Dňa 10.10.1942 narukoval k 4. pešiemu pluku do Dolného Kubína. Po osemmesačnom výcviku 28. júna 1943 boli vyslaní ako spojenci Wehrmachtu na východný front. Prvou zástavkou bol Geničesk v Krymskej oblasti. Tu boli rozdelení a Jožko Špitál sa dostal na ostrov Birjučij v Azovskom mori. Koncom októbra dostasli rozkaz k ústupu a ustúpili až k Novej Askánii pri Dnepri. Väčšina slovenských vojakov nechcela bojovať proti slovanským bratom. Tak sa začali jednotlivci, ale aj celé roty „tratiť“.

Tak aj skupina 42 vojakov, medzi nimi aj Jožko Špitál s dvomi dôstojníkmi, jedným z nich bol zástupca veliteľa Alexander Mucha, nad ránom 1. novembra 1943 prešla bez boja cez frontovú líniu k Červenej armáde. Keď veliteľ Červenej armády zistil, že sa jedná o Slovákov a chcú bojovať s nimi proti Nemcom, pridelil im vojaka na koni a ten ich odviedol do dedinky Timošenka, kde nasadli na vlak a po 21 dennej ceste vlakom dorazili do zberného tábora Usmaň, kde boli už aj iní slovenskí vojaci, ktorí prebehli už skôr. Tu strávili aj Vianoce 1943 a nový rok 1944, ďaleko od svojich rodín. Tu ich navštívil aj z Československého veľvyslanectva v Moskve Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen. V Usmani ich hlavnou náplňou bolo rúbanie dreva v lese a zásobovanie tábora drevom, pretože bola tuhá zima a zásobovať sa museli sami.

Začiatkom januára boli odtransportovaní do Jefremova a pridelení do formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR. Dňa 17. januára 1944 bol im vydaný prvý rozkaz, ktorý prene určoval zmysel a ciele prarabrigády. Napriek tuhej zime započal tvrdý výcvik, včítane zoskokov s padákom. Každý musel absolvovať minimálne 7 zoskokov. Počas základného výcviku brigáda absolvovala viac ako 13.500 zoskokov.

Následne paradesantnú brigádu presunuli k Proskurovu. To znamenalo, že domovina bola zasa bližšie. Tak bojová cesta jubilanta viedla až k Dukle. Tu sa dozvedeli, že budú nasadení do boja cez Dukliansky priesmyk, aby Červená armáda čím skôr prenikla na Slovensko na pomoc SNP. Do priamých bojov bola brigáda nasadená 8. septembra 1944 a za 9 dní krvaných bojov postúpila len o 20 km. Brigáda stratila v bojoch viac ako 600 vojakov. Pri dobýjaní kóty 534 Jožko Špitál spolu s Jožkom Repiským dostali za úlohu nadviazať rádiové spojenie s velením práporu. Pri presune ich zasiahol delostrelecký granát. Veliteľ bol na mieste mŕtvy, Jožko Špitál bol ranený a tlaková vlna mu naviac pretrhla ušný bubienok a od tejto udalosti na jedno ucho nepočuje. Po dobytí kóty bol prápor brigády stiahnutý k odpočinku. Počas oddychu im bolo oznámené, že 1.500 príslušníkov brigády bude presunutých na pomoc SNP letecky na letisko Tri Duby.

Dňa 1.10.1944 časť brigády po niekoľkokrát odloženom štarte pre zlé počasie konečne pristála na Troch Duboch. Po sformovaní pri Badíne bola rota pod velením Jána Tótha, v ktorej bol začlenený aj Jozef Špitál, presunutá ku Kalnej nad Hronom k posilneniu obrannej línie. Počas obranných bojov sa neraz aj na Jožka pozerala smrť. No šťastie a odhodlanie mu priali, a tak po potlačení povstania jeho skupina prešla do hôr a pripojila sa k partizánskej brigáde kpt. Jegorova a Jozef Špitál bol zaradený do skupiny por. Gajdina. Skupina operovala za častých presunov v Slovenskom Rudohorí a slobody sa dočkala pri Brezne, kedy sa spojila s rumunskými vojakmi, bojujúcimi v rámci 2. ukrajinského frontu. No cesta v uniforme mu skončila až 12.12.1945, kedy bol preradený v Levoči do záloh.

No civilný život v mieri sa s Jožkom Špitálom nemaznal a pripravoval mu vždy nejaké nástrahy. Po skončení v armáde sa zamestnal najskôr vo Svite ako robotník v Chemosvite. Tu si postupne rozširoval kvalifikáciu v rozličných profesiách. V roku 1947 sa oženil so svojou priateľkou Rozáliou Svinčákovou zo Zákamenného. Spoločne mali 3 deti – Martu, Jožka, Štefana. V roku 1953 manželka náhle zomrela. Ako muž sa musel s výchovou troch detí dosť obracať. Jožko Špitál sa oženil druhý raz s Máriou Večerekovou, taktiež zo Zákamenného, ale žijúcej v Rimavských Janovciach. V roku 1955 sa zosobášili a mali spolu ešte Marienku a Yvetku. Svadba bola aj dôvodom, že v roku 1961 sa presťahovali do okresu Rimavská Sobota. Zamestnal sa v SLZ v Hnúšti, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.

Pri našich stretnutiach vždy zdôrazňoval, že nebol žiadny hrdina, lebo on „bojoval za vlasť“! Preto som si dovolil tieto jeho slová použiť ako nadpis článku.
V lete 2016 Jožka navždy opustila milovaná manželka. Jej stratu znáša ťažko, čo sa pričinilo aj na zhoršení jeho zdravia.
Milý Jožko, aj touto cestou všetci Tvoji priatelia, blízki, antifašisti Ti prajeme k Tvojim krásnym 95. narodeninám pevné zdravie a veľa elánu do ďalších rokov života.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda HoDoK ObV SZPB Rimavská Sobota