V tomto peknom a modernom zariadení som na podobnom podujatí bol už druhýkrát. Po obidva razy sa krstila nová zbierka básní Ivony Ďuričovej. Tentoraz už jej tretej knižôčky. Ako už u skúsenej autorky býva, aj teraz názov zbierky dáva šípiť, čím je naplnený jej obsah. Eromantické láskovníky. A keďže takéto láskovníky „žijú“ po celý rok, neváhala ich rozdeliť na jarné, letné, jesenné i zimné.
Autorka síce mala pred touto prezentáciou istú trému, ale na jej prednese nebolo nič také cítiť, čo by vyrušovalo poslucháča. Citlivý výber autorky básní z jej zbierky dal poslucháčovi tušiť, čo môže od knihy očakávať, na čo je vlastne po obsahovej i umeleckej stránke orientovaná. Lepšie ju pochopiť pomohla precíteným recitovaním i vlastným dokreslením obsahu básní, keď k nim dopovedala to, čo v básni cítiť, alebo čo bolo inšpiračnou pohnútkou k takejto tvorbe. Pravda, každý čitateľ si musí prežiť prečítané osobne, intímne a v príjemnom prostredí.
Knižku pekne dokresľujú názory známych slovenských spisovateľov, či básnikov, akými sú Ivan Kadlečík, či Miroslav Ďurinda, z ktorých prvý pridal svoje Bublinky a perličky. Sám sa v nich priznáva k zmyslu pojmov báseň a poézia. Preto tak rozumne vynikajú niektoré myšlienky o nich, ako napríklad „Chvíľka básne je krátka, ale večná,“ alebo: „Nevydáva sa človek hľadať báseň, báseň sa vydáva nájsť človeka. Poézia je poznávaním, nie citovým výlevom. Poézia je večná otázka, ktorej odpoveďou je zase len otázka rozširujúca a obohacujúca ľudské vedomie.“
Na cestu medzi čitateľov básnik Miro Ďurinda o autorke i jej novej tvorbe napísal: „O čom sú autorkine verše? O večnej básnickej téme – o láske a o tom čo s ňou súvisí, zmyselnosť nevynímajúc ani sa jej nevyhýbajúc.“ V závere svojich slov zdôrazňuje, že „Verše Ivony Ďuričovej nie sú zo „vzduchoprázdna“, kultivovaného čitateľa nemôžu nechať ľahostajným, nemôžu neprijať jej intelektuálny kredit vo vyslovenom, esteticky vycizelovanom, psychologicky i ľudsky vyselektovanom z takých špecifických oblastí v téme a motívoch, ktoré sú vlastné každému z nás.“
Sám som na vybraných básňach Ivony Ďuričovej vycítil, ako postúpila o pekný krok dopredu pri vyberaní tém, ale najmä v usporiadaní slov a myšlienok do umeleckejšej podoby tak, aby to pochopil každý čitateľ. Pravda podľa svojich predstáv i vlastnej vyspelosti.
Keď sa však vyslovila k autorke a jej zbierke pani Tatiana Hurová-Lenková, mal som príjemný pocit aj preto, že prispela do pekného rámca krstu ona sama, ako dcéra významného slovenského básnika Júliusa Lenku, ale aj preto, že mohla lepšie pochopiť tvorbu ženskej poetky a priateľky. Knižku veľmi ocenila a pochválila autorku za jej milé slovné hračky a iné poetické spojenia. Srdiečka, ktoré pri krste padali na fialový obal knižky Ivony Ďuričovej Eromantické láskovníky, jej zrejme pomôžu nájsť živnú pôdu medzi čitateľmi.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že okrem autorky sa na vydaní knižky podieľali aj Oksana Lukomska s „láskavými“ ilustráciami, Zdenka Nedomová s maľbou na obálke knižky, Katarína Ďuričová má zásluhu na designe a Marta Mikitová na gramatickej správnosti básní. Zbierku vydalo v roku 2011 vydavateľstvo SLNCE, Senec.
Na záver sa pripájam k želaniu tak, ako v svojom úvodnom slove do knižky napísala jej autorka: Čitateľom prajem, aby Eromantické láskovníky chutili, hoci napríklad – aj ako medovníky.“
Text i foto: Ondrej Doboš
Vybrané verše z knihy Ivony Ďuričovej (Yvon du Rich): Eromantické láskovníky
|
|
|
|
|
predsa/vzala si keď z prázdnoty teraz dáva
|
kontúrovacou ceruzkou na pery na pravom mieste už čoskoro |
z odlúpnutého náteru hlúbika tu hríby rašia z piesku slnko pripeká júl
|
|
|
|
|
|
vnútrajšok je tesný čistota je občas naivný výplod nôžky sa zoznamujú |
aj vinne mušky chcú na svet
|
lúče... stále bude dostatok vnímanie piatimi zmyslami slnko sa nevystavuje iba svieti
|
Fotogaléria z Podvečera so ženskou poéziou
{gallery}kultura/kniha/yvon{/gallery}
{jcomments on}
































Pozvanie na Podvečer ženskej poetiky a poézie do Informačného centra v Ivanke pri Dunaji, ktorý bol naplánovaný miestnou Úniou žien a knižnicou na stredu 23. novembra 2011 bolo pre mňa zaujímavé. Už len tým, že v ňom mala účinkovať aj Gemerčanka žijúca blízučko Bratislavy - v Ivanke, moja rodáčka z Rožňavského Bystrého pani Ivona Ďuričová. V novembri sa duša človeka potrebuje niečím osviežiť, pretože príroda i počasie nie sú momentálne akosi človeku naklonené. A je to jedno, či ženskej duši, alebo mužskej. Tak bol ilustrovaný i plagát na toto podujatie, akých sa v tejto obci poriada niekoľkokrát v roku. Do programu prispela i pani Mária Streicherová z Pezinka, ktorá v úvode večera zaujala publikum
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).