KRVAVÉ DNI
Hľa, zora na čelách.
Dni vidné v diaľke dejín.
Len ešte dobehnúť,
ešte krok cez hrob vraha,
v ňom zlomí väzy besov snaha.
Cez hroby ideme ku spáse. Hore srdcia!
Červený tulipán nájdu tu naše deti a smrť viac tiato nepoletí.
Dni naše falošné.
Stráž držte po hrebeňoch!
Zlosť rozdrobená je, nie každá voda pitná, lež naša láska ostrovidná.
Krv fŕka po svete, ach, kati, kati, kati!
Skoč, srdce bodnuté, lebo takto sa platí rodu. Dar obeť neprezláti.
Dni naše krvavé, lež zajtra vidné, tiché, o tieto nám ide, o slnce spravodlivé a všetkým v svete jasné, milé.
V Klenovci vychádzal cez povstanie časopis Napred, vydával ho Miestny národný výbor. Jeho náplň tvorili väčšinou úvodníky a politické úvahy. Poéziu nepublikoval.
V Tisovci vychádzali Zvesti z tisovskej posádky, časopis miestneho vojenského veliteľstva. Hoci ich vydávalo vojenské veliteľstvo, boli svojím zameraním adresované aj širšej verejnosti. Vychádzali denne od 1. septembra 1944 až do obsadenia Tisovca nemeckými vojskami v sobotu 21. októbra 1944. Ich šéfredaktorom bol miestny učiteľ Pavel Roško a v redakcii mu vypomáhali aj stredoškolskí a vysokoškolskí študenti – Tisovčania.
Obsahová náplň novín bola pestrá a redakcia dostávala aj veľa básní, najmä od domáceho autora Jána Žabku z roty Ľalia. Ilustračne uverejňujeme báseň Pri Strečne od neznámeho autora v čísle zo 7. septembra a báseň bez nadpisu od Jána Žabku v čísle z 13. septembra (Už vidíme bratia) Str. 161 a 163.
TAM PRI STREČNE...
Tam pri Strečne vietor skučí.
Váh sa vzdúva, hora hučí.
Obloha sa v mraky halí.
Nepriateľ sa cestou valí.
Bratia, tu čas!
Vaše dlane nech sa mocne
chopia zbrane!
Plameňom nech vzbĺknu oči,
váš spev zaznie po úbočí.
Buď spokojná, mati drahá!
Zaženieme naspäť vraha.
Blížia sa už nové časy, plné šťastia, plné krásy.
Radosť v duši, v srdci lásku, spojme sily v mocnú pásku.
V tomto novom smelom vzlete nezlomí nás nik na svete!
V Revúcej vydával noviny pod názvom Naše zprávy Okresný revolučný národný výbor a redigoval ich mladý predčasne zosnulý básnik, absolvent tisovského gymnázia, v tom čase poslucháč práva Ján Brocko. Jeho noviny mali podobný charakter i vysokú úroveň ako noviny v Tisovci a rovnako hojne aj poézie. Poéziou ich pohotovo zásoboval sám ich redaktor Ján Brocko, ktorý, zdá sa, dozrieval výrazne umelecky práve v povstaní. Jeho zápalisté verše, plné mladíckeho elánu a bojového odhodlania sa rodili priamo z atmosféry oných pohnutých dní, klíčili a vyrastali denne z revolučnej pôdy povstania.
Hodnotné úvodníky doplňované vhodne aktuálnymi bojovými Brockovými básňami – a predovšetkým práve tieto básne – urobili z niektorých čísel revúckych novín agitačných poslov veľkej údernej sily.
Poézia Františka Bábelu – priameho účastníka SNP, vlastné zážitky, autencitita prežívania oných rušných dní posúvajú niekoľko jeho spomienok básní na SNP, napísaných v období po roku 1997 do polohy všeobecne uznávanej ich kvality. Prečítajte si ich v čase slávnostne významnom.
Čakajúca
(Pamiatke žien, ktorých muži sa nevrátili
z frontov druhej svetovej vojny)
Nie, neverím chýrom,
že padol si v zemi ďalekej,
keď pri stavaní pontónového mostu
bombardovali vás tam na rieke.
Viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.
Kým nevrátiš sa,
so snami svojimi
budem ťa vyčkávať od zimy do zimy.
Už zjari,
keď prvý rozkvitnutý podbeľ
bude nedočkavá včielka hladkať a makať,
s ňou nedočkavá
ťa budem čakať.
Aj v máji,
keď bielym kvetom malým
zakvitnú v horách bány,
s nimi kvitnúca, ťa budem čakať večer i na svitaní.
Aj v lete,
keď pod šuštiacou kosou
budú trávy k zemi kľakať,
aj vtedy, kosca môjho,
ťa budem čakať.
Aj v jeseň,
keď pustým poliam kŕdle vrán
budú svoj smútok za letom krákať,
s nimi smútiaca
ťa budem čakať.
Aj v zime,
keď postínaná zasnežená hora
bude za stromami plakať,
s ňou plačúca
ťa budem čakať.
Kým nevrátiš sa,
ťa budem čakať, čakať a čakať . . .
Lebo viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.
A v tuhom objatí pri zvítaní
v jemný peľ lásky zmrvíš
to strašné čakanie
tak ako hrubý dohán v svojej dlani.
