V tomto peknom a modernom zariadení som na podobnom podujatí bol už druhýkrát. Po obidva razy sa krstila nová zbierka básní Ivony Ďuričovej. Tentoraz už jej tretej knižôčky. Ako už u skúsenej autorky býva, aj teraz názov zbierky dáva šípiť, čím je naplnený jej obsah. Eromantické láskovníky. A keďže takéto láskovníky „žijú“ po celý rok, neváhala ich rozdeliť na jarné, letné, jesenné i zimné.
Autorka síce mala pred touto prezentáciou istú trému, ale na jej prednese nebolo nič také cítiť, čo by vyrušovalo poslucháča. Citlivý výber autorky básní z jej zbierky dal poslucháčovi tušiť, čo môže od knihy očakávať, na čo je vlastne po obsahovej i umeleckej stránke orientovaná. Lepšie ju pochopiť pomohla precíteným recitovaním i vlastným dokreslením obsahu básní, keď k nim dopovedala to, čo v básni cítiť, alebo čo bolo inšpiračnou pohnútkou k takejto tvorbe. Pravda, každý čitateľ si musí prežiť prečítané osobne, intímne a v príjemnom prostredí.
Knižku pekne dokresľujú názory známych slovenských spisovateľov, či básnikov, akými sú Ivan Kadlečík, či Miroslav Ďurinda, z ktorých prvý pridal svoje Bublinky a perličky. Sám sa v nich priznáva k zmyslu pojmov báseň a poézia. Preto tak rozumne vynikajú niektoré myšlienky o nich, ako napríklad „Chvíľka básne je krátka, ale večná,“ alebo: „Nevydáva sa človek hľadať báseň, báseň sa vydáva nájsť človeka. Poézia je poznávaním, nie citovým výlevom. Poézia je večná otázka, ktorej odpoveďou je zase len otázka rozširujúca a obohacujúca ľudské vedomie.“
Na cestu medzi čitateľov básnik Miro Ďurinda o autorke i jej novej tvorbe napísal: „O čom sú autorkine verše? O večnej básnickej téme – o láske a o tom čo s ňou súvisí, zmyselnosť nevynímajúc ani sa jej nevyhýbajúc.“ V závere svojich slov zdôrazňuje, že „Verše Ivony Ďuričovej nie sú zo „vzduchoprázdna“, kultivovaného čitateľa nemôžu nechať ľahostajným, nemôžu neprijať jej intelektuálny kredit vo vyslovenom, esteticky vycizelovanom, psychologicky i ľudsky vyselektovanom z takých špecifických oblastí v téme a motívoch, ktoré sú vlastné každému z nás.“
Sám som na vybraných básňach Ivony Ďuričovej vycítil, ako postúpila o pekný krok dopredu pri vyberaní tém, ale najmä v usporiadaní slov a myšlienok do umeleckejšej podoby tak, aby to pochopil každý čitateľ. Pravda podľa svojich predstáv i vlastnej vyspelosti.
Keď sa však vyslovila k autorke a jej zbierke pani Tatiana Hurová-Lenková, mal som príjemný pocit aj preto, že prispela do pekného rámca krstu ona sama, ako dcéra významného slovenského básnika Júliusa Lenku, ale aj preto, že mohla lepšie pochopiť tvorbu ženskej poetky a priateľky. Knižku veľmi ocenila a pochválila autorku za jej milé slovné hračky a iné poetické spojenia. Srdiečka, ktoré pri krste padali na fialový obal knižky Ivony Ďuričovej Eromantické láskovníky, jej zrejme pomôžu nájsť živnú pôdu medzi čitateľmi.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že okrem autorky sa na vydaní knižky podieľali aj Oksana Lukomska s „láskavými“ ilustráciami, Zdenka Nedomová s maľbou na obálke knižky, Katarína Ďuričová má zásluhu na designe a Marta Mikitová na gramatickej správnosti básní. Zbierku vydalo v roku 2011 vydavateľstvo SLNCE, Senec.
Na záver sa pripájam k želaniu tak, ako v svojom úvodnom slove do knižky napísala jej autorka: Čitateľom prajem, aby Eromantické láskovníky chutili, hoci napríklad – aj ako medovníky.“
Text i foto: Ondrej Doboš
Vybrané verše z knihy Ivony Ďuričovej (Yvon du Rich): Eromantické láskovníky
|
|
|
|
|
predsa/vzala si keď z prázdnoty teraz dáva
|
kontúrovacou ceruzkou na pery na pravom mieste už čoskoro |
z odlúpnutého náteru hlúbika tu hríby rašia z piesku slnko pripeká júl
|
|
|
|
|
|
vnútrajšok je tesný čistota je občas naivný výplod nôžky sa zoznamujú |
aj vinne mušky chcú na svet
|
lúče... stále bude dostatok vnímanie piatimi zmyslami slnko sa nevystavuje iba svieti
|
Fotogaléria z Podvečera so ženskou poéziou
{gallery}kultura/kniha/yvon{/gallery}
{jcomments on}






























Pozvanie na Podvečer ženskej poetiky a poézie do Informačného centra v Ivanke pri Dunaji, ktorý bol naplánovaný miestnou Úniou žien a knižnicou na stredu 23. novembra 2011 bolo pre mňa zaujímavé. Už len tým, že v ňom mala účinkovať aj Gemerčanka žijúca blízučko Bratislavy - v Ivanke, moja rodáčka z Rožňavského Bystrého pani Ivona Ďuričová. V novembri sa duša človeka potrebuje niečím osviežiť, pretože príroda i počasie nie sú momentálne akosi človeku naklonené. A je to jedno, či ženskej duši, alebo mužskej. Tak bol ilustrovaný i plagát na toto podujatie, akých sa v tejto obci poriada niekoľkokrát v roku. Do programu prispela i pani Mária Streicherová z Pezinka, ktorá v úvode večera zaujala publikum
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.