Dňa 10.10.1942 narukoval k 4. pešiemu pluku do Dolného Kubína. Po osemmesačnom výcviku 28. júna 1943 boli vyslaní ako spojenci Wehrmachtu na východný front. Prvou zástavkou bol Geničesk v Krymskej oblasti. Tu boli rozdelení a Jožko Špitál sa dostal na ostrov Birjučij v Azovskom mori. Koncom októbra dostasli rozkaz k ústupu a ustúpili až k Novej Askánii pri Dnepri. Väčšina slovenských vojakov nechcela bojovať proti slovanským bratom. Tak sa začali jednotlivci, ale aj celé roty „tratiť“.
Tak aj skupina 42 vojakov, medzi nimi aj Jožko Špitál s dvomi dôstojníkmi, jedným z nich bol zástupca veliteľa Alexander Mucha, nad ránom 1. novembra 1943 prešla bez boja cez frontovú líniu k Červenej armáde. Keď veliteľ Červenej armády zistil, že sa jedná o Slovákov a chcú bojovať s nimi proti Nemcom, pridelil im vojaka na koni a ten ich odviedol do dedinky Timošenka, kde nasadli na vlak a po 21 dennej ceste vlakom dorazili do zberného tábora Usmaň, kde boli už aj iní slovenskí vojaci, ktorí prebehli už skôr. Tu strávili aj Vianoce 1943 a nový rok 1944, ďaleko od svojich rodín. Tu ich navštívil aj z Československého veľvyslanectva v Moskve Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen. V Usmani ich hlavnou náplňou bolo rúbanie dreva v lese a zásobovanie tábora drevom, pretože bola tuhá zima a zásobovať sa museli sami.
Začiatkom januára boli odtransportovaní do Jefremova a pridelení do formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR. Dňa 17. januára 1944 bol im vydaný prvý rozkaz, ktorý prene určoval zmysel a ciele prarabrigády. Napriek tuhej zime započal tvrdý výcvik, včítane zoskokov s padákom. Každý musel absolvovať minimálne 7 zoskokov. Počas základného výcviku brigáda absolvovala viac ako 13.500 zoskokov.
Následne paradesantnú brigádu presunuli k Proskurovu. To znamenalo, že domovina bola zasa bližšie. Tak bojová cesta jubilanta viedla až k Dukle. Tu sa dozvedeli, že budú nasadení do boja cez Dukliansky priesmyk, aby Červená armáda čím skôr prenikla na Slovensko na pomoc SNP. Do priamých bojov bola brigáda nasadená 8. septembra 1944 a za 9 dní krvaných bojov postúpila len o 20 km. Brigáda stratila v bojoch viac ako 600 vojakov. Pri dobýjaní kóty 534 Jožko Špitál spolu s Jožkom Repiským dostali za úlohu nadviazať rádiové spojenie s velením práporu. Pri presune ich zasiahol delostrelecký granát. Veliteľ bol na mieste mŕtvy, Jožko Špitál bol ranený a tlaková vlna mu naviac pretrhla ušný bubienok a od tejto udalosti na jedno ucho nepočuje. Po dobytí kóty bol prápor brigády stiahnutý k odpočinku. 
Počas oddychu im bolo oznámené, že 1.500 príslušníkov brigády bude presunutých na pomoc SNP letecky na letisko Tri Duby.
Dňa 1.10.1944 časť brigády po niekoľkokrát odloženom štarte pre zlé počasie konečne pristála na Troch Duboch. Po sformovaní pri Badíne bola rota pod velením Jána Tótha, v ktorej bol začlenený aj Jozef Špitál, presunutá ku Kalnej nad Hronom k posilneniu obrannej línie. Počas obranných bojov sa neraz aj na Jožka pozerala smrť. No šťastie a odhodlanie mu priali, a tak po potlačení povstania jeho skupina prešla do hôr a pripojila sa k partizánskej brigáde kpt. Jegorova a Jozef Špitál bol zaradený do skupiny por. Gajdina. Skupina operovala za častých presunov v Slovenskom Rudohorí a slobody sa dočkala pri Brezne, kedy sa spojila s rumunskými vojakmi, bojujúcimi v rámci 2. ukrajinského frontu. No cesta v uniforme mu skončila až 12.12.1945, kedy bol preradený v Levoči do záloh.
No civilný život v mieri sa s Jožkom Špitálom nemaznal a pripravoval mu vždy nejaké nástrahy. Po skončení v armáde sa zamestnal najskôr vo Svite ako robotník v Chemosvite. Tu si postupne rozširoval kvalifikáciu v rozličných profesiách. V roku 1947 sa oženil so svojou priateľkou Rozáliou Svinčákovou zo Zákamenného. Spoločne mali 3 deti – Martu, Jožka, Štefana. V roku 1953 manželka náhle zomrela. Ako muž sa musel s výchovou troch detí dosť obracať. Jožko Špitál sa oženil druhý raz s Máriou Večerekovou, taktiež zo Zákamenného, ale žijúcej v Rimavských Janovciach. V roku 1955 sa zosobášili a mali spolu ešte Marienku a Yvetku. Svadba bola aj dôvodom, že v roku 1961 sa presťahovali do okresu Rimavská Sobota. Zamestnal sa v SLZ v Hnúšti, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.
Pri našich stretnutiach vždy zdôrazňoval, že nebol žiadny hrdina, lebo on „bojoval za vlasť“! Preto som si dovolil tieto jeho slová použiť ako nadpis článku.
V lete 2016 Jožka navždy opustila milovaná manželka. Jej stratu znáša ťažko, čo sa pričinilo aj na zhoršení jeho zdravia.
Milý Jožko, aj touto cestou všetci Tvoji priatelia, blízki, antifašisti Ti prajeme k Tvojim krásnym 95. narodeninám pevné zdravie a veľa elánu do ďalších rokov života.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda HoDoK ObV SZPB Rimavská Sobota
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).