No slovenskí vojaci vo väčšine prípadov nemali záujem bojovať proti bratom Slovanom, a tak sa množili prebehnutia k Červenej armáde.
Osobitné postavenie mali vojaci z okupovaného územia Maďarskom, ktorí boli nútení rukovať do Horthyho armády, čím sa niektorí dostali taktiež do ZSSR.
Z nášho okolia zo slovenských vojakov, napr. na Juraja Lakotu - prislušníka 2. paradesantnej brigády 1. Čs. samostatného zboru v ZSSR, spomína aj gen. L. Svoboda v knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka, ktorý bol opakovane nasadený do tylu Nemcov a neskôr bojoval aj v SNP, kde bola brigáda presunutá po vypuknutí SNP. Jeho spolubojovníkmi v brigáde, alebo v iných zložkách (letecký stíhací pluk), bojovali od nás napr. František Hriň, Július Patúš, Jozef Špitáľ...
Spomínam tieto okolnosti, pretože po prevrate (nežnej revolúcii) sa ušla aj gen. Svobodovi „kopa hnoja“. Odborníci po 55 rokoch od konca vojny sa stali „vojnovými stratégmi“, ktorí by vyhrali bez strát každý vojnový konflikt. Generál Svoboda nezapadol do zabudnutia generácii vlastencov, ktorí si nesmierne vážia odkaz protifašistického odboja našich predkov a jedno či na východe, na západe, v Afrike, na Blízkom východe.
Jeho meno nosia vo svojich srdciach takmer všetci vojaci, ktorí slúžili v armáde od konca vojny až do roku 1992 a po rozdelení ČSFR aj v Armáde SR.
Generáli armády SR, ktorí postupne odchádzali do výslužby, založili v roku 2006 občianske združenie „KLUB GENERÁLOV SR“, ktorého členmi sú generáli vo výslužbe, ale aj vo výkone Ozbrojených síl SR, Hasičského záchranného zboru, Colnej správy, SIS, Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a bývalej Železničnej polície a Železničného vojska.
Oficialne klub vznikol 18.1.2006 a zakladajúcich členov tvorilo 60 generálov. Najstaršími členmií KG SR v čase vzniku boli účastníci protifašistického odboja - 95 ročný genmjr. v. v. JUDr. Anton Rašla (povstalecký prokurátor) a 94 ročný genmjr. v. v. Ing. Antonín Petrák.
Čestnými členmi KG SR sa stali nežijúci generáli, účastníci protifašistického odboja, gen. Rudolf Viest, gen. Ján Golian, gen. Štefan Jurech a gen. in memoriam Ján Nálepka. Čestným generálom in memoriam je aj spoluzakladateľ Československej republiky, Slovák, najskôr francúzsky generál a po vyhlásení ČSR aj československý generál Dr. Milan Rastislav Štefánik.
K 1. januáru 2016 v predvečer 10. výročia KG SR mal klub základňu viac ako 120 generálov v činnej službe a vo výslužbe.
Dňa 8. novembra 2016 na pôde Veľvyslanectva SR v Českej republike v Prahe, delegácia KG SR na čele s jej predsedom genmjr. Ing. Františkom Blanárikom a členmi - podpredsedom KG genpor. Ing. Petrom Vojtekom, tajomníkom gen. JUDr. Tiborom Gaplovským a čestným predsedom genmjr. JUDr. Jánom Vidom, pod záštitou veľvyslanca SR v Českej republike pána Petra Weissa, pridelenca obrany SR plk. Ján Goceliaka a policajného pridelenca SR gen. Ing. Ivana Ševčíka, slávnostne odovzdali menovací dekrét čestného člena KG SR arm. gen. Ludvíkovi SVOBODOVI jeho dcérke pani prof. Zoe Klusákovej – Svobodovej. Slávnostného aktu sa zúčastnila aj vnučka arm. gen. L. Svobodu Ľuda Klusáková.
Za českú stranu boli slavnostného aktu prítomní zástupcovia KG Českej Republiky genmjr. Michal Gondek a genmjr. Ing. Josef Šíba, za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel a plk. Jiří Bureš, zastupca OZ Vojáci proti válce.
Kópiu menovacieho dekrétu prevzal za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel.
Po prevzatí čestného menovacieho dekrétu za čestného člena in memoriam KG SR arm. gen. Ludvíka Svobodu vo svojom ďakovnom príhovore pani prof. Zoe Klusíáková – Svobodová poďakovala KG SR za prejavenú poctu a vyslovila poďakovanie všetkým členom delegácie, ale aj občanom Slovenska za priazeň a uchovávanie pamiatky na jej otecka, armádneho generála Ludvíka Svobodu. Každoročne tieto pocity mohla cítiť pri oslávach výročia Karpatsko-duklianskej operácie počas septembra - októbra 1944. Úctu slovenský národ prechováva k jej oteckovi od skončenia vojny. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že jedinou sochou arm. generála Ludvíka Svobodu sa môže hrdiť len mesto Svidník. Obdobne aj jeho busta v aleji Hrdinov na Dukle.
Verím, že nielen za KG SR, ale aj za nás radových občanov sme hrdí na to, že náš „tatíček“ arm. gen. Ludvík Svoboda sa symbolicky takouto formou vrátil medzi nás na Slovensko, ktoré mal tak rád a ktoré každoročne počas svojho života navštevoval.
KG SR je úzko spätý aj s naším Gemerom. Jeho zásluhou udeľujú našim občanom, ktorí sa významne zapojili do protifašistického odboja, dlhodobo vyvíjajú osvetovú činnosti v šírení odkazu SNP a protifašistického odboja, udeľujú vyznamenanie „Rad generála Viesta“. Toto vyznamenanie odovzdali v roku 2015 osobne mestu Revúca pani primátorke Eve Cireňovej, pri nedožitých 125. narodenín gen. R. Viesta.
V roku 2016 priviezla delegácia KG SR prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, kde zahynuli povstaleckí generáli Rudolf Viest, Ján Golian, Štefan Jurech a Malár a spolu s nimi aj 12 občanov z Čierneho Potoka, okres Rimavská Sobota. Na vlastné náklady zhotovili symbolické urny s prsťou zeme z tohto koncentračného tábora a uložili ich zatiaľ na pamiatku gen. Jána Goliana v Trenčíne, generála Jurecha dňa 9.6.2016 v rodisku v obci Bošáca a obetiam z Čierneho Potoka dňa 4.8.2016 počas konania XI. ročníka Kvapky krvi SNP a memoriálu generála Imricha Gibalu v športovej streľbe pri pamätníku týchto obetí.
Pri vhodnej príležitosti rovnakú urničku s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenbürg plánujú odovzdať aj mestu Revúca, rodisku gen. Rudolfa Viesta.
Za túto činnosť KG SR v mene svojom a v mene občanov Čierneho Potoka a potomkov obetí fašizmu z obci srdečne ďakujeme.
JUDr. Jozef Pupala
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-