pondelok, 09 marec 2020 16:01

Óda nielen na buchty Doporučený

Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Keďže bude reč najmä o jedle, resp. O obľúbenom pečive a chlebe, dajme najprv slovo výstižnému citátu: “Keď sa objaví nové jedlo, je to pre šťastie ľudí väčší osoh ako objav nového súhvezdia” (Brillat-Savarin). Nuž veru aj muránske buchty sú denne spájané s pocitom šťastia, ale máme radi aj rožky alebo žemličky. Všetko, s čím sa v živote stretávame, má nejaký ten príbeh, svoju históriu, a teda aj nám dobre známe pečivo. 

V tlači sa objavilo (časopis Návraty hviezd), že vo Viedni sa istý pekár náhodou dozvedel, že Turci kopú podzemnú chodbu do mesta (1683) a včas to oznámili cisárovi. Ten mu z vďaky za víťazstvo nad Turkami povolil piecť pečivo v tvare polmesiaca – teda už takmer 340 rokov obľúbené rožky.

Malé žemličky pod názvom kaiserky mali zase pripomínať kráľovskú korunu. Nemecké slovo Kaiser totiž znamená cisár. Žemličky tiež piekli v Rakúsku už od roku 1760, ale meno dostali podľa Františka Jozefa (1830 – 1916). 

Spomínané muránske buchty, ako uviedla Ing Soňa Haššová v obecnej tlači, začali piecť  a predávať v 70. rokoch 20. storočia v jedálni pohostinca Koruna, teraz od septembra 2017 v bývalom dome pána Života Ďordeviča (1896 – 1973), pochádzajúceho zo Srbska. Viac o ňom naznačil Ing. Pavol Hlodák (Obec Muráň - Svedectvo času, 2018, s. 129-130). V čase 1. svetovej vojny iba 18 ročný zajatec rakúsko-uhorskej armády pracoval v Jelšave a v Muránskej Dlhej Lúke, kde sa aj ako 24 ročný usadil a oženil s Aničkou Vrtišovou. Najprv pracoval na píle v Revúčke a v Muráni, ale takmer pred 85 rokmi (1935) sa stal v Muráni pekárom –živnostníkom. Jeho chlieb a pečivo sa široko-ďaleko chválili sami. Obľúbili si ho veľmi rýchlo aj v okolitých obciach. Na námestí pri rieke – v časti, kde stál aláš (koniareň, voziareň) si pán Ďordevič postavil dom i pekáreň a v dome zriadil aj obchod s vchodom z námestia. Dokonalé podmienky, skvelý odborník, lebo ešte v Srbsku sa vyučil za pekára, no pre jeho politickú angažovanosť ho chceli vypovedať do Juhoslávie. Nakoniec jeho podnikanie skončilo v roku 1952, svojím vynikajúcim chlebom nás zásoboval 17 rokov. Do dôchodku (1956) bol potom strážnikom Pozemných stavieb v Revúcej, no ešte 5 rokov pred smrťou (1968) prekvapil Muránčanov svojím voňavým chlebom a tzv. Dubčekovými rožkami. Boli dvojnásobne veľké ako obyčajné a tiež v tvare polmesiaca. Obnovené podnikanie bolo však už len jeho krátkou labuťou piesňou. Chlieb vraj pár rokov piekol aj pán Tibor Kršák (1940 – 1947), no potom po Tussayim sa stal krčmárom. 

Pečeniu chleba pán Ďordevič priúčal aj svojho jediného syna Jána, no ten svoje praktické skúsenosti využíval len v pekárni v Revúcej. Vnuk Milan bol učiteľom a vnučky Gitka a Elenka si tiež zvolili inú životnú cestu. Až Gitkin syn, Roman Kazimír (otec Igor K.), po nežnej revolúcii (1989), resp. ešte neskôr sa rozhodol pokračovať v šľapajách svojho srbského pradeda. S manželkou Dagmarkou (1970 – 2018) – dcérou bývalého poslanca parlamentu Ing. Jána Hrbáľa (1940 – 2009), podnikli všetky nevyhnutné náležitosti a pár mesiacov sa im aj darilo zásobovať Muránčanov chutným domácim chlebom. Ako uviedla ich príbuzná, pani Alenka Lenďáková (rod. Hajdúková) z Rožňavy, Roman získal aj potrebné odborné vzdelanie v Rožňave, nakúpil aj materiál na vybudovanie modernej predajne chleba, ktorý už čakal murárov a iných majstrov uložený pri zadnej bráne. Dagmarka dočasne predávala chlieb cez okienko vzorne udržiavaného prostredia pekárne a okolia. Hygienikom však kadečo nebolo po vôli a činnosť im zakázali dovtedy, kým nesplnia požadované. 

Mladí ambiciózni ľudia sa nechtiac vyhli ďalším pokusom o podnikanie, nemálo boli zaskočení zákonmi, no ešte viac nevyliečiteľnou chorobou, ktorá Dagmarku obrala o najkrajšie roky života a nakoniec jej takmer 48 ročná podľahla. Rodina najprv žila na Prednej Hore, potom v Revúcej. V Muráni u mamy Marty, rod. Sklenárikovej (1947 – 2013) Dadka už bola takmer nemobilná a posledné roky života strávila u svojho jediného syna Romana v Nitre, ďaleko od milovaného rodného Muráňa. Rana v srdciach jej blízkych je ešte stále veľmi čerstvá a slová po rozlúčke s mladým, vnútorne nádherným človekom sa hľadajú ťažko, tak aspoň odkaz všetkým ľuďom so skvelými nápadmi: “Aj stokrát povedané “nie” sa raz zmení na nádherné “áno”, hoci štafetu vášho sna ponesú aj iní.” 

Chlieb sa síce už u Ďordeviča nepečie, ale muránske buchty sa stále tešia priazne “fajnšmekrov”. 

Mgr. Ružena  Svoreňová 

(Zdroj: Muránske noviny 1/2020) 

 

Čítať 377 krát Naposledy zmenené utorok, 10 marec 2020 08:43

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.