×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/matica/tkac
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/matica/tkac
utorok, 03 september 2013 21:37

Premiestnený pamätník partizána Tótha v Rožňave bol miestom pripomenutia si 69. výročia SNP

Napísal(a) Petr Mikulecký
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Pri príležitosti 69. výročia Slovenského národného povstania sa 28. augusta 2013 o 11-ej hodine uskutočnil v parku na Hviezdoslavovej ulici v Rožňave pri pamätníku partizána Jozefa Tótha, ktorý bol po rekonštrukcii Námestia baníkov premiestnený na toto miesto, pietny akt, zorganizovaný Mestom Rožňava, Základnou organizáciou Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave a vojenskými útvarmi mesta Rožňava.
Pri tejto príležitosti sa k prítomným prihovorili primátor mesta Rožňavy Pavol Burdiga, poslanec mestského zastupiteľstva Mgr. Árpád Laco a predseda Oblastného výboru a podpredseda Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Ing. Norbert Lacko. Všetci v svojich príhovoroch spomenuli význam Slovenského národného povstania v danej epoche – ako aj jeho odkaz pre dnešné generácie.
Slovenské národné povstanie je veľmi diskutovanou témou našej doby. V Pravde 31. augusta 2013 bol uverejnený veľmi zaujímavý článok politológa Karola Krpalu o SNP. Spomenul, že výročia Slovenského národného povstania sú príkladom

snahy každého režimu manipulovať s odkazom tejto dejinnej udalosti, takže ideologická manipulácia sa vždy usiluje vykresliť „odkaz SNP“ tak, akoby účastníci Povstania bojovali práve za ten aktuálny režim (po roku 1948 akoby to bola aktuálna verzia socializmu, za ktorú povstalci bojovali, po roku 1989 sa podsúva, že to bolo kapitalistické Československo, o ktorého obnovenie im išlo. Pán Krpala vystihuje toto veľmi presne a správne: „Hoci idealizácia Sovietskeho zväzu bola u dobovej ľavice prítomná (podobne ako v súčasnosti dochádza k idealizácii USA), model nastúpený po roku 1948 nebol jej cieľom. Aj v jednom, aj v druhom prípade však išlo skôr o prenesenie si určitých ideálov na dobovo populárnu veľmoc ako o stotožnenie sa s reálnym systémom.“ Na záver konštatoval: „Realita je taká, že ľudia v SNP bojovali väčšinou za iné ideologické doktríny ako dnešný neoliberalizmus. Na druhej strane to robili pod rovnakými, všeobecnými a vznešenými ideálmi, a rovnako možno naivne, ale poctivo, si svoje presvedčenie spájali s bojom za slobodu a demokraciu. A oslobodenie ľudí spod jarma útlaku okupačného, genocídneho režimu.“ 