(Október 1988)
Rozlúčka partizána
Tak Zbohom. Musím už ísť.
Každú chvíľu čas nám do boja zavelí.
Neplač toľko. Poutieraj si slzy
a odprevaď ma iba do dverí.
Neboj sa. Vrátim sa.
Z plameňov a dymu boja z diaľky hmlistej
vrátim sa k tebe.
K briezke smutnolistej.
A ak mi nebodaj pri nočnom útoku
mína nohu odtne,
priplazím sa k tebe nocou, po tme.
Ak mi strela zlá ruku prepáli,
s podviazanou rukou pritackám sa k tebe
cez mláky a cez skaly.
Ak aj šrapnel vyhasil by mojich očí pár,
makajúcim mojim rukám
žiariť bude cestou k tebe tvoja drahá tvár.
Ak mi guľka oceľová hlavu prestrelí,
pošlem k tebe svoje nedotknuté srdce.
Ukry si ho pod vankúšom.
Nech ti v noci ďalej tiká v našej posteli.
Neboj sa. Vrátim sa.
(K 55. výročiu SNP)
Partizánska jeseň
V tú jeseň rušnú krvavú
hrnul sa národ húfne
pod svoju zástavu.
Volali rodné hory
po nociach
signalizačné vatry klásť.
Do boja vyzývala vlasť.
Šli muži, ženy s dlaňou v dlani,
šli chlapci gvermi ovešaní.
A mnohí, Bože, takí mladí!
Nemali ani osemnásť.
A život mali strašne radi.
Tak veľmi chcelo sa im žiť
a odchádzali odhodlaní
aj so smrťou sa priateliť.
Tá vtedy žatvu mala, kosila.
Veď boli v bojoch neskúsení.
Zbraní dosť nebolo, málo najmä diel,
akoby Nemcov zastaviť chceli
len živou hradbou vlastných tiel.
Na miestach smrti
kopila jeseň smutné pamätníky,
surové kríže, mohylky skál,
aby aj potom, keď pohnijú pníky
a keď sa stratia stopy v lístí,
keď zlyhá zradne aj pamäť,
ktokoľvek so spomienkou v srdci
vždy hroby svojich blízkych
si mohol vyhľadať.
Časom nad náhrobkami skál
z úrodnej lesnej hliny
vyrástli, a každú jeseň,
keď nad padlými
dažďom rozplačú sa nebesá,
farbou krvi vyfarbujú sa
trúchliace stromy jarabiny.
Za šesťdesiat rokov
čas všetko pozastieral.
Zarástli dávno partizánske chodníčky
i smutné lesné mohyly.
Podzemné partizánske bunkre,
porúcané,
poplesnené drevené trámy pohnili.
V zákutí chrámovo lesných tíšin
nečujne ďalej klokotá
záhadné mystérium klokotá.
A ticho šumí hôrna clivota.
V priestore bojov od hrebeňa nadol
vyrástol nový mohutný les.
Že by tu ktosi kedysi
bol v boji padol?
Kto sa to spýta už dnes.
(December 2003)
Keď budem umierať
Keď budem umierať,
možno to v letný večer bude,
možno, že práve v taký čas
sa zacnie po mne rodnej hrude,
vtáci už budú v hniezdach spať
a Mesiac bude vychádzať,
ten nedospatý vesmírny Cassanova
dvíhať sa bude spoza Korimova.
Okno na izbe otvorte mi,
aby Duch sveta ku mne podišiel,
aby som rozlúčiť sa mohol s tými,
čo v živote mi boli najbližšie,
zakývať z postele rodnej zemi,
zavolať horám snivo clivým,
zakričať do noci:
Je koniec všetkým hrám!
Majte sa. Odchádzam.
Pokrvné bratstvo spájalo nás
od môjho horárskeho detstva
i od partizánskych čias,
keď ako šestnásťročný chlapec
mal som česť
boj s partizánskym guľometom
za vás viesť.
Ďakujem za všetko,
najmä za partizánsky azyl,
lebo v núdzi poznáš priateľa.
Vtedy som vašu prítulnosť
najhlbšie zažil.
Vtedy, keď svojich ukryli ste
a nedovolili ste Nemcom
nás rozstrieľať.
Ďakujem za všetko.
Viac akoľuďom
vždy som vám mohol veriť.
Vám i vašej divej zveri.
Aj keď nás svet ničil,
sekery rúbali,
spolu sme padali,
spolu sme vstávali.
A keď mi ľudia robili,
čo veľmi bolí,
vždy vaše stromy a hríby pod nimi
mi bratmi boli.
Majte sa. Adieu, krásne!
Mne srdce od žiaľu
za vami umiera.
A padá, Bože padááá . . .
Do poslednej básne.
(Január 2004)
František Bábela

































Blíži sa 69. výročie SNP. Pripomeňme si ho aj ukážkami bojovej poézie z povstaleckej tlače Gemera, poézie, ktorú aktuálne tvorili aj autori – amatéri, priami účastníci protifašistického odboja, i skupinkou básní verného autora našej rubriky Františka Bábelu z obdobia jeho literárnej tvorby od roku 1997 dodnes, tiež priameho účastníka SNP.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-