„Mnohé Ivonkine verše ma zaujali originálnymi metaforami, tým, že využíva bohatú imaginatívnosť, vyhýba sa klišeovitému vyjadrovaniu. Niektoré jej verše sú laškovné, viaceré sú odvážne eroticky ladené, niektoré s neskrývaným ironickým i sebaironickým vyznením.
Vo viacerých cítiť i smútok zo straty ilúzií v tak citlivej záležitosti - a zázraku - akým je láska. Mňa najviac citovo zasiahli práve tie, v ktorých sa nebráni obnaženiu svojho najintímnejšieho JA - t. j. srdca. Také, z ktorých cítiť ozajstnú hlbokú ľudskosť a sú zároveň nekonvečne stvárnené. Napríklad básne: Predsavzatie, Keď doplačú cibule z nevyklíčených bobúľ, Podvečer v člne, Nezábudky, Stáva sa..., Snívali sa mi torzá reklám... Ak má žena pusté noci, Predvianočná. Opakujem, nie som v pravom slova zmysle recenzent, každému sa môže páčiť niečo iné. Som len dosť citlivý čitateľ. A ak môžem ešte úprimne vyjadriť svoj názor, Ivonkina záľuba v slovných hračkách sa síce môže niekomu zdať duchaplná, mne však pripadá - ak je toho priveľa - trochu špekulatívna a samoúčelná. Takže toto je malý kritický postreh popri tých pozitívach. Ivonke to pokojne v rozhovore poviem. Každopádne jej držím palce, aby sa knižka dostala k ľuďom. Predpokladám, že jej v tom pomôžete. Na záver Vám ešte zopakujem myšlienku českého básnika, nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Seiferta: "Není nic krásnějšího, než hudba nebo poezie, leda - láska". Asi ma to na tom krste napadlo preto, že sa tam stretla hudobníčka s poetkou, znela hudba a čítali sa básne o láske.“
www.knihomol.sk/index.php?m1=
Tatiana Hurová-Lenková
Ondrej Doboš
{gallery}kultura/kniha/yvon/lenkova{/gallery}
{jcomments on}

































Na Podvečeri ženskej poézie a poetiky v Ivanke pri Dunaji, kde krstila svoju najnovšiu zbierku básní pani Ivona Ďuričová, rodáčka z horného Gemera, zaujala svojou prítomnosťou aj pani Tatiana Hurová-Lenková. Už jej meno dáva šípiť, že patrí do rodiny známeho slovenského básnika Júliusa Lenka. A je to veru tak. Autorka si ju vybrala za krstnú mamu jej najnovšej knižky aj preto, že si veľmi vážila jej otca ako básnika a obľúbila si aj jeho básnickú tvorbu. Aj keď pani Hurová-Lenková sa nepovažuje za literárneho kritika, lebo je dušou i profesiou hudobníčka, je dobré využiť jej slová, ktoré v súvislosti s Eromantickými láskovníkmi pani Ďuričovej na úvod krstu povedala. Z jej vystúpenia bolo cítiť, že 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a