Na Podvečeri ženskej poézie a poetiky v Ivanke pri Dunaji, kde krstila svoju najnovšiu zbierku básní pani Ivona Ďuričová, rodáčka z horného Gemera, zaujala svojou prítomnosťou aj pani Tatiana Hurová-Lenková. Už jej meno dáva šípiť, že patrí do rodiny známeho slovenského básnika Júliusa Lenka. A je to veru tak. Autorka si ju vybrala za krstnú mamu jej najnovšej knižky aj preto, že si veľmi vážila jej otca ako básnika a obľúbila si aj jeho básnickú tvorbu. Aj keď pani Hurová-Lenková sa nepovažuje za literárneho kritika, lebo je dušou i profesiou hudobníčka, je dobré využiť jej slová, ktoré v súvislosti s Eromantickými láskovníkmi pani Ďuričovej na úvod krstu povedala. Z jej vystúpenia bolo cítiť, že „Mnohé Ivonkine verše ma zaujali originálnymi metaforami, tým, že využíva bohatú imaginatívnosť, vyhýba sa klišeovitému vyjadrovaniu. Niektoré jej verše sú laškovné, viaceré sú odvážne eroticky ladené, niektoré s neskrývaným ironickým i sebaironickým vyznením.
Vo viacerých cítiť i smútok zo straty ilúzií v tak citlivej záležitosti - a zázraku - akým je láska. Mňa najviac citovo zasiahli práve tie, v ktorých sa nebráni obnaženiu svojho najintímnejšieho JA - t. j. srdca. Také, z ktorých cítiť ozajstnú hlbokú ľudskosť a sú zároveň nekonvečne stvárnené. Napríklad básne: Predsavzatie, Keď doplačú cibule z nevyklíčených bobúľ, Podvečer v člne, Nezábudky, Stáva sa..., Snívali sa mi torzá reklám... Ak má žena pusté noci, Predvianočná. Opakujem, nie som v pravom slova zmysle recenzent, každému sa môže páčiť niečo iné. Som len dosť citlivý čitateľ. A ak môžem ešte úprimne vyjadriť svoj názor, Ivonkina záľuba v slovných hračkách sa síce môže niekomu zdať duchaplná, mne však pripadá - ak je toho priveľa - trochu špekulatívna a samoúčelná. Takže toto je malý kritický postreh popri tých pozitívach. Ivonke to pokojne v rozhovore poviem. Každopádne jej držím palce, aby sa knižka dostala k ľuďom. Predpokladám, že jej v tom pomôžete. Na záver Vám ešte zopakujem myšlienku českého básnika, nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Seiferta: "Není nic krásnějšího, než hudba nebo poezie, leda - láska". Asi ma to na tom krste napadlo preto, že sa tam stretla hudobníčka s poetkou, znela hudba a čítali sa básne o láske.“
www.knihomol.sk/index.php?m1=
Tatiana Hurová-Lenková
Ondrej Doboš
{gallery}kultura/kniha/yvon/lenkova{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.