Starší brat Jozef bol odvelený na srbský front, kde bol rakúskou soldateskou umučený k smrti za nesplnenie rozkazu.
Ludvík po absolvovaní základného vojenského výcviku v Jihlave bol odvelený v máji 1915 na ruský front, avšak už 7. agusta 1915 padol do zajatia a bol v zajateckom tábore Darnica pri Kyjeve. Tu absolvoval kurz hasičov a bol zaradený do zboru hasičov v Kyjeve. Po súhlase ruského cára Mikuláša II. vytvárať československé légie na Rusi, dňa 7.8.1916 nastúpil k 1. čs. streleckému pluku v Kyjeve.
Na základe tzv. „Kyjevského zápisu“ z 29.8.1916, ktorý cár síce neuznal, Kerenského vláda po februári 1917 ho uznala a nasadila československých legionárov v počte 3.530 vojakov v tzv. Brusilovej ofenzíve v Haliči proti Prusku a rakúsko-uhorskej armáde pri Zborove a pri Ternopole. V bojoch sa legionári vyznamenali a dokonca zajali, okrem veľkého množstva zbraní a „trénu“, vyše 3.200 nemeckých vojakov. Neskôr bojoval ako legionár aj v dôležitej bitke pri Bachmači, kde bol Ludvík Svoboda za statočnosť vyznamenaný dvomi rádmi svätého Juraja.
Cestou cez Sibír do Vladivostoku pobudli československí legionári, okrem iných táborov, aj v Buzuluku, kde počas 2. svetovej vojny založil L. Svoboda prvý Čs. prápor. Ďalšia kariéra L. Svobodu je všeobecne známa.
A prečo Čierny Potok - Hroznatín?
Po okupácii Československa na základe Mníchovskej dohody a po rozpade ČSR na základe Viedenskej arbitráže pripadol juh Slovenska Horthyho Maďarsku, a tak sa aj osada, dnes Čierny Potok ocitla vo fašistickom Maďarsku. Napriek dohode medzi Horthym a Tisom Maďarsko nútilo do služby v maďarskej armáde aj Slovákov na okupovanom území. Tak niektorí „regrúti“ boli väznení, iní ušli na Slovensko ku svojim príbuzným. Na Slovensku ich čakal však rovnaký osud. Nie v maďarskej armáde, ale v slovenskej Tisovej armáde, kde boli nasadení na front proti ZSSR. Medzi nimi boli aj naši občania z Čierneho Potoka a okolitých osád, vtedy patriacich pod obec Hodejov, ako napr. Juraj Lakota, František Hriň, Július Patúš, Jozef Hronec, neskôr Václav Fajčík, Ondrej Kurek, Ján Lakota... Juraja Lakotu ako statočného vojaka rozviedčíka spomína aj arm. gen. L. Svoboda vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy.
Ďalší, ako vojaci povstaleckej armády, tzv. Prvej československej armády na Slovensku, bojovali v SNP. Najznámejší z nich bol neskorší prvý náčelník armádneho strediska „Dukla Banská Bystrica“ brig. generál Imrich Gibala, Juraj Hukel, Ján Kamenský, Ján Fajčík, Jozef Sebíň...
Čas plynul, tvorcovia udalostí odchádzali a „novodobí historici" plazivo prevracajú skutočné dejinné udalosti.
Tak po prevrate v roku 1989, kedy sa valili rôzne polopravdy, ba až "smeti" na našu históriu, som sa na oslavách Karpatsko-duklianskej operácie zoznámil so vzácnou ženou pani prof. Zoe Klusákovou-Svobodovou, dcérou nášho veľkého, ale skromného hrdinu arm. gen. L. Svobodu.
V roku 2017 som v mene ZO SZPB v Čiernom Potoku požiadal pani profesorku Zoe Klusákovú o súhlas pomenovania z vyššie uvedených dôvodov našu organizáciu čestným názvom „Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku“. A tak od 3. januára 2017 na základe „Licenčnej zmluvy“ nesieme tento čestný názov.
Na základe tejto skutočnosti som bol pozvaný ako predseda našej ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu na konferenciu „Spoločnosti Ludvíka Svobodu“ k 100. výročiu založenia ČSR a 75. výročiu založenia 1. čs. pol. práporu v ZSSR v Prahe a dňa 24.11.2018 pri príležitosti nedožitých 123. narodenín nášho bývalého prezidenta, hrdinu ZSSR a ČSSR arm. gen. L. Svobodu. Aj keď počasie v deň spomienkových osláv bolo „sibírske“, v obci Hroznatín pred rodinným domom arm. gen. L. Svobodu, kde je dnes múzeum, sa zišlo niekoľko stoviek občanov. Za Slovensko predniesol dojímavý príhovor prof. Jozef Leikert.
Slovensko, okrem našej ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu, malo zastúpenie aj v VHK, ktorého príslušníci sa v dobových uniformách predstavili v múzeu L. Svobodu a pred jeho pamätníkom držali čestnú stráž. Za zmienku stojí, že sa hrala česká aj slovenská hymna.
Po zistení zo strany pani prof. Zoe Klusákovej-Svobodovej, že sme docestovali na spomienkovú oslavu až z Čierneho Potoka, nás múzeom v rodinnom dome arm. gen. L. Svobodu osobne sprevádzal a podal vysvetlenie pravnuk L. Svobodu Ing. Miroslav Klusák. Po predstavení syna Ondreja Kureka, ktorého otecko bojoval pri Vrútkach - Strečne až do konca vojny, sme boli vrele privítaní pani profesorkou, ako aj starostom Hroznatína.
Pri rozlúčke padla myšlienka nadviazania „družby“ medzi našimi občanmi za účelom udržiavania historickej pamäti spoločného boja proti fašizmu Čechov a Slovákov.
Na záver prítomní zablahoželali pani Zoe Klusákovej-Svobodovej k blížiacim sa 93. narodeninám, ktoré oslávila 4.12.2018. Iba mimochodom - narodila sa v Užhorode.
Aj touto cestou želáme pani Zoe Klusákovej-Svobodovej pevné sibírske zdravie a kaukazskú dlhovekosť!
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu
Čierny Potok
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-