Ja ešte stále opatrujem ako poklad fotografiu čestnej stráže tejto zástavy. Mal som tú česť byť jej veliteľom. Nedá mi nespomenúť mojich bojových druhov, ktorí sa slobody nedožili a dnes si spoločne s Vami pripomenúť význam bojovej činnosti brigády, ktorá aj napriek tomu, že bola sformovaná pred ukončením 2. svetovej vojny na slobodnom území Slovenska, bola plnohodnotná bojová jednotka zboru a významne sa podieľala na oslobodzovacích bojoch na území republiky, spoločnej pre Čechov a Slovákov.
4. brigáda 1. československého armádneho zboru sa pôvodne organizovala ako 2. samostatná brigáda 23. januára 1945 vo Vranove. Dňa 7. februára 1945 sa presunula do Levoče, kde sa ďalej formovala a cvičila na bojové nasadenie. 10. februára 1945 bola premenovaná na 4. čsl. samostatnú brigádu zboru a už 13. marca bola nasadená do bojov v priestore Liptovský Ján, Závažná Poruba a Okoličné. Osobne som prišiel do Liptovského Jána zo štábu partizánskeho hnutia IV. ukrajinského frontu, kde partizánski velitelia po skončení bojovej činnosti boli povinní zložiť z tejto činnosti, ako sme hovorili „odčet“ - výkaz, súhrn činností, ktorými sme prešli. Po večeroch sme sa v spomienkach vracali ku chvíľam prežitým v SNP a v horách. Boli to podnetné besedy o bojovej činnosti ruských veliteľov, ako boli Veličko, Šukajev, Kvitinskij, Jegorov, Vaľjanskij, z našich Bielik, Kalina a ďalší.
Z tohto prostredia som sa ponáhľal do Liptovského Jána, kde bolo aj SV brigády. Spomínam len niektoré udalosti, ktoré som prežil ako náčelník štábu 9. poľného práporu. Prešli sme bojovým krstom povstania, mali sme už bojové skúsenosti, a to nás aj zaväzovalo. S mojím veliteľom Strelkom sme spoločne prežili zimu v partizánskych zemljankách. Bol skúseným a rozvážnym veliteľom. Spomínam si na noc 15. marca, keď zbor zaujímal novú zostavu na konečnú likvidáciu fašistickej obrany v priestore Liptovského Mikuláša. Do útoku vtedy šli vyskúšané a bojom ošľahané prápory 1. a 3. brigády. Náš prápor ostal v obrane v priestore Okoličné – Pliešovce. Pred odchodom do Povstania mi Strelka stisol ruku a pripomenul: "Vieš, že nesmieme sklamať dôveru, ktorú sme dostali. Musíme urobiť všetko, aby sme sa vyrovnali bojovou morálkou a chrabrosťou 1. a 3. brigáde." Bola to skúška pre náš prápor, v ktorej sme čestne obstáli. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť si na našich styčných dôstojníkov a nadporučíka Nosikova. Po trase od Mikuláša po Prahu sme si vymenili veľmi veľa cenných bojových skúseností a rád.
Po oslobodení Liptovského Mikuláša morálny a bojový profil brigády nadobudol novú kvalitu a všetci začali byť pyšní na svoje družstvo, čatu, prápor a na svojich veliteľov. Dnes už s istotou vieme, že korene tohto prerodu sa začali už v SNP. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť spolubojovníka kpt. in memoriam
Jozefa Pupáka, náčelníka 7. poľného práporu u kpt. Staneka v Telgárte. Po ústupe SNP do hôr bojoval nad Mýtom spolu s nebohým generálom Martinčokom v partizánskej brigáde Lošakov - Kučera a v bojoch 4. brigády padol pri oslobodzovaní Vsetína na Tesáku. Obdobne aj kpt. Hodorovský bol náčelníkom štábu v prápore kpt. Šušku v priestore Klenovec, po potlačení do hôr bol prieskumníkom v partizánskej brigáde mjr. Kozlova. Ťažko ranený v bojoch o Malú Fatru na Polome svojmu zraneniu podľahol. Veľkou oporou, výstuhou organizačnej štruktúry 4. brigády boli príslušníci povstaleckých a partizánskych jednotiek – veď kostru prieskumu 4. brigády kpt. Bottu tvorili príslušníci partizánskych jednotiek zo Svätojánskej, Svitovskej, Demänovskej doliny a aj náš prieskum 9. poľného práporu rtm. Klimáka mal podobné zloženie.
