Z toho miesta robili prepady nemeckých kolón a vojsk v širokom okruhu od Tisovca (Sadilenkovci) až po Vígľaš, Budínske Lazy, Oremov Laz..
V období od 2.11.1944 až do začiatku februára 1945 sa v horárni Jána a Margity Roštárovcov vystriedali velitelia partizánskej skupiny, neskôr prápor prvej ČSA na Slovensku pod velením npor. Želínskeho, veliteľ 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorej velil P. Veličko, od konca novembra oddiel francúzských partizánov pod velením kpt. G. Lannuriena, partizánska skupina „DUB“, veliteľ Juraj Dubský, partizánsky oddiel Lichner zo Sadilenkovej brigády, partizánsky oddiel E. Thälmann, ...
Samozrejme, že samotní partizáni, vojaci boli ubytovaní rozložene po okolitých lazoch.Po mokrých Vianociach 1944 a novom roku 1945 prišla konečne zima, udreli mrazy a dokonca na zamrznutú zem napadalo snehu. Zima a sneh pred 71-72 rokmi akoby chcela dokázať, že je pánom sveta. Akoby chcela dokázať človeku, že ak odolá jej nástrahám, okrem nezmyselného zabíjania vo víre vojny, je hoden slobody. Postupne zima nadelila snehu ako peria. Snáď miesto perín pre partizánov, snáď ako brodisko pre ich prenasledovateľov, gardistov a Nemcov, ktorí po dobytí Banskej Bystrice 27.10.1944 a vysvätení nemeckých zbraní slovenským prezidentom Jozefom Tisom a vyznamenaním hrdlorezov „v mene boha“, ktorí vraždili v Kremničke, Nemeckej, Krupine Považskej Bystrici, Žiline... a boli odhodlaní „žido-bolševické bandy" doraziť!
Samozrejme, bez domácich gardistov, kolaborantov a zradcov by Nemci nemali v horách šancu. (Najznámejším bol zradca Antek, ktorý získal dôveru odbojárov a dokonca absolvoval aj kurz partizánov v ZSSR, ktorý bol popravený po vojne v Rimavskej Sobote.)
Vo svojom príspevku sa chcem zamerať na posledné týždne odysei „Légie francúzskych partizánov v SNP“.
V tieto mrazivé dni som snoril vo svojej knižnici a okrem iných titulov som roztvoril „LÁMANIE PEČATÍ“ od Bohuslava Chňoupka. Exelentná kniha. (Odporúčam ju prečítať každému Slovákovi-odbojárovi.) Možno by som o nej nepísal, keby som sa v nej podrobnejšie nevenoval kapitole XXIII – LAZY (pomenovanie regiónu Podpoľania, ktoré označovali územie riedko osídlenými samostatnými usadlosťami, v iných regiónoch kopanice na Myjave, kolešne pod Veprom - Klenovec, Krupina, na Kysuciach folvárky...), v ktorej popisuje Vianoce 1944 a kapitole XXV - Sloboda, v ktorej je podrobne popísaný dej posledných dní vojny pre francúzskych partizánov, ktorým velil plukovník GEORGES DE LANNURIEN.Po prepade kompaktného oddielu francúzskych partizánov Nemcami na Liptove v Iľanovskej doline sa oddiel rozdelil na niekoľko častí. Časť sa dostala až do poľského Nowego Szonczu, kde prešla k Červenej armáde aj jedna zo skupín, ktorú viedol Slovák Rudolf Kurčík, rodák z Čechaniek neďaleko Detvianskej Huty. Kurčík bol vyučený krajčír, bol vo vrútockých intendančných skladoch a po vyhlásení SNP sa pri Strečne pripojil k francúzskemu oddielu. Rudolf Kurčík časť oddielu pod velením plk. G. Lannuriena viedol cez Nízke Tatry až za Poľanu do oblasti Mláky, Mysliny, Žihľava... Samozrejme, že nemohli na presun využívať cesty, ktoré boli kontrolované Nemcami a kde ich nekontrolovali Nemci, tam museli byť ostražití pred gardistami.
Keď sa dozvedel strýko Rudolfa Kurčíka, že sa vrátil domov, dokonca s partizánmi, prišiel za nim a otvorene mu povedal, že ho viackrát doma hľadali Nemci a ak neodíde aj s „hosťami“, tak ich sám udá! Vraj nechce, aby ich Nemci pobili a vypálili. Prenocoval ich sused Kurčíka Kučera. Ten im prisľúbil, že im zabezpečí bezpečnejšie miesto na neďalekom laze u dobrých známych Kamenskovcov.
