osloboditeľských armád Sovietskeho zväzu i druhého Ukrajinského frontu a v ich radoch včlenenej Rumunskej armády. Preto SNP našlo úrodnú pôdu v spomínanom území, kde zaznelo bojové "Mor ho!"
V publikácii OV SZPB vydanej k 40-temu výročiu pod názvom "Cestou k slobode" sa spomína myšlienka, že hrdinovia nezomierajú. Áno, žijú v spomienkach bojov a udalostí, ku ktorým sa aj s odstupom 70. rokov vraciame, aby sme ich odkaz zachovali aj pre budúce generácie, pretože nebolo bezmenných hrdinov. Zachovajme si ich aj v tieto dni, keď si pripomíname obdobie, v ktorom statoční obyvatelia obcí našli svoje správne miesto v desiatkach partizánskych oddielov a útvarov na celom povstaleckom území a neváhali ani vtedy, keď sa začal sústredený nápor fašistických jednotiek na povstalecké územie v čase okolo 18. októbra 1944. Nemci vtedy rôznymi smermi prenikali ku Dobšinej, Vlachovu a cez Súľovú do Gemerskej Polomy.
SNP ani v tomto čase nezostalo izolované, na pomoc ZSSR sa premiestňovala aj 2. Čsl. paradesantná brigáda na oslobodené územie, na Tri Duby. Aj v údolí Slanej očakávali leteckú pomoc, zbrane, pod bielymi kopulami padákov tieto aj pristali a znamenali zaktivizovanie bojov na celom hornom Gemeri. Približne v tom istom čase prebiehali ďalšie koordinované akcie s trasou na Tri Duby v smere od severu z Rzsezsova v Poľsku. Zaváhanie pilota a ešte horiace signálne ohne v Slanskej doline narušili ich pôvodnú navigáciu, zmena kurzu a nízka otočka nad Gemerskou Polomou už nedovolila nabrať lietadlu potrebnú výšku, a bukový les v lokalite Flos skazu dovŕšil. Zavíjanie motorov náhle stíchlo. Počuť bolo iba ľudské výkriky a stony umierajúcich. Z trosiek vyšli iba dvaja živí. Pomoc im poskytli dievčatá, lesné robotníčky a priviedli ich do Huty neďaleko obce. Miestni obyvatelia od 17. októbra pokračovali v hľadaní a záchrane
nezvestných. Keď našli trup lietadla, pod jeho troskami ležalo 16 nehybných tiel. Troch ťažko ranených ošetrili v povstaleckej nemocnici v Dobšinej, z nich však dvaja zomreli a v tomto meste boli aj pochovaní. Boli to Lazar Lobovič a Pavel Ondrejkovič, príslušníci Čsl. jednotky v ZSSR. O živote troch ďalších, Alexandra Nováka, Jozefa Strojsa a Františka Polačeka po 19. októbri nie sú správy.
V obci Gemerská Poloma bolo 19. októbra 1944 v spoločnom hrobe pochovaných 16 vojakov. Boli to: Ihnatiev Valentin Chrinazofič z Kyjeva, Atanasjev Sergej Antoljevič z Azerbajdžanu, Kazimier Zajdel z Krosna, Anušin Pavel Evsejevič z Petropavlovska, Potapskyj Mikolaj Jakovlevič, ruský pilot, Obuchov Alexander Michajlovič zo Semenovky, Davidko Mikolaj z Temruku, Antonin Marek Francovič z Antonovky, Vladimír Srb z Poľska, Peter Ovčinko Alexandrovič a vojaci Čsl. jednotky v ZSSR Vasil Sidun, Marcel Rajsfeld, Václav Irásek, Michal Dolník, Jaroslav Korbel a Ján Fuťko. Na pohrebe sa zúčastnilo obyvateľstvo celej doliny, aj keď ho prerušovali útoky Nemcov. Tragédia lietadla Douglas 17 letiaceho na Tri Duby bojovníkov za spravodlivosť nezlomila, hoci im nebolo umožnené pristáť na rodnej zemi aj keď už cítili blízkosť svojich.
Pod prevahou fašistických okupantov zúžené povstalecké územie sa nevzdávalo ani po dobytí Grajnára. Ich sily sa rozdelili, časť v smere na Vlachovo, druhá na Gemerskú Polomu. Partizánsky oddiel mjr. Sadilenka sa dislokoval do Rejdovej. V tom čase bola pripravená nemecká vojenská kolóna v Rožňave v smere na Dobšinú. Nemci sa za každých okolností chceli zmocniť Slanskej doliny. Na pomoc partizánom prišla posila zo Štítnickej doliny zo Slavošoviec. K stretu došlo pod Macovým vŕškom, kde sa kolóna dostala do krížovej paľby. Krídla kryli boky, bojisko však zostalo posiate mŕtvymi, ale aj koňmi z kolóny, zničené 2 nákladné autá, padlo okolo 100 nemeckých vojakov, ktorých pochovali pod Súľovou. V tomto boji zahynuli Ján Emerici z Nižnej Slanej, Ondrej Galo Krajný z Rožňavského Bystrého a Karol Drozdík od Piešťan. Tieto straty sa však bolestne dotkli víťazných útočníkov. Túto udalosť zatienila ďalšia tragédia. Bol to tragický výbuch, ktorý nastal v štábe partizánov v Slavošovciach, kde zahynulo vyše 30 partizánov a ilegálnych pracovníkov. Keď sa z boja pri Henckovciach do Slavošoviec vrátilo druhé krídlo bojovníkov, svojich kamarátov už našli mŕtvych. Rušné dni
Povstania na Gemeri boli v rozmedzí 17. október 1994 a 23. október. Sú to svedectvá bojov na sklonku Povstania - tragédia lietadla na Flose pri Gemerskej Polome, svetlý deň bitky pri Henckovciach a súčasne deň najbolestnejšej straty v partizánskom štábe v Slavošovciach.
Napriek tomu bojové odhodlanie partizánov neklesalo, aj keď mnohé skupiny prišli o najschopnejších ľudí. Nahradili v boji padlých hrdinov.
Sloboda sa rodí z krvi. Každý boj si vyžaduje obete. A tie, o ktorých sme sa zmienili, neboli márne. Dnes nám ich pripomínajú pamätníky na Flose, na rázcestí pri Henckovciach a v Slavošovciach. Nezabúdame a vraciame sa k nim v dňoch výročí aj s odstupom 70 rokov.
PaedDr. Milan Sajenko
































Neprešli ani dva mesiace od dní, v ktorých sme si pripomenuli 70-te výročie Slovenského národného povstania aj v obciach, dedinách a mestách nášho Gemera. Vrátili sme sa v spomienkach do časov, keď sa tvorila naša súčasná história, založená na dejinných medzníkoch medzi ktoré nesporne patrilo a ešte dlho bude patriť SNP. Aj občania nášho Rožňavského, Revúckeho a predtým aj Dobšinského okresu dokázali svojím postojom v časoch druhej svetovej vojny dať najavo svetu svoju orientáciu, ktorou sa prihlásili k svetovej protifašistickej koalícii.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-