miesto. V spomienkach sa rád vracal do rodného Gemera, kde prežil detstvo pod národnostným a sociálnym útlakom. Ako trojročný sa musel v "OVODE" (materskej škole) učiť maďarskému jazyku. Pri zápise do školy jeho mamke prikázali, že aj keď je materinská reč slovenská, národnosť je maďarská. Vo veku dospelosti bol informovaný o prípravách na SNP, ako aj o ilegálnej činnosti v rodnom kraji. Zúčastnil sa na prípravách vytvorenia ilegálneho vojenského velenia. Jeho účasť v tomto smere bola v Bratislave a Ružomberku. V dôsledku jeho aktívnych príprav evakuoval svoju rodinu, manželku, dcéru a trojročného syna do rodnej obce Ochtiná, medzi svojich. Vedel, že tu nájdu bezpečnú ochranu do oslobodenia, nenašiel sa nikto, kto by ich vyzradil. Bolo to ešte v apríli 1944. V tom čase sa venoval so svojimi spolupracovníkmi v ilegálnom hnutí prípravám na ozbrojené vystúpenie v SNP. Výsledkom tejto činnosti bol v čase SNP výkon prednostu zdravotníckej služby povstaleckej armády až do oslobodenia.
Už začiatkom povstania bol vážny problém ako a kde odsunúť ranených vojakov a partizánov, vrátane ďalších občanov na liečenie a záchranu ľudských životov. Do úvahy pripadal najvýchodnejší kút povstaleckého územia v Dobšinej (v tom čase okresného mesta), ako aj jej najbližšieho okolia. V tom čase aj na operáciu slepého čreva museli odvážať pacientov po dohode do Rožňavy, ktorá po Mníchovskom diktáte pripadla Maďarsku, vo vážnom prípade do Popradu.

Povinnosťou zdravotníckej služby povstaleckej bolo zriadiť na tomto vysunutom bojovom úseku poľnú nemocnicu. Ako pri zriaďovaní všetkých poľných nemocníc, aj tu sa rátalo s pomocou RNV (Revolučných národných výborov), SČK (Slovenského červeného kríža) a tých, čo aktívne podporovali SNP. Vojenská zdravotnícka služba z oslobodeného územia (Brezno, Banská Bystrica) zabezpečila nákladnými motorovými vozidlami prepravu potrebného materiálu, zdravotníckych prístrojov, ale aj chirurgických pomôcok a ďalšieho najnutnejšieho zdravotníckeho materiálu pre vznikajúcu poľnú nemocnicu. Na cestu z Banskej Bystrice do Dobšinej a z podbrezovskej nemocnice určila zodpovedných vojenských lekárov, a to MUDr. Viliama Charváta (po oslobodení profesora I. chirurgickej kliniky v Bratislave) a MUDr. Milana Urbánka (obdobne primára urologického oddelenia OÚNZ v Trenčíne). Materiál, ako aj lekárov prepravili dôležitou spojnicou slavošovským tunelom (Kopráš - Slavošovce) a štítnickou dolinou (cez Roštár - Nižná Slaná) do Dobšinej. Tunel slúžil na prechod ilegálnych pracovníkov, partizánov a banskej munície na povstalecké územie. Na slavošovskej strane bol zdravotnícky a ďalší materiál prevzatý a v spolupráci s RNV v Dobšinej, ako aj za pomoci SČK a obetavých lekárov prepravený do Dobšinej. Tu v rekordnom čase bola zriadená vojenská poľná nemocnica. Jej vedením bol poverený učiteľ Pavlík, Nemcami neskôr v Dobšinej zaistený a odvezený do koncentračného tábora, kde zahynul. Lekársku službu vykonávali, okrem spomínaných lekárov, aj miestni lekári, ako MUDr. M. Tománek, MUDr. E. Líška, MUDr. E. Pálka a MUDr. A. Tochten. Ošetrovateľkami boli dobrovoľné sestry Červeného kríža, a to M. Tomášiková, A. Burgerová, M. Gomoriová, E. Pellionisová, M. Tóthová, a aj ďalšie. V administratíve, ale aj pri lôžkach pacientov, pracovali učiteľky miestnych škôl.
Do zariadenej nemocnice privážali ranených z povstaleckých bojísk na území Gemera, zo slavošovskej, slanskej a dobšinskej doliny. Kto nebojoval priamo, pridal sa k partizánskym jednotkám. Každý pomáhal ako vedel. Sám vďačím neoceniteľnej pomoci ľudí Gemera, všade tam, kde aj ja, hnaný žitia nevôľou som prechádzal, aby som zachránil život. Ochota, obetavosť a neohrozenosť boli neoceniteľné, ale dojímavé a na to sa, ani s odstupom rokov, zabudnúť nedá.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObO SZPB Rožňava, december 2015, ROVEN Rožňava, s.r.o.)
Ján Brocko
Boj o Revúcu
Deň jesenný zdvihol sa z hustých hmiel
a vo svite skúpom tresk pušiek zahrmel
Ohlásili poplach hrubé delá
a vojakov našich hŕstka smelá
s útočníkom sa zvítala
Od juhu z Jelšavy ženú sa záplavy
praskajú zošialeno mínomety
a hviždia spreklínané míny
Do dymu výstrelov zapadajú svety
hory v hmlách i výše
a výbuch ozvien píše
básni tejto rýmy
Guľomet neskrotný
tanky
delánepriateľov posadlých
stále blíž sa blížia
Lesy hučia
a v meste fŕknu okenice
jak strela za strelou padá do ulice
Bráni sa páli strieľa
tá hŕstka naša smelá
lež z juhu z Jelšavy
ženú sa divé záplavy
Hrdinstvo malé stvára divy
ohnivko skromné v reťazi
Mesto padlo skončil bojov
boj veľký spravodlivý
lež hrdosť naďalej v obetiach víťazí
Ústup smutný do hôr poďme
Sbohom buď
Sbohom
Mesto rodné
A keď deň šerý v slzách vyhasol
na duši zbudol iba bôľ
_________________________________________________________________________________________________________
POZNÁMKA: MUDr. genmjr. Ján Paškan (* 27. január 1907, Ochtiná – † 1. september 1989, Bratislava) bol slovenský lekár a generál. Prednosta zdravotnej služby MNO v Bratislave. Účastník protifašistického odboja a SNP. Počas SNP príslušník veliteľstva 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, prednosta zdravotníckej služby (1944). Organizátor vojenského a civilného zdravotníctva, náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave, vedúci Katedry vojnového zdravotníctva Inštitútu ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov v Bratislave. Spoluautor odborných prác, autor článkov o zdravotníctve v SNP. Nositeľ viacerých vyznamenaní.


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-