No slovenskí vojaci vo väčšine prípadov nemali záujem bojovať proti bratom Slovanom, a tak sa množili prebehnutia k Červenej armáde.
Osobitné postavenie mali vojaci z okupovaného územia Maďarskom, ktorí boli nútení rukovať do Horthyho armády, čím sa niektorí dostali taktiež do ZSSR.
Z nášho okolia zo slovenských vojakov, napr. na Juraja Lakotu - prislušníka 2. paradesantnej brigády 1. Čs. samostatného zboru v ZSSR, spomína aj gen. L. Svoboda v knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka, ktorý bol opakovane nasadený do tylu Nemcov a neskôr bojoval aj v SNP, kde bola brigáda presunutá po vypuknutí SNP. Jeho spolubojovníkmi v brigáde, alebo v iných zložkách (letecký stíhací pluk), bojovali od nás napr. František Hriň, Július Patúš, Jozef Špitáľ...
Spomínam tieto okolnosti, pretože po prevrate (nežnej revolúcii) sa ušla aj gen. Svobodovi „kopa hnoja“. Odborníci po 55 rokoch od konca vojny sa stali „vojnovými stratégmi“, ktorí by vyhrali bez strát každý vojnový konflikt. Generál Svoboda nezapadol do zabudnutia generácii vlastencov, ktorí si nesmierne vážia odkaz protifašistického odboja našich predkov a jedno či na východe, na západe, v Afrike, na Blízkom východe.
Jeho meno nosia vo svojich srdciach takmer všetci vojaci, ktorí slúžili v armáde od konca vojny až do roku 1992 a po rozdelení ČSFR aj v Armáde SR.
Generáli armády SR, ktorí postupne odchádzali do výslužby, založili v roku 2006 občianske združenie „KLUB GENERÁLOV SR“, ktorého členmi sú generáli vo výslužbe, ale aj vo výkone Ozbrojených síl SR, Hasičského záchranného zboru, Colnej správy, SIS, Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a bývalej Železničnej polície a Železničného vojska.
Oficialne klub vznikol 18.1.2006 a zakladajúcich členov tvorilo 60 generálov. Najstaršími členmií KG SR v čase vzniku boli účastníci protifašistického odboja - 95 ročný genmjr. v. v. JUDr. Anton Rašla (povstalecký prokurátor) a 94 ročný genmjr. v. v. Ing. Antonín Petrák.
Čestnými členmi KG SR sa stali nežijúci generáli, účastníci protifašistického odboja, gen. Rudolf Viest, gen. Ján Golian, gen. Štefan Jurech a gen. in memoriam Ján Nálepka. Čestným generálom in memoriam je aj spoluzakladateľ Československej republiky, Slovák, najskôr francúzsky generál a po vyhlásení ČSR aj československý generál Dr. Milan Rastislav Štefánik.
K 1. januáru 2016 v predvečer 10. výročia KG SR mal klub základňu viac ako 120 generálov v činnej službe a vo výslužbe.
Dňa 8. novembra 2016 na pôde Veľvyslanectva SR v Českej republike v Prahe, delegácia KG SR na čele s jej predsedom genmjr. Ing. Františkom Blanárikom a členmi - podpredsedom KG genpor. Ing. Petrom Vojtekom, tajomníkom gen. JUDr. Tiborom Gaplovským a čestným predsedom genmjr. JUDr. Jánom Vidom, pod záštitou veľvyslanca SR v Českej republike pána Petra Weissa, pridelenca obrany SR plk. Ján Goceliaka a policajného pridelenca SR gen. Ing. Ivana Ševčíka, slávnostne odovzdali menovací dekrét čestného člena KG SR arm. gen. Ludvíkovi SVOBODOVI jeho dcérke pani prof. Zoe Klusákovej – Svobodovej. Slávnostného aktu sa zúčastnila aj vnučka arm. gen. L. Svobodu Ľuda Klusáková.
Za českú stranu boli slavnostného aktu prítomní zástupcovia KG Českej Republiky genmjr. Michal Gondek a genmjr. Ing. Josef Šíba, za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel a plk. Jiří Bureš, zastupca OZ Vojáci proti válce.
Kópiu menovacieho dekrétu prevzal za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel.
Po prevzatí čestného menovacieho dekrétu za čestného člena in memoriam KG SR arm. gen. Ludvíka Svobodu vo svojom ďakovnom príhovore pani prof. Zoe Klusíáková – Svobodová poďakovala KG SR za prejavenú poctu a vyslovila poďakovanie všetkým členom delegácie, ale aj občanom Slovenska za priazeň a uchovávanie pamiatky na jej otecka, armádneho generála Ludvíka Svobodu. Každoročne tieto pocity mohla cítiť pri oslávach výročia Karpatsko-duklianskej operácie počas septembra - októbra 1944. Úctu slovenský národ prechováva k jej oteckovi od skončenia vojny. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že jedinou sochou arm. generála Ludvíka Svobodu sa môže hrdiť len mesto Svidník. Obdobne aj jeho busta v aleji Hrdinov na Dukle.
Verím, že nielen za KG SR, ale aj za nás radových občanov sme hrdí na to, že náš „tatíček“ arm. gen. Ludvík Svoboda sa symbolicky takouto formou vrátil medzi nás na Slovensko, ktoré mal tak rád a ktoré každoročne počas svojho života navštevoval.
KG SR je úzko spätý aj s naším Gemerom. Jeho zásluhou udeľujú našim občanom, ktorí sa významne zapojili do protifašistického odboja, dlhodobo vyvíjajú osvetovú činnosti v šírení odkazu SNP a protifašistického odboja, udeľujú vyznamenanie „Rad generála Viesta“. Toto vyznamenanie odovzdali v roku 2015 osobne mestu Revúca pani primátorke Eve Cireňovej, pri nedožitých 125. narodenín gen. R. Viesta.
V roku 2016 priviezla delegácia KG SR prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, kde zahynuli povstaleckí generáli Rudolf Viest, Ján Golian, Štefan Jurech a Malár a spolu s nimi aj 12 občanov z Čierneho Potoka, okres Rimavská Sobota. Na vlastné náklady zhotovili symbolické urny s prsťou zeme z tohto koncentračného tábora a uložili ich zatiaľ na pamiatku gen. Jána Goliana v Trenčíne, generála Jurecha dňa 9.6.2016 v rodisku v obci Bošáca a obetiam z Čierneho Potoka dňa 4.8.2016 počas konania XI. ročníka Kvapky krvi SNP a memoriálu generála Imricha Gibalu v športovej streľbe pri pamätníku týchto obetí.
Pri vhodnej príležitosti rovnakú urničku s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenbürg plánujú odovzdať aj mestu Revúca, rodisku gen. Rudolfa Viesta.
Za túto činnosť KG SR v mene svojom a v mene občanov Čierneho Potoka a potomkov obetí fašizmu z obci srdečne ďakujeme.
JUDr. Jozef Pupala
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).