Po tomto pietnom akte sa prítomní presunuli k pamätníku venovanému obetiam holokaustu. Tento pietny akt bol zorganizovaný Oblastným výborom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vedeným Ing. Norbertom Lackom, ktorý sa rozhodol pripomenúť si Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň bol stanovený na 27. január – deň, keby bol Červenou armádou oslobodený koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim-Brzezinka, a je taktiež nazývaný deň Jom haŠoa. S príhovor vystúpil predseda historicko-dokumentačnej komisie Bc. Petr Mikulecký.
V svojom príhovore poukázal na obrovský ľudský aj morálny rozmer tragédie, ku ktorej v rokoch 1939 - 1945 došlo, rozobral pokrytectvo vtedajšieho klérofašistického režimu, na čele ktorého stál kňaz Dr. Jozef Tiso, na charakter klérofašistického tzv. Slovenského štátu. Na druhej strane vyzdvihol vysokú hodnotu morálneho odkazu 500 občanov Slovenskej republiky, ktorí boli ocenení ocenením Spravodlivý medzi národmi, ktoré udeľuje Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad vaŠem.
Chcem v závere tohto príspevku vyjadriť uznanie a vďaku predstaviteľom mesta, ozbrojených síl a Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj občanom mesta Rožňava za ich úprimný záujem uctiť si pamiatku svojich tragicky zomretých spoluobčanov – v prvom prípade ešte len nedávno, v druhom už pred siedmimi desaťročiami.
Bc. Petr Mikulecký
Foto: autor a Štefan Gerža
Vážený pán predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, vážený pán primátor, vážení prítomní,
zišli sme sa tu v tento zimný deň, nakoľko sa blíži 27. január, ktorý vyhlásilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov 1. novembra 2005 na svojom 42. plenárnom zasadaní za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Tento deň má pripomínať utrpenie šiestich miliónov židovských obetí holokaustu počas druhej svetovej vojny. 27. január vybrala Organizácia spojených národov zámerne, keďže 27. januára roku 1945 332. divízia Červenej armády oslobodila koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim – Brzezinka. Nazvaný bol tento deň Jom haŠoa.
Celkovo bolo z územia dnešného Slovenska odtransportovaných do Osvienčimu 65.692 osôb. Nie všetci boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, pretože prvé transporty došli do tábora Auschwitz I. v období začiatku výstavby nového komplexu v Birkenau. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.
V 1. etape v marci – apríli roku 1942 boli zo Slovenska deportovaní práceschopní muži a ženy, slobodní bez rodinných príslušníkov vo veku 16 – 35 rokov v počte približne 17.000 osôb. V 2. etape – v apríli – auguste roku 1942, boli deportované rodiny a rodinní príslušníci ľudí z prvých transportov v počte približne 35.000 osôb. V 3. Etape boli potom deportované slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte 13.692 osôb.
Vieme, že zločinecký tzv. Slovenský štát z rokov 1939-1945, vydal už 9. septembra 1941 nariadenie č. 198/1941, oficiálne nazvané O právnom postavení Židov, ktoré vošlo do histórie ako Židovský kódex. Išlo o jeden z najtvrdších protižidovských zákonov v Európe a dobová slovenská propaganda sa dokonca hrdila tým, že jej zákon je prísnejší ako norimberské rasové zákony.
V prípade tzv. Slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva navyše zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer – ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil - za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase.
Bolo to o to hanebnejšie, že na čele tzv. Slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše bývalý profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza. Nežidovskí občania tohto štátu sa takmer na 100% hlásili ku kresťanstvu a v politikom i verejnom živote tohto štátu mala katolícka cirkev silné postavenie.
