Bola som ešte len deväťročná, keď som sa dostala v roku 1993 do detského domova v Ratkovej. Tam som vyrastala a prežila krásne roky môjho ranného detstva do svojich trinástich rokov (1997). Veľmi rada na to v dobrom spomínam. Tety vychovávateľky a všetci, ktorí sa o nás starali a vychovávali, naše učiteľky, a mnohí iní nám dali veľa lásky a pozornosti. V Ratkovej som zažila krásne detstvo. Vždy, keď si na to spomeniem je mi pri srdci tak dobre, a mám úsmev na perách.Pamätám sa na to, ako sme chodili s pani vychovávateľkou Magdou Faklovou do „Škovránku“. Ona bola mojou najobľúbenejšou vychovávateľkou. Mala nás rada, ako vlastné deti. Chodil sme k nej často, vždy mala pre nás super zákusky, ktoré robila veľmi dobré. Bola to skvelá pani vychovávateľka. Rada na ňu spomínam a dodnes sme ešte stále v kontakte.
Môj opravdivý domov.
Do detského domova v Ratkovej som sa dostala aj s mojou mladšou sestrou Gabikou z toho dôvodu, že sa rodičia o nás nestarali. Je dobre , že jestvujú zariadenia, kde sa o deti ktoré nie sú vítane doma, postarajú takéto úžasne tety. Som im za obetavú starostlivosť a výchovu veľmi vďačná.Netvrdím, že som mala každú tak rada ako tetu Magdu, to nie, ale na každú si v dobrom spomínam.. Mala som veľmi rada všetky vychovávateľky a pracovníčky. Spomínam si najmä na panie Bakošovú, Mikulíkovú, Mičíkovú, Demianovú, Šaligovú, na Michala Kvetka, aj na pani Palicovú, ale najmä M. Faklovú.
Mali sme tam vždy krásne Vianoce, panie vychovávateľky sa nám snažili pripraviť vždy tie najkrajšie Vianoce, a nielen Vianoce, ale aj Veľkú noc, narodeniny, meniny, ale aj deň detí.
Samozrejme aj huncútstva sme vyviedli.
Ako každé iné deti. Bez toho by sme snáď ani deti neboli. Veľmi dobre sa pamätám na to, ako sme stále hundrali, keď nám vychovávateľky povedali, že ideme nazbierať šípky, trnky či hríby. Nakoniec nám tam bolo fajn, ale jasné,
že hundrať sme museli.
Pamätám sa na to, keď som strašne túžila robiť kaderníčku. Mali sme tam kamarátku Svetlanu, ktorú som ostrihala podľa kastróla. 
alebo, keď som vytrhala Tomášovi Havranovi obočie úúúplne na tenko ako dievčaťu 
Nikdy nezabudnem na to, keď som sa chcela vytiahnuť pred chalanom do ktorého som bola tajne zamilovaná. Volal sa Ferko Barašo a chcela som sa predvádzať, že dokážem všetko možné a aká som smelá. A čo som neurobila? Skočila som z terasy dolu. Bolo to vysoko, ale ja som sa robila, že sa mi nič nestalo a ono prt...zlomila som si ruku a bolo po hrdinstve.
Spomínam si, ako sme vyvolávali duchov. A potom sme sa všetci báli! Bolo zle-nedobre, lebo pani nočná vychovávateľka nás skoro „uškrtila“, lebo malé deti sa báli a nechceli spať a bolo po srande, najmä , keď sme sa báli všetci a nechceli sme potom chodiť spávať po tme.
Naša pani Faklová bola ozaj skvelá, učila nás tance a mali sme aj pekné scénky. Bolo to krásne, keď sme chodili vystupovať do kultúrneho domu v Ratkovej a ľudia videli, že dačo aj dokážeme.
V Ratkovej nás mali síce obyvatelia z dediny väčšinou radi, ale našli sa aj jednotlivci, ktorí nás ponižovali, hádzali po nás kamene a nadávali nám.
Čaro prvej lásky.
Bol tam jeden chalan, ktorý sa do mňa zaľúbil a ja doňho. Volal sa Robert Knieszner. Ďalšia moja veľká láska v detstve bol Ivan Bakoš. Mala som ho rada. Strašne sa mi páčil. Pamätám sa na to, ako som sa k vôli nemu fintila a chcela som byť stále pekná. Keď sme mali mať karneval, tak som vtedy chcela mať peknú masku nech sa páčim jemu. Nebol z našej školy. Bol to syn pani Bakošovej a chodil za ňou k nám do roboty. Ja som si vtedy vždy myslela, že chodí za mnou. Bolo to krásne a nevinné. Písala som mu zaľúbene listy, robila malé pozornosti, ako napríklad z koliesok šaška. Jeho mamička pani Alenka Bakošová mi od neho nosila listy a stále mi vravela "nevesta moja", je mi tak pekne, keď si nato spomeniem.
Na Ratkovú neviem zabudnúť.
Ratková sa mi veľmi páčila a veľmi rada na ňu aj so sestrou spomíname. Bola som tam pred dvomi rokmi a naozaj sa mi chcelo plakať, keď som videla, kde som vyrastala. Bohužiaľ už to nie je tá milá, krásna a útulná Ratková, ktorú som ja v detstve poznala.
Bola som síce malá, ale pamätám sa na ňu veľmi dobre. Aj keď teraz mi je už skoro 27 rokov, stále na Ratkovú spomínam. Najmä na panie Faklovú, Bakošovú a Ivka. Ano na nich myslím najviac. Raz keď budem mať deti, určite im o tom, kde a ako som vyrastala budem rozprávať a budem šťastná, keď si vypočujú kto ma vychoval a kto mi dal lásku. Proste chcem, len povedať: Ďakujem vám všetkým za výchovu. Na tých, ktorých som veľmi ľúbila, nezabudnem nikdy!
Mária Tokárová, Praha, November 2010
Doslov administrátora WEB stránky Naša Ratková (Vojtech Bradovka)
V apríli 2012 som poslal Márii Tokárovej e-mailom Veľkonočný pozdrav. Obratom som dostal odpoveď, ktorú citujem:
Krasny dobry den prajem. Dakujem za pozdravy k velkej noci a prajem aj ja krasne sviatky. Posielam Vam par fotiek aku mam krasnu dcerku. Vola sa Laura a uz ma 4970g a 54cm a je zdrava a nechce spinkat, stale daco pozoruje :)
Posielame objatie a prajeme krasny den...
Maria a Laurinka.
5.4.2012
{gallery}obsah/ratkova/tokarova{/gallery}
{jcomments on}

































S pánom Bradovkom z Nadabuly mám veľmi dobré kontakty. Ako dôchodcovia veľakrát spoločne riešime niekoľko prípadov, ktoré sa nám vyskytnú popri našom internetovom koníčku. Aj teraz sa mi pochválil s príbehom, ktorý uverejnil na svojej internetovej stránke www.mojaratkova.weblahko.sk ešte v roku 2010. Píše mi: „Práve som dostal z Prahy poďakovanie za veľkonočný pozdrav od dievčaťa, ktoré so sestrou vyrástlo v bývalom detskom domove v Ratkovej. Mňa tento príbeh zaujal, a dojalo ma jeho pokračovanie, ktoré som dostal dnes . Ak uznáš za vhodné jeho uverejnenie na Tvojom WEBe, budem rád, lebo sa jedná o gemerský fenomén objavený vďaka Internetu.“ Vyšiel som
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-