Teraz ešte niekoľko spomienok na bojiská, najviac skropené krvou. POLOM, päť drobných písmen, z ktorých bolo každé zmáčané v krvi. Aj s odstupom rokov ťažko hľadať slová, ktoré by presvedčivo dokázali vykresliť krutosť bojov, ktoré sa na tomto malom priestore odohrali. Dnes už po týchto miestach, kde sa zvádzali kruté boje, niet pamiatky. Ťažba vápenca horu zlikvidovala. Mimo Polomského sedla v prekrásnej scenérii stojí impozantný pamätník 1. čsl. armádneho zboru, aby pripomenul súčasnej generácii miesta bojov, ktoré sa tu odohrávali.
Nedá sa zabudnúť na Vsetín, ktorý sme my, príslušníci 9. poľného práporu, volali "náš Vsetín". Aj keď som nikdy predtým nebol v tomto meste, prirástlo mi k srdcu. Nielen mne, ale všetkým, ktorým bolo dopriate v oné májové dni, keď mesto striaslo ťarchu fašizmu, doň vkročiť. Po páde Polomu a oslobodení Žiliny sme nepriateľa prenasledovali dolu Váhom cez Púchov, Papajské sedlo na Javorníkoch a ďalej na Hovězí a Vsetín. To, čo sme vtedy prežívali v oslobodenom
Vsetíne, na to človek nenájde ani v poézii dosť výstižné slohy. Stisky rúk, slzy radosti, objatia a opäť rozlúčka. Vábila nás cesta na vrchy Tesák a Hostýn. Kraj za Vsetínom nám pripomínal Slovensko. Od kláštora na Hostýne sme oslobodzovali mesto Bystřice pod Hostýnem. Chcel by som tie chvíle, ktoré sme prežili vo Vsetíne spojiť s chvíľami, ktoré sme prežili v dedine, ktorej meno ťažko lovím vo svojej pamäti. Na večer z 8. na 9. mája 1945 budem do smrti spomínať, krajom sa rozletela radostná zvesť, že vojna sa skončila. Moji spolubojovníci, chlapci od rádiostanice prišli ako prví. A znova to prepuklo ako predtým vo Vsetíne, ľudia sa začali bozkávať, objímať, plakať, od radosti aj tancovať. Celá dedina sa roztancovala, starí aj mladí, tú noc bolo všetko na nohách. Hmatali sme po tele, či je to naozaj pravda, overili si skutočnosť najskutočnejšiu, že naozaj žijeme. Konečne prišla krvou ťažko vykúpená sloboda a my žijeme! Rozhoreli sa ohňostroje, nebo žiarilo strelivom zo zbraní, to všetko, čo ešte vojakom zostalo v mošnách kreslilo na oblohe fantastické obrazy.
Následne sa rozospievali tu prítomné bojové jednotky. Piesne sa zlievali do spoločného prúdu spleteného z ruštiny, slovenčiny, češtiny. Aká jednota. Neskoro do noci zneli piesne tejto prvej, slobodnej noci. A ráno sme sa prebudili do prvého mierového dňa. Zanechávame odkaz, Vám mladým a súčasnej generácii, aby sme si uvedomili, koľko krvi a obetí stála sloboda. Čakajú nás tvorivé sily do budovania vojnou a okupantmi zničenej vlasti, bdieť a varovať tých, ktorí sa z histórie nepoučili.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko, Sloboda prichádzala v januári 1945, ObV SZPB Rožňava, Roveň, 2015)
Kto bol Ján Dušan Hudec?