Osobne môžem potvrdiť, že som sa osobne stretol s mnohými účastníkmi Slovenského národného povstania. Boli to obyčajní ľudia – nie velitelia jednotiek, nie politickí činitelia. Pred rokom som sa o tejto problematike rozprával s jedným starým priamym účastníkom SNP. Bol to už vyše deväťdesiatročný pán. Keď sme sa rozprávali o tom, ako si predstavovali účastníci SNP život po vojne (teda za čo bojovali?), povedal mi, že za demokratickú Československú republiku – inokedy však použil vyjadrenie „za demokratické Slovensko“. Nedalo mi to, aby som sa neopýtal na túto problematiku. „Ako ste si teda predstavovali povojnové usporiadanie? Uvažovali ste skôr o tom, že sa obnoví Československá republika? Alebo že zostane Slovensko samostatné?“ Vysvetlil mi, že vtedy nad týmto až tak do dôsledkov nepremýšľal. Viac ako povojnové štátoprávne usporiadanie (alebo politický režim: Londýn? – či Moskva?) bojoval za zvrhnutie zvráteného klérofašistického režimu. Režimu, ktorý okradol o majetok svojich židovských občanov, ktorý z týchto ľudí nariadením č. 198/1941 z 9. septembra 1941 urobil ľudí druhej kategórie, ktorý sa hrdil tým, že „Židovský kódex“ je ešte prísnejší ako nemecké norimberské zákony, ktorý napokon týchto ľudí ožobráčil a deportoval do koncentračných táborov; ktorý porušoval práva národnostných menšín (najmä maďarskej – čo sa realizovalo rozpustením spolkov, rôznych podujatí, sledovaním spoločenských aktivít, policajnou cenzúrou, zákazom dovozu časopisov a dokonca núteným zapisovaním jednotlivcov k inej než maďarskej národnosti počas sčítania); ktorému tŕňom v oku boli aj niektorí Slováci – príslušníci Evanjelickej cirkvi – na ktorých Tisov režim nazeral ako na politicky nespoľahlivých, a ktorých sa už v septembri 1939 pokúšal vládnym nariadením donútiť k povinnému vstupu do Hlinkovej gardy (nepodarilo sa, lebo takéto niečo nemalo v slovenských dejinách obdobu, a nečudo teda, že nevôľu slovenských evanjelikov vyvolávalo už samotné Hlinkovo meno); režimu – ktorý pred nemeckým útokom na Sovietsky zväz v roku 1941 (ku ktorému sa pripojili aj jednotky Slovenského štátu) nechal do ilavskej väznice uväzniť okolo 600 slovenských komunistov...
Aké bolo teda Slovenské národné povstanie? Bolo to Povstanie ľudí, ktorí boli rôznej národnosti (v literatúre som objavil aj doklady o tom, že k partizánom sa pripojilo aj niekoľko Nemcov). Kedysi patrili účastníci SNP isto k rôznym politickým smerom, no vo vtedy aktuálnej realite sa spojili, aby bojovali proti zvrátenému, neľudskému systému, ktorý predstavovala domáca kolaborantská vláda a nemeckí okupanti. Účastníci Slovenského národného povstania, nech už boli akejkoľvek národnosti, vierovyznania či politického postoja, bojovali statočne spoločne za to, aby sa na Slovensko vrátila opäť najmä slušnosť. Aby slušne žijúci občan nebol vydaný (navyše s požehnaním vládneho nariadenia) na milosť a nemilosť zločincom z Hlinkovej gardy a celému zločineckému systému Tisovho Štátu.
Predstavitelia mesta a SZPB sa k prítomným veľmi pekne prihovorili a výstižne charakterizovali nielen SNP a jeho odkaz, ale upozornili aj na nebezpečné recidívy nacistických postojov niektorých jedincov z radov dnešnej mládeže.
Žiaľ – „prehodnocovanie“ Tisovho režimu sa sem síce sofistikovanejšie, ale o to zákernejšie a nebezpečnejšie derie z iných sfér. Počas dovolenky som si kúpil časopis Plus 7 dní. Tam som si prečítal, že Matica slovenská chce vyznamenať „za celoživotný prínos“ muža (Imricha Kružliaka), ktorý počas holokaustu prikazoval novinárom, aby nevzbudzovali súcit so Židmi. Dnes, v úctyhodnom veku, píše pán Kružliak knihy o cyrilo-metodskej tradícii a kráľovi Svätoplukovi. Počas vojnového Slovenského štátu však pracoval v orgánoch fašistického režimu v pozícii šéfa Úradu slovenskej tlače, a dával pokyny novinárom, ako treba písať o Židoch. Bolo to počas genocídy, keď odvážali desaťtisíce ľudí do plynu. Vtedy sa vyjadril k novinárom: „Pokiaľ ide o židovskú otázku, treba, aby všetky časopisy jej venovali zvláštnu pozornosť, ale nesmie sa písať o Židoch tak, žeby sa vzbudilo čo len zdanie, že sa im krivdí, lebo týmto spôsobom by sme robili z nich martýrov a vzbudzovali v ľude pre nich sympatie.