Po vojne sa viacerí slovenskí politici obhajovali tým, že pri svojom rozhodovaní či schvaľovaní vrcholného protižidovského nariadenia – deportácií – boli v politickej i psychickej tiesni. Argumentovali, že jednali pod vplyvom vojnových úspechov nacistov, jednak vraj mali strach odmietnuť túto nemeckú žiadosť. Tiso dokonca hovoril o tom, že slovenskí predstavitelia sa obávali hrozby možného obsadenia Slovenska nacistami. Bola to sprostá lož. Prenasledovanie Židov sa začalo hneď po vzniku tzv. Slovenského štátu, keď vládnym uznesením z 18. apríla 1939 bolo definované koho pokladať za Žida. Po prvých diskriminačných opatreniach na úrovni zamestnávania sa rozbehol proces konfiškácií židovského majetku – arizácia. Už vo februári roku 1940 bol s veľkou pompou oznámený začiatok pozemkovej reformy. Tradičný hlad po pôde, ktorý bol na Slovensku dlhé desaťročia, ba stáročia, mala uspokojiť parcelácia židovských pozemkov. V lete roku 1940 Židom odobrali pasy a boli povinní si uložiť peniaze aj cennosti do bánk.
V roku 1942 už bolo Nemecko tri roky vo vojne. Predseda vlády tzv. Slovenského štátu Dr. Vojtech Tuka žiadal o stretnutie nemeckého poradcu pre židovskú otázku Dietera Wislicenyho. Ten však odmietal prijať všetkých slovenských Židov na územie Ríše. S ohľadom na aktuálne problémy Ríše by akceptoval práceschopných mužov a ženy. Nakoniec predsa len súhlasil s tým, že Nemci Židov na svoje územie pustia. Súhlasil potom, čo mu predseda vlády tzv. Slovenského štátu ponúkol sumu 500 ríšskych mariek za každú deportovanú osobu. Tuka a jeho tzv. Slovenský štát si mohol dovoliť zaplatiť. Štátna pokladňa vojnového Slovenského štátu sa nenaplnila ani tak vďaka pánom Ďuricom a ďalšími „historikmi“ ospevovanému hospodárskemu zázraku, ale vďaka arizácii. Peniaze nepochádzali zo štátneho rozpočtu, ale z arizácie. Štát, ktorý mal na čele kňaza, najprv ožobráčil svojich občanov, aby im potom z im ukradnutých peňazí zaplatil vstupenku do krematória. Nacisti potom dodržali sľub, ktorý dali predstaviteľom tzv. Slovenského štátu – že sa Židia na Slovensko viac nevrátia a nebudú ani žiadať vrátenie svojich niekdajších majetkov.
Faktom je aj to, že protižidovské opatrenia sám prezident Tiso nikdy neľutoval – naopak ich zaslepene obhajoval aj pred najvyššou pozemskou autoritou katolíkov – pápežom. V liste pápežovi z 8. decembra 1944 písal, že „nepriateľská propaganda“ protižidovské nariadenia zveličuje; boli pritom prijaté len z povinnosti brániť svoj národ pred nepriateľom. A ešte v roku 1942 doslova vyslovil: „Národu nedám zahynúť pred židovské spoločenstvo. Mne je národ viac než Židia.“ Koho však myslel národom?
Tisov režim sa snažil znásilňovať aj samotný slovenský národ do línie: „Jeden Boh, jeden národ, jedna strana.“, čo sa v ľudáckom režime modifikovalo v duchu hesla: „Čo Slovák, to katolík, a čo katolík, to ľudák.“ V tomto koncepte neexistovalo miesto napr. ani pre slovenských evanjelikov, čím boli už akoby vopred politicky biľagovaní ako „Čechoslováci“, a teda politicky nespoľahliví. Neboli ohrození priamo na živote, ako Židia. No aj ich zahrnul klérofašistický režim do obrazu nepriateľa.
Ľudácky režim vytvoril hneď niekoľko skupín. Najprv to boli Česi. Bratislavou sa ozývali nenávistné výkriky „Čecha do mecha a mech do Dunaja“, „Česi peši do Prahy“ – a krátko po nich, a najdlhšie – Slovensko Slovákom, Palestína Židákom“. Vo východnej časti krajiny sa k niekedy pridružila animozita k Rusínom – a samozrejme tu bola aj animozita k Maďarom.
