Dňa 10.10.1942 narukoval k 4. pešiemu pluku do Dolného Kubína. Po osemmesačnom výcviku 28. júna 1943 boli vyslaní ako spojenci Wehrmachtu na východný front. Prvou zástavkou bol Geničesk v Krymskej oblasti. Tu boli rozdelení a Jožko Špitál sa dostal na ostrov Birjučij v Azovskom mori. Koncom októbra dostasli rozkaz k ústupu a ustúpili až k Novej Askánii pri Dnepri. Väčšina slovenských vojakov nechcela bojovať proti slovanským bratom. Tak sa začali jednotlivci, ale aj celé roty „tratiť“.
Tak aj skupina 42 vojakov, medzi nimi aj Jožko Špitál s dvomi dôstojníkmi, jedným z nich bol zástupca veliteľa Alexander Mucha, nad ránom 1. novembra 1943 prešla bez boja cez frontovú líniu k Červenej armáde. Keď veliteľ Červenej armády zistil, že sa jedná o Slovákov a chcú bojovať s nimi proti Nemcom, pridelil im vojaka na koni a ten ich odviedol do dedinky Timošenka, kde nasadli na vlak a po 21 dennej ceste vlakom dorazili do zberného tábora Usmaň, kde boli už aj iní slovenskí vojaci, ktorí prebehli už skôr. Tu strávili aj Vianoce 1943 a nový rok 1944, ďaleko od svojich rodín. Tu ich navštívil aj z Československého veľvyslanectva v Moskve Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen. V Usmani ich hlavnou náplňou bolo rúbanie dreva v lese a zásobovanie tábora drevom, pretože bola tuhá zima a zásobovať sa museli sami.
Začiatkom januára boli odtransportovaní do Jefremova a pridelení do formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR. Dňa 17. januára 1944 bol im vydaný prvý rozkaz, ktorý prene určoval zmysel a ciele prarabrigády. Napriek tuhej zime započal tvrdý výcvik, včítane zoskokov s padákom. Každý musel absolvovať minimálne 7 zoskokov. Počas základného výcviku brigáda absolvovala viac ako 13.500 zoskokov.
Následne paradesantnú brigádu presunuli k Proskurovu. To znamenalo, že domovina bola zasa bližšie. Tak bojová cesta jubilanta viedla až k Dukle. Tu sa dozvedeli, že budú nasadení do boja cez Dukliansky priesmyk, aby Červená armáda čím skôr prenikla na Slovensko na pomoc SNP. Do priamých bojov bola brigáda nasadená 8. septembra 1944 a za 9 dní krvaných bojov postúpila len o 20 km. Brigáda stratila v bojoch viac ako 600 vojakov. Pri dobýjaní kóty 534 Jožko Špitál spolu s Jožkom Repiským dostali za úlohu nadviazať rádiové spojenie s velením práporu. Pri presune ich zasiahol delostrelecký granát. Veliteľ bol na mieste mŕtvy, Jožko Špitál bol ranený a tlaková vlna mu naviac pretrhla ušný bubienok a od tejto udalosti na jedno ucho nepočuje. Po dobytí kóty bol prápor brigády stiahnutý k odpočinku.
Počas oddychu im bolo oznámené, že 1.500 príslušníkov brigády bude presunutých na pomoc SNP letecky na letisko Tri Duby.
Dňa 1.10.1944 časť brigády po niekoľkokrát odloženom štarte pre zlé počasie konečne pristála na Troch Duboch. Po sformovaní pri Badíne bola rota pod velením Jána Tótha, v ktorej bol začlenený aj Jozef Špitál, presunutá ku Kalnej nad Hronom k posilneniu obrannej línie. Počas obranných bojov sa neraz aj na Jožka pozerala smrť. No šťastie a odhodlanie mu priali, a tak po potlačení povstania jeho skupina prešla do hôr a pripojila sa k partizánskej brigáde kpt. Jegorova a Jozef Špitál bol zaradený do skupiny por. Gajdina. Skupina operovala za častých presunov v Slovenskom Rudohorí a slobody sa dočkala pri Brezne, kedy sa spojila s rumunskými vojakmi, bojujúcimi v rámci 2. ukrajinského frontu. No cesta v uniforme mu skončila až 12.12.1945, kedy bol preradený v Levoči do záloh.
No civilný život v mieri sa s Jožkom Špitálom nemaznal a pripravoval mu vždy nejaké nástrahy. Po skončení v armáde sa zamestnal najskôr vo Svite ako robotník v Chemosvite. Tu si postupne rozširoval kvalifikáciu v rozličných profesiách. V roku 1947 sa oženil so svojou priateľkou Rozáliou Svinčákovou zo Zákamenného. Spoločne mali 3 deti – Martu, Jožka, Štefana. V roku 1953 manželka náhle zomrela. Ako muž sa musel s výchovou troch detí dosť obracať. Jožko Špitál sa oženil druhý raz s Máriou Večerekovou, taktiež zo Zákamenného, ale žijúcej v Rimavských Janovciach. V roku 1955 sa zosobášili a mali spolu ešte Marienku a Yvetku. Svadba bola aj dôvodom, že v roku 1961 sa presťahovali do okresu Rimavská Sobota. Zamestnal sa v SLZ v Hnúšti, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.
Pri našich stretnutiach vždy zdôrazňoval, že nebol žiadny hrdina, lebo on „bojoval za vlasť“! Preto som si dovolil tieto jeho slová použiť ako nadpis článku.
V lete 2016 Jožka navždy opustila milovaná manželka. Jej stratu znáša ťažko, čo sa pričinilo aj na zhoršení jeho zdravia.
Milý Jožko, aj touto cestou všetci Tvoji priatelia, blízki, antifašisti Ti prajeme k Tvojim krásnym 95. narodeninám pevné zdravie a veľa elánu do ďalších rokov života.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda HoDoK ObV SZPB Rimavská Sobota
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-