Napriek tomu, že dom Kamenskovcov na „Zabýkovom“ smerom k Mlákam, mimo hlavnej komunikácie Detvianska Huta - Látky – Kokava nad Rimavicou, bol priestranný, „bohom početne obdarená rodina“, sa stal ich domovom na niekoľko dní. Spomínaný Ján Kamenský a Dorota mali 9 detí. Z toho najstarší traja už boli ženatí. No miesto sa našlo. Keď nestačila izba, kuchyňa a komora, ostal seník a tam spávali (domáci) v sene za drabinami pre dobytok, aby ich v sene hrial aj teplý dych hoviadok.Popis k knihe sa zhoduje s rozprávaním mojej nebohej mamky. Domáci nesmeli o „hosťoch“ ani pred inou rodinou hovoriť. Ak sa niekto pýtal, koho majú doma, tak im tvrdili, že príbuzní z Látok, že sa boja Nemcov, tak ušli pred nimi. Hlavnou ponukou pre hostí bola kapusta v rôznych podobách. Rodina mala zásoby zemiakov (krumpľov) a kapusty. Kapusta bola čistá naložená v 200 litrovom sude a v 500 litrovom sude bola v kapuste naložená baranina. Postupne, ako sa odoberala kapusta, tak sa pripravovali špeciality z baraninky. Najčastejšie to bola kapustnica, v ktorej sa uvarila baranina a krumple. Tie sa po uvarení vybrali, kapustnica bola ochutená aj hríbami a jedla sa s chlebom. Krumple sa podávali s baraním mäskom, ktoré sa mohlo ešte trošku zapiecť. No ak ešte zostalo, tak aj „bok“ slaniny a nebodaj aj klobáska. Mastné chlapi zapíjali kvalitnou "lavórovicou“ z raže, alebo ovocia.
Z rozprávania mamičky (starého otecka som nepoznal, zomrel, keď sme bývali v Čechách a starkú som videl dvakrát ako 9-10 ročný chlapec) a jej súrodencov som počul, že ak niekto k nim prichádzal cudzí a neprihovoril sa po nemecky dohodnutou frázou „guten tág, nicht partizánen“, tak spozorneli a starý otec, ktorý ovládal nemčinu (chodil na roboty do Rakúska aj Nemecka), vedel posúdiť podľa prízvuku, či je skutočný Nemec, alebo nie.
„Hostia“ sa nezdržiavali u starých rodičov dlho, jeden - dva dni. Potom odišli a za nejaký čas sa vrátili. Niekedy bolo treba „zabehnúť" aj na Mláky k pánovi učiteľovi Rudolfovi Pribíkovi, niečo mu odkázať. Keď to bolo vo dne, mohli ísť aj mladší, ak v noci, tak starší, to určil starý otec. Zámienka bola, že syn išiel na Mláky za „frajerkou“. Po vojne sa s ňou aj oženil. Osobne poznala pána učiteľa Pribíka.Pri presunoch a bojových prepadoch sa zoznámili aj s horárom Jánom Roštárom a jeho manželkou Margitou v Zimnom Potoku. U nich pobudli niekoľko dní. Medzitým obdržali odkaz od učiteľa Pribíka, že partizán DANÉ sa dostal po kúre zo smrekovej živice zo zranenia, rana sa zahojila a kosť sa zrastie. Po prepade Nemcov pri Málinci slovenskými partizánmi, francúzsky oddiel zajal maďarskú kolónu (takmer 300 vojakov) s ovcami a ďalším trénom a odzbrojil ich. Takže o proviant bolo postarané. Po prepade Lučeneckej cesty, kde rozstrieľali Nemcov, maďarských vojakov prepustili a stiahli sa do hôr.
Slovenskí partizáni Francúzov pozvali na oslavu Štedrého večera. Nemohli odmietnuť a napriek únave im pohárik na prípitok a záblesky diel dodali náladu a energiu.
V tom čase už v oslobodenom Paríži gen. Charles DE GAULLE vydal rozkaz o povýšení npor. G. Lannuriena do hodnosti kapitána so spätnou účinnosťou od 25. septembra 1944. Dekrét mal podpis s dátumom 23.12.1944. Povýšený však mal pobyt neznámy. Tak snáď telepaticky oslávil npor. Georges De Lannurien svoje povýšenie v lone LAZOV v Podpoľaní pod Býkovom.
