie a turisti majú možnosť vidieť...
Malá obec na Gemeri, pod úpätím vrchu Železník, bola doposiaľ málo známa pre cudzích návštevníkov. No nie preto, že by nemala žiadnu históriu a nemala by čo ukázať. Bohužiaľ, mala len jednu smolu, nik neprejavil ochotu tento malebný kus Gemera spropagovať.
Prvá písomná zmienka o Rákoši pochádza z r. 1318, kde sa spomína ako novovznikajúce podhradie hradu Rákoš, skôr pomenovaného ako hrad Kӧvy, po už vtedy existujúcej dedine Kameňany. Tento hrad, bohužiaľ, nemal dlhú existenciu a na konci 16. storočia bol zničený. No hradby v lesnom poraste sú stále viditeľné a v poslednom čase sú aj dosť veľkým lákadlom pre nadšencov histórie, ako aj turistov. Ďalšou krásnou pamiatkou je ranogotický kostol zo spomínaného obdobia so zaujímavými freskami a maľbami. Snáď najlákavejšou je maľba žehnajúceho Boha s tromi tvárami – čo je aj logo Gotickej cesty. Je len smutné, že kostol je v permanentnej pamiatkovej obnove a je problémom dostať sa dovnútra. Tieto historické objekty, ako aj novodobejšie z 19. a 20. st., majú však jednu spoločnú históriu, a to baníctvo vo vrchu Železník. Ďalšou zaujímavosťou sú pozostatky najmodernejšieho banského závodu na tú dobu v Rákošskej Bani, ktorej spomienky sa snažíme zmapovať v novovznikajúcej Baníckej expozícii v spoločenskom dome v tejto obci. Tieto všetky zaujímavosti môžu návštevníci a turisti vzhliadnuť aj počas výletu na nových turistických trasách, ktoré mapujú banícku históriu, a to žltá trasa Rákoš-Železník-Sirk alebo zelená trasa Rákoš-Rákošská Baňa-Červeňany-Sirk-Hámor-Burda-Polom. Nezabudli sme ani na najmenších, a pri návšteve Rákoša môžu absolvovať výlet po náučnej trase – po Chodníku malých netopierov.
Priblížite nám význam erbu obce Rákoš? Čo presne vyjadruje?
Erb obce je typický erb baníckych obcí a miest. Sú na nich často banícke symboly, a to kladivo bicie (obe strany rovné) a želiezko-kladivo rozpájacie (jedna strana zašpicatená), na zlatých násadách, zviazané striebornou stuhou a medzi nimi je strieborný klinok, ktorý sa často používal pre ťažko rozpojiteľné podložia. Všetko je to zvýraznené na červenom podklade s päticou kvetov, ako znak súbežnej poľnohospodárskej činnosti. Červená farba v baníckych oblastiach často poukazovala na pokrok, bratstvo, priateľstvo, ale i lásku v niečo.
- Miestny spolok občianske združenie Rákošská cächa sa snaží už 5 rokov celý kraj spropagovať, jeho historické zaujímavosti aj prírodné krásy. Ktoré projekty to konkrétne boli?
Občianske združenie Rákošská cächa vznikla vo februári v roku 2015 ako potreba niečo urobiť pre región, pre občanov, ale aj zachovať 220-ročnú tradíciu Poctivej baníckej cechy, ktorá zanikla v r. 2009. Splniť si tieto ciele nebolo ľahké, z dôvodu apatie občanov, ako aj z nedostatku financií. No nezľakli sme sa a začali sme hľadať možnosti a sledovali rôzne výzvy. Každý rok podávame rôzne projekty, raz sme úspešní, inokedy menej. Prvým úspešným projektom bol projekt nadácie HBreavis, kde sme spolu so spolufinancovaním vyhotovili prvých päť informačných tabúľ v obci a okolí, pozdĺž nových turistických chodníkov. Po tejto vzpruhe sme sa pokúsili o vypracovanie projektu náučného chodníka v rámci Nadácie Volkswagen Bratislava. Tu sme boli tiež úspešní a začali sme budovať Chodník malých netopierov, na ktorom sme osadili nových päť tabúľ so vzdelávacími informáciami pre deti, k tomu sme zrealizovali most cez potok Rakyš. K tomuto projektu sa pridal š. p. Lesy SR v rámci aktivít Lesnej pedagogiky, a tak má chodník už 14 stanovíšť aj s pekným altánkom, v ktorom nájdu návštevníci aj „dub času“. Chodník máme v pláne dopĺňať o ďalšie stanovištia a atrakcie, a tak v budúcnosti realizovať aj nejaké hromadné akcie pre deti.