“ (toto povedal I. Kružliak na porade so šéfredaktormi 29. apríla 1942). Ako napísal redaktor Plus 7 dní Peter Getting: V tých časoch už dobytčiaky niekoľko týždňov vozili ľudí do plynu a brutalita deportácií bola taká enormná, že aj vo verejnosti masírovanej antisemitskou propagandou sa začali ozývať nespokojné hlasy. Na dennom poriadku boli násilné scény v réžii členov Hlinkovej gardy, bitie žien a plač detí. V nákladných vagónoch smerujúcich do koncentračných táborov končili i postihnutí a umierajúci starci. Bol to obraz kresťanského štátu, ktorý ľudáci razili tak verne. Že ich rasizmus spomenul v apríli 1942 aj Imrich Kružliak: „Odvolávajte sa vždy na ducha starej ľudáckej politiky.“ Imrich Kružliak, ktorého chce teraz oceniť Matica slovenská, dozeral na médiá z pozície šéfa tlače v rokoch 1940-1943. Okrem toho bol ústredným tajomníkom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v roku 1943 sa stal vedúcim kultúrneho oddelenia na generálnom sekretariáte.
Myslím si, že podobné signály sú živým dôkazom, že odkaz SNP (napriek tomu, že sa táto patetická kombinácia slov opakuje z mnohej tribúny pri príležitosti každoročných osláv výročia SNP) by nemal byť zabudnutý. Zlo sa totiž môže dostať k moci najmä vtedy, keď väčšina slušných ľudí rezignuje. Aj historik Martin Lacko spomenul v jednej svojej knihe: „V prípade slovenského štátu je problém židovského a väčšinového obyvateľstva zvlášť komplikovaný. Nadobúda morálny rozmer, ba prerastá priam do traumy: ako je možné, že politický režim, ktorý sa definoval svojou ústavou i ústami svojich predstaviteľov ako kresťanský, pristúpil – za pasívneho súhlasu značnej časti obyvateľstva – k takým hanebným krokom, ako bolo ožobráčenie niekoľkých desiatok tisíc vlastných občanov, ktorých nakoniec pozbavili aj občianstva a deportovali za hranice štátu, na milosť a nemilosť diktátorovi, ktorý sa netajil nenávisťou k tejto rase. Bolo to o to hanebnejšie, že na čele slovenského štátu i režimu bol katolícky kňaz, navyše špičkový teológ, profesor katolíckej morálky. Jediná vládnuca strana niesla vo svojom názve meno ďalšieho katolíckeho kňaza.“
Vo svetle toho, čo bolo napísané, naozaj treba hovoriť o SNP ako o faktore, ktorý znamenal rozhodné NIE všetkým kolaborantom, ktorí urobili zo Slovenska farskú republiku, kopírujúcu politiku nacistického Nemecka, a ktorý preto znamenal návrat Slovenska ako celej krajiny (už nielen vojakov bojujúcich v rámci zahraničného odboja vo Veľkej Británii či ZSSR) na mapu Európy – Európy bojujúcej za demokraciu a ľudskú slušnosť, ktorá bola v Tisovom štáte brutálne umlčaná.
S ohľadom na skutočnosť, že Gemer bol a je dávnou križovatkou viacerých národov a kultúr, ktoré sa navzájom obohacovali – ako aj s ohľadom na skutočnosť, že SNP sa zúčastnili nielen Slováci, ale k účasti na ňom sa pripojilo mnoho ľudí mnohých národností – rad by som vyjadril v tomto článku úctu našim spoluobčanom maďarskej národnosti, ktorí si zaslúžia, aby s ohľadom na svoj význam v našom regióne boli spomenutí. Chcel by som preto v rámci tohto článku citovať príhovor pána poslanca Mgr. Árpáda Laca z pietneho aktu v maďarskom jazyku. TU  
V závere by som chcel v mene historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave poďakovať zástupcom Mesta Rožňavy pánom Pavlovi Burdigovi a Mgr. Árpádovi Lacovi, predsedovi OblV a popredsedovi ÚR SZPB Ing. N. Lackovi, príslušníkom vojenských útvarov mesta Rožňava za obetavú realizáciu tejto akcie, ako aj všetkým účastníkom pietneho aktu za ich účasť na tejto akcii. 

Text: Bc. Petr Mikulecký
Foto: Bc. Petr Mikulecký

Čítať 3784 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:40

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!