Dnes, hoci 3,5 km dlhá obec, má iba 147 obyvateľov.
Spočiatku bývali v takzvaných „bírešských domoch“. Jedna rodina obývala kuchyňu, chodbu a komoru. Celkom boli štyri takéto objekty. Okrem toho mal samostatný dom učiteľ (v kuchyni sa vyučovalo) a nemanželskí potomkovia zemana. V jednom takomto komplexe bývalo až 5-6 rodín. Rodiny boli obdarené pokolením od 5 detí až po 9-11. Novoosadníci obdržali od štátu tzv. „prídeli“, pozemky po kráľovskej korune, alebo grófske pozemky.
Obživu si obstarávali samopestovaním a chovom domácich zvierat. Prilepšovali si pestovaním tabaku, ktorý saz poľnohospodárskych plodín vyplácal pestovať naviac. Zlom v živote osád nastal po Viedenskej arbitráži 1938. Z večera do rána boli zrušené slovenské školy a smelo sa hovoriť len maďarsky. Osoby, ktoré sa preriekli slovenským hovorom boli trestané, predvádzané na žandársku stanicu do Hodejova a doslova mučené. Nie nadarmo si za krátky čas získala prívlastok „mučiareň“.
Osobne si spomínam na hovory Š. H. z obce, ktorého nyllassiovci odvliekli len zato, že si počas spievania maďarskej hymny pred kostolom v Hodejove nesňal klobúk, hoci bol iba pred kostolom. Na druhý deň ho odvliekli do „mučiarne“ a po troch dňoch „vytĺkania panslavizmu“ sa domov vrátil s vytrhanými vlasmi a doslova ho nespoznala vlastná „mater“. Po príchode domov boli rodičia v poli, a tak sa dal kydať hnoj. Keď sa vrátili rodičia a súrodenci z poľa, vlastná matka sa naňho osopila “kto ste a čo tu robíte!?"
No najčiernejším dňom obce sa stal 4. november 1944. Presne na deň 16. výročia položenia základného kameňa na výstavbu školy odvliekli nyillassiovci z okolitých osád 15 mužov - panslávov. Po trojdennom mučení v Hodejove a v Jesenskom ich odovzdali v Štúrove gestapu. Boli odvlečení do koncentračného tábora v Dachau. Odtiaľ ich preradili do koncentračného tábora Flossenburg. Po skončení vojny sa z 15 mužov vrátili iba dvaja. Jeden z nich po dvoch týždňoch na následky väzenia zomrel.
Pozostalí po skončení vojny márne pátrali po svojich príbuzných, až po vyžiadaní o spolupátranie Medzinárodného červeného kríža im bolo oznámené, že z Dachau boli preradení do koncentračného tábora Flossenburg. Zásluhou členov Klubu generálov SR, ktorí navštívili tento koncentračný tábor v novembri 2015 a pri rokovaní s riaditeľom dnes múzea im bolo umožnené osadiť pamätnú dosku na stene budovy slovenským generálom Viestovi, Golianovi, Malárovi a Jurechovi, ktorí boli pravdepodobne zavraždení v tomto koncentcentračnom tábore, tu končia aj ich kroky.
Zásluhou predsedu ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefa Pupalu, ktorý oslovil výbor KLUBU GENERÁLOV SR o spoluprácu pri dokumentovaní pamiatky aj občanov osád tvoriacich dnes obec Čierny Potok, ktorí zahynuli v tom istom koncentračnom tábore.
Delegácia KG SR navštívila v marci 2016 spomínaný koncentračný tábor a so súhlasom riaditeľa tohto dnes múzea odobrali „prsť zeme so zámerom rozdeliť ju do symbolických urničiek a uložiť v rodiskách spomínaných gnerálov, resp. v ich pôsobisku. Jednu urničku s prsťou zeme dňa 4.8.2016 odovzdala delegácia KG SR v zložení genmjr. v. v. Ing. František Blanárik, predseda, genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek, podpredseda, generál v. v. JUDr. Tibor Gaplovský, tajomník a genpor. v. v. Pavel Honzek občanom obce Čierny Potok, pri príležitosti spomienkových osláv 72. výročia SNP pri pamätníku odvlečených občanov do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Pietneho aktu a odovzdania urny s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenburg sa zúčastnili vzácní hostia: Prvý tajomník vojenského pridelenca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pplk. Jevgenij Borisenko s manželkou a synom, predseda SZPB Ing. Pavol Sečkár, podpredseda SZPB, ktorý predniesol pri pamätníku príhovor k pietnej spomienkovej udalosti, Ing. Norbert Lacko, primátor mesta Poltár Pavol Gavalec a ďalší hostia.
Medzi vzácnych hostí patrili priami účastníci udalostí odvlečenia občanov Čierneho Potoka, člen ZO SZPB v Čiernom Potoku Štefan Kapec (ktorému odvliekli fašisti otecka). Predseda SZPB mu odovzdal „zlatú“ medailu M. R. Štefánika, plk. v. v. Ladislav Sládek, príslušník Červenej armády, ktorý ako príslušník Červenej armády 2. Ukrajinského frontu pod vedením maršála Malinovského sa zúčastnil oslobodzovania Rumunska, Maďarska a južného Slovenska, ktorému predseda KG SR gemjr. v. v. Ing. František Blanár odovzdal medailu generála Viesta, rovnakú medailu za KG SR odovzdal a predsedovi ZO SZPB v Čiernom Potoku JUDr. Jozefovi Pupalovi.
Prezident Klubu priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline, akademický sochár Štefán Pelikán odovzdal cenu „UMENIE V SRDCI“ za dlhoročné organizovanie bezplatných odberov krvi, osobne 175 násobné darovanie krvi, a podporu a prípravy kultúrnno-spoločených podujatí propagujúcich odkaz SNP a protifašistického odboja v rámci celého Slovenska. Priamy účastník SNP pán Ing. Ján Debnár z Revúcej predniesol pri pamätníku báseň Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“. Celý program konferoval Mgr. Fedor Mikovič.
Výnimočnej spomienkovej akcie sa zúčastnili aj darcovia krvi, ktorí dopoludnia darovali krv v rámci XI. ročníka KVAPKY KRVI SNP, ktorú ZO SZPB v Čiernom Potoku organizuje ako jediná v SR a kladenia vencov sa zúčastnil aj personál NTS Banská Bystrica.
Ing. Veronika Rízova
členka ZO SZPB
v Čiernom Potoku
FOTOGALÉRIA Z PIETNEHO AKTU ODOVZDÁVANIA URNY V ČIERNOM POTOKU
[cincopa AYFAmq9tJWzn]

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-