Ján Dušan Hudec sa narodil 21.3.1914 v Tisovci. Učiteľskú kvalifikáciu získal na Učiteľskom ústave v Lučenci. 1. októbra 1937 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 37 v Levoči. Tu absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe. Dňa 15. augusta 1938 vykonal dôstojnícke skúšky a bol povýšený na čatára. V septembri 1938 sa zúčastnil ochrany južných hraníc Slovenska. V máji 1939 bol premiestnený späť do Levoče k Pešiemu pluku 1. Dňa 1. októbra 1939 bol povýšený na poručíka pechoty. V januári 1940 bol ustanovený za veliteľa guľometnej roty. V roku 1941 bol odvelený na východný front. 1. januára 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Dňa 17. januára bol ranený a presunutý na Slovensko. Následne sa stal veliteľom rekreačného tábora Vojenské
zruby (dnes Tatranské Zruby). Po vypuknutí SNP sa podieľal na obrane Vysokých Tatier. Bol veliteľom obranného úseku Starý Smokovec - Štrbské Pleso. 6. septembra 1944 adresovali nadporučíkovi Hudecovi Nemci ultimátum po úradníkovi OÚ v Poprade, že keď povstalci neopustia ihneď oblasť Vysokých Tatier, začnú bombardovať kúpeľné osady. Bolo mu sľúbené, že ak sa s mužstvom vzdá, nič sa mu nestane a má zaručenú slobodu. Ešte v ten deň sa npor. Hudec so svojou jednotkou z Vysokých Tatier stiahol a presunul do Nízkych Tatier. V polovici septembra 1944 ho ustanovili za veliteľa 14. pešieho práporu "Kosatec 2" II. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Tu sa zúčastnil obranných bojov v priestore Kráľova Lehota - Malužiná - Čertovica. Po potlačení Povstania a ústupe do hôr sa stal príslušníkom partizánskej jednotky Martin. V decembri 1944 sa stal náčelníkom štábu partizánskej brigády Stalin. 30. januára 1945 bol v bojoch o Liptovský Hrádok ranený do hlavy. Po vyliečení sa 18. marca 1945 prezentoval v Poprade k 1. čs. náhradnému pluku. Pridelený bol k novovytvorenej 4. čs. brigáde k 9. pešiemu práporu ako náčelník štábu práporu. 21. marca 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Zúčastnil sa záverečných oslobodzovacích bojov na území Slovenska (Veľká Fatra, Martin, Malá Fatra a Žilina). Koniec vojny ho zastihol v moravskom Vsetíne.
Po skončení vojny sa stal zástupcom veliteľa práporu Pešieho pluku 41 a v decembri 1945 bol určený za veliteľa poddôstojníckej školy pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov proti Banderovcom ako veliteľ práporu v priestore Trstená - Námestovo. Od 1. apríla 1947 do augusta 1951 bol
náčelníkom Vojenského výcvikového a rekreačného strediska v Novom Smokovci. V októbri 1951 bol prepustený z československej armády. Život J. D. Hudeca sa po skončení vojny a demobilizácii uberal cestou mnohých účastníkov Povstania a oslobodzovacích bojov. Založil si rodinu a s manželkou Vierou mali dvoch synov - Jána a Dušana. Do roku 1969 bol riaditeľom Domu kultúry a vzdelávania v Žiline. Svedomite dbal o rozvoj osvetovej práce v Žilinskom okrese. V roku 1968 ho pre svoj postoj k odmietnutiu okupácie Československa vojskami 5 krajín Varšavskej zmluvy odvolali. V rokoch 1968-1969 bol predsedom MO Matice slovenskej v Žiline. Po odchode na zaslúžený odpočinok sa zo Žiliny v roku 1978 presťahoval do Vlachova, kde vykonával funkciu tajomníka ZOSZPB a bol členom výboru MO Matice slovenskej. Zomrel 17. februára 1999 vo Vlachove. Plukovník Ján Dušan Hudec zostal celý život verný ideálom, s ktorými išiel do Povstania a do oslobodzovacích bojov. Vždy hrdo propagoval ich tradície najmä medzi mládežou.


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-