Súbežne popri týchto prácach sme si podali projekt na nákup muzeálnych vitrín do Baníckej expozície v Rákošskej bani v rámci výzvy BBSK. Toto sa nám tiež podarilo, aj keď by sa dalo povedať, že by to mal byť najľahší projekt, opak je pravdou. No všetko dopadlo dobre a v júni tohto roku by sme to mali slávnostne zahájiť a ukázať všetkým našu zbierku baníckej histórie. V projektoch, v ktorých sme neboli úspešní sa budeme opätovne pokúšať o úspech v nejakých nových výzvach.
- Kde pramenia začiatky Vašej práce v obci, čo Vás k tomu rozhodnutiu viedlo a čo bolo najväčšou výzvou pri realizácii Vašej predstavy náučného chodníka?
Začiatky práce v obci siahajú hlboko do minulosti, až do študentských čias, no s dobou sa to nejako zhoršovalo a moje nápady boli ťažko chápané a postupne som sa stal dosť neobľúbeným, hlavne zo strany bývalých starostov obce, i keď som dlhoročný poslanec OÚ v Rákoši. Preto po týchto skúsenostiach som inicioval vznik občianskeho združenia Rákošská cächa.
Realizácia náučného chodníka prišla po zvládnutí výstavby turistických trás, ktoré spolu merajú cca 32 km a taktiež kvôli absencii takéhoto chodníka v okolí. Zo začiatku som si myslel, že niečo také vznikne blízko nejakých väčších miest, tam, kde sú školy. No po absolvovaní kurzu Lesnej pedagogiky a exkurzii u maďarských kolegov v Katalinpuszte som si povedal, prečo by takýto chodník nemohol byť aj v malej dedine, ktorá ma malebnú prírodu, zaujímavú prírodnú atrakciu a je prepojená hromadnou autobusovou dopravou so všetkými miestami, kde sa nachádzajú školy. Tým pádom môžu tento chodník využiť školské zariadenia aj na vzdelávací výlet do prírody s vlastnými alebo lesnými pedagógmi. No, nie len školy, ale všetci, ktorí majú radi prírodu a relax v nej.
- Odkiaľ pochádza názov chodníka, keď jeho názvom „Chodník malých netopierov” sa pravdepodobne nemyslí druh netopierov? Alebo áno?
Názov „Chodník malých netopierov“, ako správne tušíte, nie je podľa druhov netopierov, ktoré tu môžu návštevníci pozorovať vo večerných hodinách v jarnom a jesennom období, ale je to odvodené z myšlienky, že sme pri realizácii mysleli hlavne na tých najmenších a okrem vzdelávacích aktivít chceme, aby sa trošku vžili do života týchto zaujímavých živočíchov s rôznymi pohybovými a hravými aktivitami.
- Pripravujete aj propagačný materiál?
V rámci projektu Lesnej pedagogiky sme počítali aj s touto potrebou, takže na základe ukončenia posledných prác v tejto etape výstavby chodníka chceme pripraviť čím skôr fotomateriál na zaujímavý leták pre všetkých návštevníkov. Veríme, že do začiatku letnej sezónny bude leták na svete.
- Obec Rákoš je súčasťou Gotickej cesty, čo to znamená pre bežného návštevníka?
