utorok, 07 máj 2024 19:29

Odkaz z počtovníka spred konca 2. svetovej vojny Doporučený

Napísal(a) J. Pupala
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)
Medzi Tisovcom a Muráňom sa nachádza pomätník so šiestimi menami účastníkov bojov v tomto regióne, ktorí padli v druhej svetovej vojne. Dnes je súčasťou náučnej lokality SNP - Bojisko Dielik, ktorý vedie po miestach bojov pešieho práporu Prvosienka z Tisovca, ktorý tu dňa 21.10.1944 zviedol ťažké boje proti postupujúcej nemeckej Kampfgruppe Schäfer.  Medzi Tisovcom a Muráňom sa nachádza pomätník so šiestimi menami účastníkov bojov v tomto regióne, ktorí padli v druhej svetovej vojne. Dnes je súčasťou náučnej lokality SNP - Bojisko Dielik, ktorý vedie po miestach bojov pešieho práporu Prvosienka z Tisovca, ktorý tu dňa 21.10.1944 zviedol ťažké boje proti postupujúcej nemeckej Kampfgruppe Schäfer. 

Udalosti sú vždy poznačené rôznymi príhodami. Jednou z takých je aj príhoda, ktorú našli napísnú pred viacerými rokmi na povale jedného rodinného domu a týkala sa obdobia Slovenského národného povstania z regiónu Gemera. Dnes, keď si pripomíname 79. výročie konca 2. svetovej vojny je naším príspevkom k tejto smutnej udalosti. Autor je doteraz neznámy, ale podľa obsahu ho písala ženská ruka.

"Čas odmeriava 32. rok odvtedy, čo sa v tisovských horách rozhoreli partizánske vatry. Ich žiaru bolo vidieť ďaleko. Bola akýmsi impulzom pre slovenských chlapov blízkeho i ďalekého okolia. Okamžite začali vymienať roľnicke pluhy za samopal, učitelia perá za pušky. Študenti, robotníci a všetci oddaní a zdraví muži húfom odchádzali do hôr pomáhať oslobodzovať našu vlasť od nepriateľov.

Bola to neradostná jeseň, na ktorú mi ostali len smutné spomienky. V dedine sa zjavili čudní vojaci, ktorým sme nerozumeli. Ako deti bleskovo sme sa ukrývali, len čo sme ich zazreli. Najčastejšou skrýšou, a nám sa zdalo, že aj najistejšou skrýšou, bola posteľ. Len čo sme začuli mužov v uniformách vo dverách, okamžite sme boli pod posteľou a splašene, ako prenasledované zvieratá, sme čakali, čo bude nasledovať. Nemeckí vojaci bodákmi prebodávali postele. Perie naplnilo celú miestnosť.

Vyslovovali slová: partizan jest? Ked’ ich nenašli v posteli, vylámali dvere skríň a bodákmi pichali do šiat. Tak sa dostali opäť k posteliam. Bez toho aby sa pozreli, kto je tam, bodákmi nám šermovali popred oči. Doma mama plakala a volala, že tam sú deti, že ich povraždia. Nerozumeli jej a ona im.

Po jeseni prišla zima. Najkrajším mesiacom, a pre deti najočakávanejším, býva mesiac december. V tomto mesiaci sa na Vianoce v každom dome vyzdobí jedlička a čaká sa na prichod nového roka. Lenže najsmutnejšie Vianoce som zažila v roku 1944. Otec bol v horách. Mama s troma deťmi od štvormesačného po 6-ročné sa skrývala v bunkri, ktorý otec narýchlo pred svojím odchodom vykopal. Namiesto vianočného pokoja nad nami rachotili lietadlá a dookola vybuchovali bomby. Po každom výbuchu nás hodilo do kúta na kopu slamy, ktorá nam v kritických časoch slúžila namiesto stoličiek i postele. Ked’ všetko vonku utíchlo, opatrne sme vyliezali z úkrytov a odhadovali škodu, ktorá pri výbuchoch a bombardovaní nastala. Najhoršie sa znášali straty na ľudských životoch. Na neznámom mieste zahynul i mamin brat. Čakali ho dlho po vojne. Stará mama ho vyčkávala do svojej smrti. Nechcela sa zmieriť s tým, že padol a viac ho neuvidí.

den vitazstvaAsi na sklonku zimy sa objavili v dedine opäť neznámi vojaci. Prišli na koňoch, ľudia už neutekali pred nimi, ale vyšli na priedomie a vítali ich. Pamätám sa, že mama schytila do náručia sestru a do zástery nakladala posledné jablká, slaninu a chlieb. Jablká začala rozdávať vojakom na koňoch a núkala im chlieb a slaninu, ktorú neprijali. Ďakovali jej a hovorili, že ich je veľa, pre nich to nestačí a ona má deti, pre ne to ešte na čas vydrží. Hovorili, že už skoro bude po vojne, že nepriateľa poženú až do Berlína. Boli to sovietski vojaci, na ktorých si ľudia dodnes s vd'ačnosťou spomínajú. Hrôzy vojny som si ešte vtedy neuvedomovala do tej hĺbky ako dospelí ľudia. Ale strach mi zostal dodnes. Priala by som si, aby viac nikto nemusel prežívať utrpenia, ktoré prináša vojna. Aby nebolo hladu a zimy ako vtedy v r. 1944. Aby sa deti nestrachovali o otcov, ktorí sa triasli v lesoch o svoje životy a životy svojich najbližších, ďaleko v tmavých horách. Verime, že raz zavládne mier na celom svete, ktory rodí len štastie a spokojnost.”

( Autor neznámy)

 

Sprotredkoval: J. Pupala

Čítať 283 krát Naposledy zmenené streda, 08 máj 2024 11:01

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!