Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená tzv. horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne po maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo.  Mladý Lacko navštevoval  maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národného povedomia mal nastúpiť do organizácie Levente (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“, postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne. Aby ušetril rodičov od perzekúcií, bez toho aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. československej brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu po zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť. Aj keď cez frontovú líniu ho nepustili, pri rumunskom  meste (vtedy patriace Maďarsku), sa dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.

Veliteľ jednotky ho však zaradil do vojenského výcviku, a po viac ako mesiaci rozhodol, že ostane pri jeho jednotke pri veliteľstve ako vojak – tlmočník. Bolo to v čase, keď sa nachádzali pri meste Bereck. Prednosťou bolo, že vedel okrem slovenčiny aj maďarsky, a ako bolo vtedy v móde medzi mladými, že sa  sami učili, aj ruský jazyk. Tak mladý vojak-tlmočník so samopalom v rukách postupoval už ako vojak Červenej armády a oslobodzovali postupne mestá Kiskőrös, Abony, Gödöllő, cez Rákospalotu až po Budapešť. Počas urputných bojov o Budapešť bol ranený črepinou z delostreleckého granátu do ľavej nohy. Bol zaradený k veliteľstvu jednotky a  zúčastňoval  sa aj zabezpečovania poriadku v oslobodených mestách, najmä v nočných hodinách. Pomáhali pri zásobovaní civilným orgánom pri obnove života v obciach a mestách, zásobovaní potravinami, ale aj pri  kontrole správania vojakov Červenej armády k obyvateľstvu a podobne.

Po kapitulácii Nemecka na konci 2. svetovej vojny skončil na zriadenom poľnom letisku Červenej armády v Sládkovičove-Lúčny Dvor.

Návrat domov bol neopakovateľný. Strážny domček č. 2 v Nových Zámkoch, kde bývali rodičia, bol poškodený od bômb. Keď sa objavil vo dverách, v prvom momente nespoznávali v ňom príbuzní syna, súrodenca.

Koncom roka 1951 dostal povolávací rozkaz  na základnú vojenskú službu, pretože ju neabsolvoval. Tak sa opäť obliekol do uniformy. No a zo „skrátenej základnej vojenskej služby“ sa stala „dočasná“. Trvala od roku 1951 do 1. novembra 1979, celkom 28 rokov a jeden mesiac. Vojenská kariéra v Československej armáde začala v októbri 1951 nástupom do Vojenského učilišťa školy dôstojníkov v zálohe, ktorú úspešne ukončil v roku 1952. Nasledovala cesta profesionálneho vojaka a striedanie útvarov od Prahy, cez Olomouc, Milovice, Malacky, Pezinok, Košice, Galantu, Komárno, Bratislavu, kde odišiel do zálohy v hodnosti podplukovníka v roku 1979.

Jeho statočný podiel na boji za slobodu bol ocenený takmer tromi desiatkami vyznamenaní, nielen československých. ale aj poľských, rumunských, maďarských. No najcennejšie vyznamenania preňho boli: „Prvý stupeň Veľkej vlasteneckej vojny, Čestný odznak účastníka Veľkej vlasteneckej vojny, medaila „Za chrabrosť vo vojne 1941-1945.

Okrem vojnových spomienok k najvýznamnejším patria spomienky pri záchranných prácach vojakov Československej armády pri povodniach v roku 1965 v okolí Komárna, na stretnutia s hrdinami veľkej vlasteneckej vojny, ako napr. s legendárnym stíhačom, trojnásobným hrdinom ZSSR gen. plk. Alexandrom Ivanovičom Pokriškinom v roku 1972 v Banskej Bystrici. Napriek krásnemu veku sa každým rokom delil o svoje spomienky a názory na besedách so žiakmi základných škôl v okrese, ale aj mimo okresu (Poltár, Cinobaňa). Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval, osobne sa zúčastňoval pietnych spomienok pri významných miestach 2. svetovej vojny. Posledné roky v Tornali, kde je pamätník jeho najvyššieho veliteľa ako červenoarmejca, budova, kde mal maršal ZSSR R. J. Malinovskij v dňoch 20.12.1944 až 15.1.1945 svoj štáb. So ZO SZPB organizoval už niekoľko rokov streleckú súťaž „Memoriál maršala Malinovského“.

