miesto. V spomienkach sa rád vracal do rodného Gemera, kde prežil detstvo pod národnostným a sociálnym útlakom. Ako trojročný sa musel v "OVODE" (materskej škole) učiť maďarskému jazyku. Pri zápise do školy jeho mamke prikázali, že aj keď je materinská reč slovenská, národnosť je maďarská. Vo veku dospelosti bol informovaný o prípravách na SNP, ako aj o ilegálnej činnosti v rodnom kraji. Zúčastnil sa na prípravách vytvorenia ilegálneho vojenského velenia. Jeho účasť v tomto smere bola v Bratislave a Ružomberku. V dôsledku jeho aktívnych príprav evakuoval svoju rodinu, manželku, dcéru a trojročného syna do rodnej obce Ochtiná, medzi svojich. Vedel, že tu nájdu bezpečnú ochranu do oslobodenia, nenašiel sa nikto, kto by ich vyzradil. Bolo to ešte v apríli 1944. V tom čase sa venoval so svojimi spolupracovníkmi v ilegálnom hnutí prípravám na ozbrojené vystúpenie v SNP. Výsledkom tejto činnosti bol v čase SNP výkon prednostu zdravotníckej služby povstaleckej armády až do oslobodenia.
Už začiatkom povstania bol vážny problém ako a kde odsunúť ranených vojakov a partizánov, vrátane ďalších občanov na liečenie a záchranu ľudských životov. Do úvahy pripadal najvýchodnejší kút povstaleckého územia v Dobšinej (v tom čase okresného mesta), ako aj jej najbližšieho okolia. V tom čase aj na operáciu slepého čreva museli odvážať pacientov po dohode do Rožňavy, ktorá po Mníchovskom diktáte pripadla Maďarsku, vo vážnom prípade do Popradu.

Povinnosťou zdravotníckej služby povstaleckej bolo zriadiť na tomto vysunutom bojovom úseku poľnú nemocnicu. Ako pri zriaďovaní všetkých poľných nemocníc, aj tu sa rátalo s pomocou RNV (Revolučných národných výborov), SČK (Slovenského červeného kríža) a tých, čo aktívne podporovali SNP. Vojenská zdravotnícka služba z oslobodeného územia (Brezno, Banská Bystrica) zabezpečila nákladnými motorovými vozidlami prepravu potrebného materiálu, zdravotníckych prístrojov, ale aj chirurgických pomôcok a ďalšieho najnutnejšieho zdravotníckeho materiálu pre vznikajúcu poľnú nemocnicu. Na cestu z Banskej Bystrice do Dobšinej a z podbrezovskej nemocnice určila zodpovedných vojenských lekárov, a to MUDr. Viliama Charváta (po oslobodení profesora I. chirurgickej kliniky v Bratislave) a MUDr. Milana Urbánka (obdobne primára urologického oddelenia OÚNZ v Trenčíne). Materiál, ako aj lekárov prepravili dôležitou spojnicou slavošovským tunelom (Kopráš - Slavošovce) a štítnickou dolinou (cez Roštár - Nižná Slaná) do Dobšinej. Tunel slúžil na prechod ilegálnych pracovníkov, partizánov a banskej munície na povstalecké územie. Na slavošovskej strane bol zdravotnícky a ďalší materiál prevzatý a v spolupráci s RNV v Dobšinej, ako aj za pomoci SČK a obetavých lekárov prepravený do Dobšinej. Tu v rekordnom čase bola zriadená vojenská poľná nemocnica. Jej vedením bol poverený učiteľ Pavlík, Nemcami neskôr v Dobšinej zaistený a odvezený do koncentračného tábora, kde zahynul. Lekársku službu vykonávali, okrem spomínaných lekárov, aj miestni lekári, ako MUDr. M. Tománek, MUDr. E. Líška, MUDr. E. Pálka a MUDr. A. Tochten. Ošetrovateľkami boli dobrovoľné sestry Červeného kríža, a to M. Tomášiková, A. Burgerová, M. Gomoriová, E. Pellionisová, M. Tóthová, a aj ďalšie. V administratíve, ale aj pri lôžkach pacientov, pracovali učiteľky miestnych škôl.
Do zariadenej nemocnice privážali ranených z povstaleckých bojísk na území Gemera, zo slavošovskej, slanskej a dobšinskej doliny. Kto nebojoval priamo, pridal sa k partizánskym jednotkám. Každý pomáhal ako vedel. Sám vďačím neoceniteľnej pomoci ľudí Gemera, všade tam, kde aj ja, hnaný žitia nevôľou som prechádzal, aby som zachránil život. Ochota, obetavosť a neohrozenosť boli neoceniteľné, ale dojímavé a na to sa, ani s odstupom rokov, zabudnúť nedá.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObO SZPB Rožňava, december 2015, ROVEN Rožňava, s.r.o.)
Ján Brocko
Boj o Revúcu
Deň jesenný zdvihol sa z hustých hmiel
a vo svite skúpom tresk pušiek zahrmel
Ohlásili poplach hrubé delá
a vojakov našich hŕstka smelá
s útočníkom sa zvítala
Od juhu z Jelšavy ženú sa záplavy
praskajú zošialeno mínomety
a hviždia spreklínané míny
Do dymu výstrelov zapadajú svety
hory v hmlách i výše
a výbuch ozvien píše
básni tejto rýmy
Guľomet neskrotný
tanky
delánepriateľov posadlých
stále blíž sa blížia
Lesy hučia
a v meste fŕknu okenice
jak strela za strelou padá do ulice
Bráni sa páli strieľa
tá hŕstka naša smelá
lež z juhu z Jelšavy
ženú sa divé záplavy
Hrdinstvo malé stvára divy
ohnivko skromné v reťazi
Mesto padlo skončil bojov
boj veľký spravodlivý
lež hrdosť naďalej v obetiach víťazí
Ústup smutný do hôr poďme
Sbohom buď
Sbohom
Mesto rodné
A keď deň šerý v slzách vyhasol
na duši zbudol iba bôľ
_________________________________________________________________________________________________________
POZNÁMKA: MUDr. genmjr. Ján Paškan (* 27. január 1907, Ochtiná – † 1. september 1989, Bratislava) bol slovenský lekár a generál. Prednosta zdravotnej služby MNO v Bratislave. Účastník protifašistického odboja a SNP. Počas SNP príslušník veliteľstva 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, prednosta zdravotníckej služby (1944). Organizátor vojenského a civilného zdravotníctva, náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave, vedúci Katedry vojnového zdravotníctva Inštitútu ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov v Bratislave. Spoluautor odborných prác, autor článkov o zdravotníctve v SNP. Nositeľ viacerých vyznamenaní.




























__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-