Ako som už v úvode spomínal, v obci sa nachádza ranogotický kostol z polovice 13. storočia, ktorý je súčasťou krásneho projektu Gotická cesta, v ktorom sa kompetentní zaoberajú ochranou a obnovou kultúrneho dedičstva v našom regióne. Svojou činnosťou taktiež propagujú tieto nádherné historické poklady. Veríme, že aj nášmu kostolíku pomôžu, aby boli čím skôr práce ukončené a mohol byť tak obdivovaný širokou verejnosťou aj zo zahraničia, z ktorého je o tento kostolík dosť veľký záujem.
- Obyvateľov Rákoša volajú „hubare“ – je za tým príbeh s lampášom… so vznikom prezývky je spojená úsmevná historka, je to pravda?
Vo väčšine obcí majú svoje názvoslovia, ako aj miestne pomenovania domácich. No, bohužiaľ, dané pomenovanie, ktoré spomínate vy, nepatrí nám, ale občanom obce s rovnakým názvom (Rákoš), ktorá sa nachádza v okrese Košice-vidiek.
Našim občanom priradili historické príhody a obyčaje názov „bojtoši“, a to z obdobia, keď v obci bol miestny sedliak a mal vola Bojta a keď bol na cestách, tak vždy keď ho poháňal, zavolal na vola „hoja Bojto do Rákoša“. Tak ako „cibulkéri“, „kvaškéri“ a iní, my sme ostali „bojtoši“.
- Akým záľubám sa venujete vo voľnom čase a kde čerpáte inšpirácie?
Moje najväčšie záľuby vychádzajú viac menej aj z môjho povolania. Z lásky k prírode vzišla láska k turistike a k aktivitám, ktoré sú blízke lesu, a to lesná pedagogika, no v poslednej dobe aj história a spoznávanie zaujímavých ľudí.
- Čo s odstupom času hodnotíte ako najťažšie a čo Vám dalo pri realizácii projektov najviac práce?
Založením občianskeho združenia som dúfal, že prebudím v ľuďoch záujem o svoje okolie, o spoločenský život, o svoj región, no po piatich rokoch intenzívnej práce, čo pociťujú aj doma, som trošku sklamaný a pochopil som, že toto je beh na dlhé trate. Ľudia si nejak neuvedomujú, že náš beh života, je beh len na krátku trať a je hriechom sa uzavrieť, uspokojiť sa s vlastným kráľovstvom, no oveľa krajšie je niečo ochrániť a odovzdať to našim deťom. Musím vyzdvihnúť ľudí, ktorí sa začali otvárať týmto myšlienkam a verím, že bude dôvod aj na radosť a dobrý pocit.
- Prezradíte nám Vaše želania, túžby a plány do budúcnosti, ktoré by ste chceli časom s občianskym združením zrealizovať?
S úspechmi rastie chuť aj plány, no malé plány sme zrealizovali a pred nami sa začínajú objavovať oveľa väčšie a zložitejšie plány, alebo sú to len sny? No tak ľahko sa nevzdáme aj vďaka organizáciám, ktoré v poslednej dobe vznikli v okolí na podporu regiónu, hlavne v turizme. Zviditeľneniu nášho regiónu pomáhajú aj Miestna akčná skupina VSP Stredný Gemer a Oblastná organizácia cestovného ruchu Gemer, ale aj Občianske združenie Skryté poklady Slovenska a Občianske združenie Sirkovanci spolu s miestnou samosprávou. Na základe týchto skutočností sa chceme pokúsiť o záchranu starého baníckeho domu v Rákoši, alebo pracovať na realizácii rozhľadne v našom okolí, ktorá by pritiahla ďalších návštevníkov, ktorí by mali v okolí kopca Železník čo spoznávať aj niekoľko dní, ak by spojili návštevu Rákoša, Rákošskej Bane, Červenian, Sirku, Železníka, Turčoka alebo Nandraža.
- Ďakujem za rozhovor, prajeme veľa dobrých nápadov, mnoho elánu pri ich realizácii a ešte veľa zvedavých malých i veľkých návštevníkov.
Fotografické zábery z „Chodníka malých netopierov“ máte možnosť vidieť aj tu.
Text: V. K., Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ – TIC

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-