keď sa narodil, robil prvé kroky v živote, ako aj žiaka školy, neskôr dospelého... Otec ho naposledy videl v roku 1944 ako 19 - ročného, keď ho povolali na základnú vojenskú službu a po krátkom výcviku nasadili priamo do bojov. Roky, čo odvtedy uplynuli, vykonali svoje – jeho podobu v ľudskej pamäti zväčša pokryl prach neľútostného zabúdania.

Tvár muža, husto zbrázdenú vráskami pripomínajúcimi jeho neľahkú púť životom a stratu najbolestnejšiu – smrť syna, zmáčali slzy. Ale nehanbil sa za ne,  veď čím iným mohol vyjadriť, čo cítil, čo mal vo svojej duši? Možno od bolesti zo straty syna, s ktorou sa nemôže ani po toľkých rokoch zmieriť, najradšej by celému svetu vykričal, aká nezmyselná je vojna. Veď v nej zahynulo toľko krásnych mladých ľudí – synov a dcér, to najcennejšie, čo mali ich rodičia a všetci blízki. Je to istotne najväčšia absurdita, čo počas celej existencie ľudstva vymyslel človek ... 

Pri tomto trúchliacom mužovi sa postupne pristavovali mnohí ľudia. Medzi nimi aj plukovník vo výslužbe Vojtech Babič s manželkou Gabrielou, ktorí sa pravidelne zúčastňujú pietnych osláv na Dukle.

"Tu v tomto hrobe leží môj 19 - ročný syn,“ zrazu prehovoril tento Rus, svoje meno v tom žiali pozabudol povedať. Ľudia obkolesili smútiaceho a pozorne počúvali jeho príbeh, či skôr výkrik jeho duše.

"Každoročne sem prichádzam na výročie duklianskych bojov, hoci už mám 92 rokov. Nedá mi, aby som si neprišiel uctiť pamiatku svojho syna," povedal a obrátil sa k plk. v. v. Vojtechovi Babičovi.  "Dnes už by som mal takého syna ako ste vy," nečakane dodal.

Zahľadel sa na plukovníkove medaily s neskrývaným obdivom. Zrejme si v mysli predstavoval syna v takom veku a možno podobne s toľkými medailami na hrudi. Plk. v. v. Vojtech Babič si v duchu "prečítal" myšlienky nešťastného muža. V zápätí podišiel k nemu a odopäl jednu zo svojich medailí. Podal ju Rusovi, aby aspoň takto zmiernil jeho nekonečný bôľ. Starčeka to prekvapilo, nijako nečakal, že sa nájde niekto, kto mu takto veľkoryso venuje medailu.  Vzápätí utrúsil:

"Áno, viem, bude to môj syn. Táto medaila mi ho bude stále pripomínať," rukou zotrel slzy plk. v. v. Babičovi. Jeho manželke a ďalším sa istotne tiež tisli slzy do očí. Nešťastný otec ešte dodal: "Spasibo tebe!" Povedal to po rusky, ale všetci, ktorí sa stali svedkami tejto nezvyčajnej situácie, veľmi dobre pochopili, čo povedal a čo sa všetko skrýva za prostým slovom "spasibo".

Slovo ďakujem patrí plk. v. v. Babičovi aj za ďalšie skutky. Narodil sa 28. marca 1928 v malej dedinke Rakovnica v okrese Rožňava. Jeho otec bol baník v železorudných baniach a pri výbuchu utrpel ťažký úraz, pri ktorom prišiel o obidve ruky, o oko a sluch. Stal sa ťažkým invalidom, preto detstvo malého Vojtecha a jeho ďalších štyroch súrodencov nebolo ružové. Najprv chodil do obecnej školy v Rakovnici, neskôr sa rodina presťahovala do Rožňavského Bystrého, kde ukončil 8 tried a začal pracovať v železorudnej bani.

Po vypuknutí SNP 29. septembra 1944 sa stal príslušníkom Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Už na tretí deň mu pridelili žandársku karabínu, ktorá bola kratšia ako vojenská, a to Vojtechovi Babičovi vyhovovalo. Boli sústredení v obci Štítnik, keď došla správa, že v určitej oblasti je bojový stret medzi partizánmi a Nemcami. Padal drobný dážď, keď partizáni nasadli na konský povoz, zastavili sa až na okraji dediny Roštár a pozorovali okolie.

