Asi o 10 minút ma prebudilo zo zamyslenia trúbenie „koronavírusových" vodičov áut. Na moje prekvapenie zastavilo vozidlo s diplomatickou značkou „CD“. Ukázal som vodičovi, aby pokračoval ďalej a odbočil vpravo na parkovisko. Z vozidla vystúpil pplk. Alexander ZADOROŽNYJ so svojou asistentkou Marinou Saratkinou. V tichosti v mene Veľvyslanectva RF v SR položili veniec k pamätníku. Pripomenul som im, že pamätník bol odhalený dňa 1. mája 1945. Po informáciach o výstavbe pamätníka som im ukázal pamätnú dosku padlých dôstojníkov pri oslobodzovaní Rimavskej Soboty.
Nebudem menovať všetkých, ale každého, vrátane žiakov, ktorých často sprevádzam pri pamätníku, zaujme mene meno kpt. KALAŠNIKOV. Tak sa v mysli mladých ľahko vštepí, že najväčšším hrdinom oslobodenia Rimavskej Soboty bol kpt. Kalašnikov. Veď kto by toto meno nepoznal? V Nemecku si pred pár rokmi patentovali dokoca výrobu dáždnikov s menom KALAŠNIKOV.
Po položení venca k pamätníku pplk. A. Zadorožnyj ma oslovil, či poznám plk. Ladislava Sládeka, červenoarmejca, ktorý bojoval ako príslušník Červenej armády v rámci 2. Ukrajinského frontu od Rumunska až po Slovensko. Chce mu tlmočiť pozdrav od pána veľvyslanca RF v SR Alexeja Leonidoviča Fedotova.
Cestou k pánovi Sládkovi som ich zámerne viedol cez časť Tomašová. Boli prekvapení, keď som im doporučil, aby sme zastali pred zvonicou. Oproti zvonici som im ukázal budovu, na ktorej je pamätná, žiaľ, tažko čitateľná, tabuľa s menom „ONDREJ ŠINÁR-ŠMÁL, ktorý ako kapitán Červenej armády padol pri obrane Sevastopoľu dňa 28. augusta 1941. Bol to syn stolára, komsomolec, ktorý si na nádvorí hotela Tatra v roku 1938 vypočul slová Petra Jilemnického, Laca Novomeského a maďarského spisovateľa Josefa Marvaiho, aby sa Slováci a Maďari nedali vtiahnuť do vojny proti ZSSR.
S Ondrejom Šinárom-Šmálom, prebehol k ČA aj Pavol Balík, ktorý útok na Sevastopoľ prežil a neskôr vstúpil do vojska arm. gen. Ludvíka Svobodu.
Po oboznámení sa s osudom O. Šinára-Šmála plk. Alexander Zadorožnyj v doprovode Mariny Saratkiny, navštívili pána plk. v. v. Ladislva Sládeka. Po odovzdaní pozdravov od veľvyslanca A. L. Fedotova v krátkom stretnutí prebehla beseda o jeho červenoarmejskej epopeji, spojená s prehliadnutím dokumentov a fotografií. Rozlúčka bola úprimná, takmer rodinná, s výrokom: „Na pobedu nad Germanijej" a s prianím pevného sibírskeho zdravia a kavkazskej dlhovekosti všetkým krasnoarmejcom.
V Čiernom Potoku 9. mája 2020
JUDr. Jozef Pupala































__________________________________________________
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-