O tom, že Zbory pre občianske záležitosti (ďalej len ZPOZ) v našich obciach i mestách pretrvávajú ešte od čias minulého režimu, niet pochýb. Zbory sú tu a aj po zásadnej politickej a hospodárskej zmene v našom štáte existujú, fungujú, napomáhajú atmosfére úprimného ľudského spolunažívania v podobe množstva občianskych obradov a slávností. Venujú osobitnú pozornosť starostlivosti o občanov pri ich významných životných momentoch, podieľajú sa na rôznych akciách spojených s pracovnými a životnými jubileami občanov, pripravujú dôstojné prostredie pre občianske sobáše, stretnutia rodákov obce, pre prijatie významných hostí, Zbor pre občianske záležitosti má svoju dlhú históriu aj v obci Muráň. Pripomeňme si jednu časť jeho práce – občianske sobáše pred rokom 1989.
Stále sa časť obyvateľstva rozhodne pre občiansky sobáš, hoci najmä nevesty snívajú o kostolných zvonoch, o požehnaní zväzku v chráme. Priznajme si, že aj my radi obdivujeme manželské páry, ktoré po ich vzájomnom ÁNO vyprevádza kňaz. Skvostne zostupujú novomanželia po kostolných schodoch za doprovodu najbližších.
Nemenej romantické sú však aj občianske sobáše. Akýkoľvek sobáš je považovaný za vyššiu hodnotu, ako v súčasnosti už príliš zaužívané predmanželské spolužitie (na skúšku, na divoko a pod.). Spečatená láska, založenie si rodiny sa aj dnes chápe ako základný pilier nášho spoločenstva. ZPOZ nie je prežitkom, lebo je neodmysliteľnou súčasťou rôznych občianskych obradov. V Muráni má ZPOZ tiež svoju tradíciu, v čase socializmu však mal výraznejšie postavenie.
Hoci sa niektorí zosobášili aj v kostole, povinne ich musel oddať aj sobášiaci, obyčajne predseda MNV, a tak ľudia mali nielen dva sobáše, ale niekedy aj svadby dve: napr. po civilnom menšiu a po cirkevnom honosnú dedinskú svadbu. V čase pred rokom 1989 sa nemohol každý sobášiť v kostole. K nim patrili aj učitelia, ktorí mali nariadené v práci s mládežou podporovať ideológiu vtedy vládnucej strany. A tá velila: práca učiteľa, alebo kostol! Neverejná, alebo skôr nezverejnená viera v Boha vyriešila síce dilemu, ale mnohí tento zákaz dodnes považujú za nespravodlivosť, za obmedzenie slobody v rozhodovaní o vlastnom živote. Tajne je síce všetko možné, ale zákerní ľudia žijú v každej dobe!V Muráni už v sedemdesiatych rokoch sa predsedom ZPOZu stala vtedy ešte mladá učiteľka ZŠ Mgr. Eva Struhárová, ktorej patrí naša vďaka a úcta za to, že občianske obrady sprevádza hudba v jej podaní už dobrých štyridsať rokov, podobne ako pôsobivý spev ďalších členiek, z ktorých už niektoré nie sú medzi nami. Recitátorkou bola stredoškolská učiteľka Ružena Hajdúková, ktorá si dodnes pamätá úryvky z poézie, ktorými sa prihovárala šťastným mladomanželom: „Pre lásku samú ľúbte sa, potom milujete láskou, čo trvá, pokým trvá svet!“
Ružena Svoreňová
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-