Vtom sa rozpútala guľometná streľba nepriateľa. Partizáni poskákali z povozu na cestu, guľometčík spustil paľbu, kone sa splašili, ale utekali práve k tým, ktorí na nich strieľali. Všetci partizáni prebehli za malý výbežok a radili sa. Jeden z nich zbadal, že akýsi vojak im naznačuje, aby šli k nim. Partizáni uverili, že sú to "naši", poskákali do priekopy a smerovali k nim.

Za Babičom kráčal veliteľ jeho partizánskej skupiny Karol Adler. Zrazu podľa čiapok na hlave zistil, že to nie sú ich spojenci a hlasno zakričal: "Chlapi, naspäť, sú to vlasovci!" Babič sa hodil na zem a v priekope zrazil svojho veliteľa Karola Adlera, čím mu vtedy zachránil život. Niekoľko partizánov nepadlo do osídiel vlasovcov, ale asi piatich zajali. Veliteľ Karol Adler si Vojtecha Babiča veľmi obľúbil a už s ním všade vedno kráčal, akoby ho považoval za svojho obetavého strážcu.

Príslušníci partizánskej skupiny Karola Adlera putovali po hore Kohút, až  prišli do jednej maďarskej dediny, kde im obyvatelia boli naklonení a tam sa radili ako majú pokračovať v boji. Vojtech Babič bol hladný, ustatý, premrznutý a o chvíľu zaspal. Čoskoro však akoby v podvedomí začul čľapotanie a kroky vonku. Rýchlo vyskočil – izba už bola prázdna, vybehol von, kde celú skupinu len-len že dobehol.

Potom vyrazili na spiatočnú cestu, lesom cez horu Kohút späť do Čiernej Lehoty, kde bolo krátkodobé centrum skupín ich partizánskej brigády. Pri pozornom strážení zistili, že nemeckí vojaci nastupujú do Slavošoviec a do ostatných dedín na západ. Vtedy vyšiel rozkaz veliteľa: "Každý na vlastnú päsť!"

Ale po krátkom čase ich opäť zvolávali podľa skupín. Babičova skupina sa zhromaždila na bani v Rožňavskom Bystrom. Odtiaľ pokračovala lesom, smerom na Rožňavu, ktorá už patrila horthyovcom. V tejto oblasti došlo k stretu medzi maďarskými vojakmi a partizánom Bélom Róthom, ktorého zastrelili. Babičova skupina ich prenasledovala, ale ušli do maďarskej "zóny". Partizánom to umožnilo, aby mŕtveho Bélu Rótha mohli presunúť na konskom povoze do Rožňavského Bystrého a tam ho pochovať.

Tu ďalej pokračovali v bojoch – hladní, smädní, vyziabnutí, nedostatočne obutí, v hlbokom snehu a bez akýchkoľvek potravín. V Rožňavskom Bystrom raz vyšiel z temného lesa do jednej rodiny a poprosil, aby mu dali aspoň hrnček mlieka. Ale mu povedali: "My kravu nemáme." No, keď odchádzal cez dvor, ich krava v maštali zabučala. Čo k tomu možno dodať? Len to, že civilné obyvateľstvo zväčša obetavo pomáhalo partizánom, ale našli sa aj takí lakomci. 

Po zničení partizánskej skupiny Karola Adlera 10.12.1944 nacisti zajali, mučili a na námestí v Dobšinej verejne popravili. Bola to strašná rana. V Dobšinej žilo veľa Nemcov, ktorí udávali. . .

"Srdce mi zviera bôľ, keď si spomínam, čo všetko sme museli pretrpieť, aby sa táto krutá vojna skončila. Ale vtedy som bol mladý a všetko som vydržal," ukončil svoje rozprávanie dnes už 82-ročný plukovník vo výslužbe Vojtech Babič.

Magdaléna Lavrincová

(Úryvok z knihy Magdalény Lavrincovej: Smrť dýchala do tvárí, 2009, uverejnený so súhlasom autorky.) 

Poznámka: Naposledy som sa stretol s plk v. v. Vojtechom Babičom a jeho manželkou na oslavách Dňa obce v Rožňavskom Bystrom v roku 2011, kde sa stále aj po rokoch strávených najmä v Brne rád vracal. Onedlho nato však prišla nečakane správa, že mu zomrela manželka, o rok neskoršie 16. augusta 2015 aj on z tohto sveta vo veku 86 rokov navždy odišiel. Posledná rozlúčka s ním bola 21. augusta v obradnej sieni brnianskeho krematória. Česť jeho pamiatke!

O.D.