Vďaka lazníkom v okolí Býkova (Mláky, Mysliny, Čechanky, Žihľava...) strávili francúzki partizáni „v teplom rodinnom kruhu“, ktoré im zabezpečili u svojich známych. Veľkoryso sa zachoval k francúzkym partizánom gazda (lazník) Orság zo Žihľavy, ktorý im poskytol prístrešie a stravu na dlhšie obdobie.
Z týchto oblastí robili partizáni úspešné prepady nemeckých kolón na železnici a ceste medzi Kriváňom a Lovinobaňou, kde bol k tomu výhodný terén. Lesy, len „závozy a partizánske chodníčky.“Pri jednej takejto akcii, bez úspechu (nešiel žiadny transport), o to bola väčšia snehová metelica, ktorá sa „rozzúrila“ nad ránom. Bola to výhoda, že zavievala hneď stopy, no odoberala energiu a návrat sa stal „galejou“. Vyčerpaní zaklopali na prvý dom, takmer zasypaný snehom. V izbe spali iba deti. Dospelých nebolo, na to prišla matka, ktorá v maštali obriaďovala statok, muža nebolo. “Ach“, nechcela veriť vlastným očiam. Vravela po francúzsky, slúžila v Lille. Šťastná, že môže pomôcť, zniesla, čo mala doma. Mlieko, chlieb, slanina im vrátila silu. Snehom a fujakom sa vracali ku svojmu gazdovi. (Na Žihľavu k Orságovi).
Zotrvať dlhšie na jednom mieste sa proste nedalo, kvôli bojovým aktivitám, udavačom, ustupujúcim nemeckých a maďarských vojakom sa museli neustále presúvať.
Vďaka podpore „LAZNÍKOV“, medzi ktorých patrili aj moji starí rodičia, sa aj francúzski partizáni dožili slobody. Dunenie „STALINOVÝCH VARHANOV“, ako sa zaužíval termín už vtedy na kaťuše, bolo počuť každým dňom mohutnejšie a bližšie. Noci ožarovali ich záblesky, ktoré bolo zreteľne vidieť v smere od Lučenca, Poltára... a vlievala nádej na slobodu. Stalo sa tak až 6. februára 1945 v lesoch medzi Mlákami a Málincom, kde sa pri presune stretli s postupujúcimi vojakmi Červenej armády, ktorí nechceli veriť, že na Slovensku bojujú aj francúzski partizáni. Červenoarmejci poznali Francúzov ako ich spojencov, keď 90 francúzskych pilotov, stíhačov zo Sýrie francúzskeho pluku v ZSSR „NORMANDIA NEMEN“. Bolo to pre nich prekvapenie, že na Slovensku bojovalo v „partizánskej légii“ takmer 180 Francúzov. Žiaľ, 56 z ich v boji proti fašistom a gardistom na Slovensku položilo svoje životy. Dnes je oblasť od Mlák cez Zabýkovo, Mysliny, Podbýkov, Čechanky, Žihľava, Studený Potok-Hrnčiarky takmer celá zalesnená. No šum ihličia za vetra či vánku akoby za nás ďakoval a uctieval večnú pamiatku padlých francúzkych, sovietských, českých, srbských... partizánov a vojakov 1. Československej armády na Slovensku za našu slobodu.
Okrem odhalenia pamätnej dosky, príhovoru predsedníčky ZO SZPB v Cinobani, starostu Cinobane a hostí, medzi ktorými bol aj zástupca veľvyslanectva Ruskej federácie v SR pán Michail Machekhin, najdojímavejším podujatím bola ďakovačka partizánov a vojakov v dobových uniformách „mamičke“ Anne Sujovej rodenej Samašovej, 92 ročnej priamej účastníčke udalostí spred 72 rokov, ktorá takmer nepretržite miesila so svojimi rovesníkmi cesto a piekli chlieb. Bolo dojímavé, keď dievčence v krojoch v obrúsku darovali vojakom bochník chleba, ktorý symbolicky odovzdávala „mama“ Anička: “Ďakujeme mamička, spasibo vam mámuška, mersi mama, ďekuji pani mámo,...“
Po skončení ďakovačky partizánov, odovzdal „mame“ Anne Sujovej Samašovej tajomník ÚR SZPB Viliam Longauer vyznamenanie „Zlatú medailu M. R. Štefánika I. stupňa.
Na záver všetkých účastníkov pozdravil hrou na fujare majster Koblíček z Turičiek.
Pekné dielo sa podarilo zrealizovať vďaka zbierke občanov a organizácií.
Po skončení aktu slávnostného odhalenia pamätnej dosky pozval starosta Cinobane Jozef Melicher všetkých účastníkov na občerstvenie do jedálne základnej školy.
JUD. Jozef Pupala

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-