Samozrejme, že okrem vojenského života, prežíval aj ten svoj súkromný naplno. V roku 1946 si vzal svoju prvú manželku. V manželstve im Pán požehnal štyri deti. V roku 1948 sa im narodila dnes už zosnulá dcéra Marienka, o rok neskôr syn Jozef, v roku 1951 dcéra Magdaléna a v roku 1953 syn Tibor. V roku 1987 sa zoznámil v Jánovciach pri Galante so svojou druhou manželkou Ruženkou, ktorá tam pracovala ako pedagogický pracovník a v roku 1998 sa vzali. V roku 2006 si kúpili byt  v Rimavskej Sobote na Cukrovarskej ulici, kde obaja trávili jeseň spoločného života až do dňa 29. januára tohto roku, kedy si Pán života i smrti po dlhšej chorobe a hospitalizácii v nemocnici povolal brata Ladislava k sebe v  úctyhodnom veku 93 rokov, 10 mesiacov a 23 dní.

Rakva bola zahalená vlajkou SR a na poslednej ceste ju niesli príslušníci Ozbrojených síl SR. S organizáciou pohrebu pomáhal plk. Oliver Toderiška, bývalý veliteľ vojenského útvaru v Rožňave, ktorý s pánom Sládkom veľmi úzko spolupracoval. Poslanec NR SR JUDr. Jozef Šimko, primátor mesta Rimavskáí Sobota. Tak isto i náš priateľ a podporovateľ plk. v. v. JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku: „Poznali sa niekoľko rokov, Ladislav Sládek bol pravidelne pozývaný na besedy do kasární s vojakmi v Rožňave, na rôzne jubileá. Bol v povedomí mládeže pomerne známy.“ 

Na pohreb do Rimavskej Soboty zavítal aj tajomník ruského veľvyslanectva Sergej Nikitin. Ladislav Sládek bol ranený vo februári 1945 pri oslobodzovaní Budapešti. „V tých istých miestach padol aj starý otec Nikitina. Takmer rodinný vzťah bol medzi nimi,“ poznamenal Pupala. 

Hlavný príhovor a rozlúčku mal plukovník vo výslužbe Marian Bodolló, bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR. Vence a kytice položili za náčelníka GŠ OS SR generála Daniela Zmeku položili vojaci Čestnej stráže. Za Klub vojenských výsadkárov SR veniec položil Ing. Štefan Gabmayer a za Ústredný výbor SZPB Viliam Longauer. Za KG SR sa prišiel rozlúčiť brigádny generál v. v. Ing. Stanislav Petrenec.

Prostredníctvom duchovného Mariana Bodolló sa Ladislav Sládek lúčil a odobral od svojej manželky Ruženky, ktorej takto chcel poďakovať za všetku lásku a starostlivosť, ktorej sa mu dostalo, za vytvorenie tepla rodinného krbu a podporu vo všetkých aktivitách. Od svojho syna Jozefa s rodinou, od dcéry Magdalény s rodinou, od syna Tibora s rodinou, od svojich vnúčat: Lindy, Tibora, Petra a Bronislavy s ich rodinami. Od švagrín: Marty Kéryovej z Rimavskej Soboty s rodinou, od Kataríny Sabovej z Rimavskej Soboty s rodinou. Od krstných synov Mariána Bánoša s rodinou a Teodora Bánoša s rodinou, obaja z Trenčianskych Teplíc. Od krstnej dcéry Aleny s rodinou. Od bližšej či vzdialenej tu nemenovanej rodiny, ako aj známych, od ošetrujúceho personálu v Nemocnici v Rimavskej Sobote. Lúčil sa od všetkých členov SZPB, od susedov z Cukrovarskej ulice v Rimavskej Sobote, ako aj  všetkých, ktorí  sa s ním prišli rozlúčiť.

 Česť jeho pamiatke!