Symbolom tohto pomýleného politického smeru sa stal kňaz Dr. Jozef Tiso a predseda vlády Dr. Vojtech Tuka – obaja snívajúci o jednorečovom, jednonárodnom a jednokonfesionálnom štáte.
Treba však zmieniť tu a na tomto mieste aj druhú stranu: Jestvuje tu ocenenie Spravodlivý medzi národmi, hebrejsky Chasid umot ha-olam, ktoré označuje Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad va-Šem a vedená je izraelským Najvyšším súdom. Toto ocenenie bolo udelené vyše 500 ľuďom zo Slovenska. Spravodliví kresťania alebo Spravodliví medzi národmi je pôvodne tradičný židovský pojem, ktorý sa vyrovnával so skutočnosťou, že aj mimo židovskú vieru boli dobrí ľudia riadiaci sa božími zákonmi.
Nemožno preto ani prstom poukázať na celý katolícky klérus. Práve tu, na tomto mieste, by som chcel pripomenúť, že ocenením Spravodlivý medzi národmi bol ocenený gréckokatolícky biskup a mučeník rusínskeho pôvodu Peter Pavol Gojdič. Zlou iróniou osudu človek, ktorý ako jediný z biskupského zboru našiel odvahu zastať sa prenasledovaných Židov, bol komunistickým režimom po tzv. Prešovskom sobore v roku 1950 zatknutý, odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie a na následky zlého zaobchádzania a mučenia zomrel v leopoldovskej väznici v roku 1960. Spravodlivým medzi národmi bol aj kardinál Angelo Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. – ktorý predstavoval pravý opak svojho alibistického predchodcu Pia XII. Počas druhej svetovej vojny zachránil tento človek ako nuncius v Istanbule tisíce maďarských Židov, keď im dal vystaviť nové krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z krajiny. Zachránil však aj státisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami.
V tzv. Slovenskom štáte bola desivá atmosféra. Nežidia sa báli sa so svojimi židovskými spoluobčanmi čo i len stýkať – nieto ich ešte verejnou formou obhajovať. Nežidia zrazu prestali svojich židovských známych navštevovať, susedia ich prestali zdraviť. Ak sa predsa len objavili pokusy zastať sa svojich židovských spoluobčanov, stávali sa títo ľudia terčom udaní a následného postihu režimom, dotyční boli biľagovaní ako „bieli Židia“, zatýkaní a deportovaní do väznice v Ilave. No napriek tejto celkovej situácii a vlastnému ohrozeniu sa našlo v tomto období v každej z jestvujúcich cirkví niekoľko kňazov, ktorí Židov zachraňovali prostredníctvom krstov, vrátane hromadných. Najaktívnejší boli kalvínski a evanjelickí kňazi, pričom „rekordérmi“ boli banskobystrický evanjelický farár Juraj Holčík so 700 a kalvínski kňazi Ladislav Šedivý v Nitre s vyše 500 a zvolenský Štefan Puškáš s vyše 300 pokrstenými Židmi. Všetkým týmto ľuďom – z ktorých aj tak možno spomenúť iba zopár príkladov – by som chcel vyjadriť tu a na tomto mieste v mene nás všetkých zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov uznanie za ich neokázalé hrdinstvo. Všetci boli žiarivými svetlami vo vtedajšej temnote čierneho zla.
Dovoľte mi v závere môjho príhovoru zarecitovať časť z básne Jaromíra Gogelu z Holešova:
|
První z nich Judita – 13 let. |
|
Svolává na vrahy prokletí? |
{jcomments on}






















__________________________________________________
Dňa 18. januára 2013 si na rožňavskom cintoríne predstavitelia mesta Rožňavy, velitelia a vojaci ozbrojených síl Slovenskej republiky, predstavitelia Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a ďalší občania pripomenuli dve výročia.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-