Pri príležitosti 50. výročia od maturít svojich bývalých žiakov Priemyselnej školy hutníckej v Tisovci vyšla v júni 2012 deviata i desiata literárna publikácia PhDr. Františka Bábelu z Tisovca. Prvá má názov Spomienky zo školskej podstienky. Druhej dal autor stručný názov: Plakať do básní. Skôr než sa do ich obsahu začítame, dajme slovo jednému zo spomínaných maturantov dnes už neexistujúcej tisovskej hutníckej priemyslovky, patriacemu do kruhu tzv. štúrovcov tejto triedy, Štefanovi Škovirovi, ktorý dnes žije v Poprade.
Chceme mu zároveň úprimne poďakovať za všetko, čím svojou tvorbou, poéziou i prózou, jej hodnotami myšlienkovými, mravnými i estetickými, obohatil predovšetkým nás, svojich bývalých žiakov, početné svoje príbuzenstvo, svojich spolužiakov a priateľov, spoluobčanov, stovky neznámych i známych čitateľov, najmä v regiónoch stredného a východného Slovenska i mnohých v zahraničí. A pritom, ako je známe, s jeho knižkami sa „nekupčilo“, rozdával ich zdarma.Jeho duchovné posolstvo, prežiarené šľachetnosťou, túžbou po všeobecnej harmónii, láske prenikalo po celé uplynulé desaťročie do zátišia našich rodín a ľudia vo svete roztrasenom nepokojmi a celkovým spoločenským rozkladom úprimne vítali a oceňovali každú jeho novú knižku.
Nechcem však pokračovať iba v oslavnom tóne, už aj preto nie, že autor po tom netúži (ako sám hovorí – nerád býva „okiadzaný“). Tí, čo by o ňom a jeho tvorbe chceli vedieť viac, majú natrvalo k dispozícii (aj v knižniciach) jeho knižky.
V nich je zašifrovaný predovšetkým ako šľachetný človek vo všetkých svojich životných rolách: ako pedagóg i literát, ako manžel, vdovec, otec, starý otec, priateľ ľudí, prírody a života vôbec.
A je vo svojej tvorbe zašifrovaný aj ako literát s osobitných špecifikom, ktoré vždy charakterizuje priaznivo prijímaných autorov čitateľmi i odbornou kritikou. Podľa obidvoch tým špecifikom je, že jeho próza i poézia je plná nevšednej nehy, lásky, ľudského súcitu a je hlbokým prienikom do iracionality ľudského života, ukážkovo odkrýva jeho prepojenosť s pulzujúcimi silami prírody a vesmíru.Tej iracionality, ako sám o tom hovorí, z ktorej sa rodíme, v nej žijeme a v ktorej sa nakoniec aj strácame a zanikáme.O tejto kvalite jeho tvorby svedčia desiatky listov vďačných čitateľov u nás doma, i zo zahraničia. Napodiv, viacerí v listoch zhodne konštatujú: „píšete srdcom“. A svedčia o nej i jednoznačne priaznivé hodnotenia v lokálnych časopisoch (Tisovský mesačník, Gemerské zvesti, Horehronie, Muránske noviny i ďalšie).
Chýba ešte hodnotenie centrálnej tlače, ale to je, dúfajme, otázkou času i prejavom macošského vzťahu súčasnej doby k duchovným hodnotám vôbec."
Štefan Škovira, Poprad
František Bábela
V e n o v a n i e
|
V hlbočine citov perom namáčaným |
|
na počesť päťdesiateho |
|
Preto sú aj hviezdnym zlatom |
|
k svojej dobrej alma mater |
(Zo zbierky František Bábela: Spomienky zo školskej podstienky, Kežmarok 2012)
František Bábela
Zázračné husle
(Venujem Jankovi Spodniakovi)
|
Rozchorela sa mi milá, Čím som sa ja previnila, ....... |
|
I b a h u s l e, moje husle, A na nich jej nad posteľou Iba husle, moje husle... |
|
A je zvláštne, až zázračné, sa aj srdce chorej milej
(Zo zbierky František Bábela: Plakať do básní, Kežmarok 2012) |
František Bábela:
Bola si, už nie si . . .
|
Hej, bola si, bola, Spoza nášho stola po celý svoj život, po všetky dni i hodiny Hej, bola si, bola, A prázdnota, čo tu |
|
Keby sme my vedeli, Veď po tvojom odchode A vieš, ako ťa hľadalo a za mnou opakovalo Keby ste nám vy, |
|
Takto bez novej adresy vytesniť len výkrikmi: No, aby som upresnil A č í t a v a m s i ť a
|
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.