Vo vzájomnom porovnávaní mnohých pôvodných písomných prameňov a historických listín autor používa vedecké metódy (historiografiu, geografiu, jazykovedu, ale i poznávanie miestnych zvyklostí a chotárnych názvov...) pre správne objasnenie daných historických skutočností. V úvode ozrejmuje: „Cieľom tejto štúdie je poukázať na isté nezrovnalosti súvisiace práve s prvou písomnou zmienkou o obci Vlachovo, na ktorú poukázali renomovaní historici L. Bartholomeides, I. Bálint, M. Marek a zároveň objasniť, kde vznikol problém pri interpretovaní týchto historických aspektov.“ V ďalšom podrobne rozoberá rodové meno Lampert a podáva informácie o živote mnohých príslušníkov tohto rodu a určuje ich vzťah k skúmanému prvému názvu Vlachova – Villa Lamperti. Na základe analýzy rôznych dokumentov sa dotýka aj predchádzajúcich i nasledujúcich dejín Vlachova.
Gecelovský, Vladimír. Villa Lamperti : Lampertfalva – Olahpataka – Vlachovo : Prvá písomná zmienka. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 56 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, mapy.
Druhá kniha pod názvom Gróf Emanuel Andrássy, Gróf Július Andrássy dokazuje, že rodiskom dvoch významných a uznávaných šľachticov 19. storočia – grófov Emanuela I. Andrášiho (1821-1891, politik, cestovateľ, zberateľ umenia, podnikateľ v oblasti baníctva a hutníctva, nazývaný „železný gróf“) a Júliusa Andrášiho (1823-
1890, politik a veľkostatkár, uhorský ministerský predseda a minister zahraničných vecí) – bolo Vlachovo a ich rodný dom bol kaštieľ Andrášiovcov vo Vlachove. Cieľom štúdie nebol komplexný historický rozbor pôsobenia oboch šľachticov na Gemeri i v Uhorsku, ale na základe konkrétnych faktov chce poukázať na nezrovnalosti súvisiace s miestom ich narodenia. To sa totižto v rôznych prameňoch uvádza aj ako Košice či dokonca Trebišov. Autor podrobne rozoberá cirkevné matriky pokrstených, ich vznik ako základnú formu evidencie obyvateľstva a spôsob, akým sa v matrikách viedli zápisy. Urobil právny rozbor zápisov do cirkevných matrík v 1. polovici 19. storočia, bližším poznaním historických faktov spresňuje doterajšie poznatky o skúmanej problematike a exaktne potvrdzuje hypotézu o mieste narodenia oboch grófov. Ich rodičia, gróf Karol III. Andráši (podnikateľ v oblasti železiarstva) a grófka Etela Sapáriová, trvalo obývali kaštieľ vo Vlachove a tu sa im narodili aj ich štyri deti – Kornélia, Emanuel, Július, Aladár. Potomok Andrášiovcov Gejza II. Andráši 
(1920-1997) osobne autorovi objasnil vtedajšie rodinné zvyklosti: „Podľa rodinnej tradície, keď sa dieťa narodilo, rodinný farár ho okamžite pokrstil. Pozdejšie, keď gróf alebo grófka cestovali do Zemplína, prenocovali u svojich príbuzných v Košiciach, kde dieťa zapísali do matriky.“ Z tohto faktu mohol vzniknúť aj omyl v určení miesta ich narodenia. Emanuel i Július väčšiu časť svojho detstva i mladosti prežili na vlachovských majetkoch svojho otca v Gemeri. Tu, priamo v kaštieli vo Vlachove, získali aj základné vzdelanie od uznávaných súkromných vychovávateľov a domácich učiteľov, ako to bývalo v šľachtických rodinách vžité. V publikácii autor tiež v krátkosti odhaľuje ďalší život a pôsobenie rodu Andrášiovcov vo Vlachove a na hornom Gemeri.
Gecelovský, Vladimír. Gróf Emanul Andrássy, gróf Július Andrássy : Olahpatak – Vlachovo : Miesto narodenia. Spišská Nová Ves : Progrup SK 2021. 46 s. Faksimile, farebné fotografie, genealogické tabuľky, portréty.
Obe publikácie vyšli s finančnou podporou obce Vlachovo a boli vydané pri príležitosti 200. výročia narodenia Emanuela Andrášiho. Pri oslavách tohto výročia bola na budove kaštieľa osadená pamätná tabuľa s jeho vyobrazením. Podobnú tabuľu plánujú Vlachovčania osadiť v roku 2023, keď budú oslavovať 200. výročie narodenia Júliusa Andrášiho.
Marta Mikitová
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-