V Gemerskej Polome je niekoľko občanov, ktorí sa zaoberajú vlastnoručne vyrobenými pohľadnicami. Nedávno v obecných novinách dali priestor mladej mamičke. Dnes vám prostredníctvom našej stránky predstavíme pani Oľgu Štrbovú a jej pohľadnice. Kto by nepoznal pani učiteľku, ktorá žiakom na tunajšej základnej škole roky opravovala diktáty, hovorila o spisovateľoch a na hodinách ruského jazyka naučila známu Kalinku, či azbuku. Jej ruky dnes tvoria krásne svojské pohľadnice, ktorými aj mnohých z nás už obdarovala. Ja sa pamätám na jej prácu učiteľky, keď učila moje dievčatá a jej aranžmány zdobili chodby školy a triedy. Odvtedy jej šikovné ruky vystriedali mnohé činnosti. Ani sama neviem, ktorá činnosť ju najviac zaujala, ale myslím, že všetky sú pre ňu výzvou, niečím novým, čo nemôže nechať nepovšimnute a nevyskúšať. Preto som ju oslovila a niečo povyzvedala. Každý mesiac posielam 10-15 pohľadníc. Inokedy zatelefonujem a teším sa, že som možno niekomu urobila radosť. Keďže neviem pekne vyšívať ani šiť, snažím sa aspoň cez zimné obdobie pomôcť dcére, ktorá je veľmi zručná, urobiť plstené guľôčky, ktoré potom spracováva v podobe šperkov. Vystrihujem, nalepujem, kupujem rôzne papiere a malé drobnosti a už pri tvorbe často myslím na toho, komu výrobok venujem. . Už ako malá som začala zbierať známky, zápalkové nálepky, kamienky, odznaky, servítky, pohľadnice. Keďže všetko potrebuje čas, priestor, vedomosti i peniaze, tak sa už len niekedy pozriem na svoju zbierku a poteším sa. Vystrihujem zrnká múdrosti, recepty, žarty a množstvo iných, niekedy aj nepotrebných vecí. Už veľa rokov si píšem denník. Večer si popíšem, ako prebehol celý deň, či som ho správne prežila, či bol naplnený. Som šťastná, keď je v našej rodine všetko v poriadku. Mám rada ľudí, snažím sa urobiť niečo aj pre klub dôchodcov a iné organizácie. Čítala som od Jana Wericha: “Celé tajomstvo a snáď jediný recept na šťastie je mať rád ľudí a milovať ich. Kto myslí len na seba, ochudobní iných o seba, ochudobní seba o iných, zakrpatie a zahynie.“
Kto pozná pani Oľgu vie, že sa nikdy neuspokojí s jedným druhom činnosti. Jej tvorivá práca priam kričí nápaditosťou a jej zaujímavé dielka potešia už samotným pohľadom. Má rada literatúru a aj pero v ruke ju poslúcha. Slová, ktoré napísala poetka Emily Dickinsová pred viac ako storočím a ktoré nám do redakcie priniesla pani učiteľka možno riadia jej životné kroky, ale so spokojným svedomím môžu riadiť aj kroky každého z nás: „Ak čo len raz zmôžeš pomôcť srdcu zlomenému, môj život nebol zbytočný. Ak čo len raz uľahčím životu strápenému, či stíšim bolesť niekomu – alebo vložím naspäť vtáča do jeho hniezda rodného, tak nežila som nadarmo.“
Prajeme pani Oľge Štrbovej ešte veľa zdravia a tvorivého ducha. Ďakujeme, že si vo svojom každodennom živote našla priestor aj pre našich čitateľov a že neodmietla pozvanie a poodhalila kúsok zo svojho súkromia.
Dana Červenáková
Fotografie: Dana Červenáková (1) a Ondrej Greško (všetky ostatné)
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-