KRVAVÉ DNI
Hľa, zora na čelách.
Dni vidné v diaľke dejín.
Len ešte dobehnúť,
ešte krok cez hrob vraha,
v ňom zlomí väzy besov snaha.
Cez hroby ideme ku spáse. Hore srdcia!
Červený tulipán nájdu tu naše deti a smrť viac tiato nepoletí.
Dni naše falošné.
Stráž držte po hrebeňoch!
Zlosť rozdrobená je, nie každá voda pitná, lež naša láska ostrovidná.
Krv fŕka po svete, ach, kati, kati, kati!
Skoč, srdce bodnuté, lebo takto sa platí rodu. Dar obeť neprezláti.
Dni naše krvavé, lež zajtra vidné, tiché, o tieto nám ide, o slnce spravodlivé a všetkým v svete jasné, milé.
V Klenovci vychádzal cez povstanie časopis Napred, vydával ho Miestny národný výbor. Jeho náplň tvorili väčšinou úvodníky a politické úvahy. Poéziu nepublikoval.
V Tisovci vychádzali Zvesti z tisovskej posádky, časopis miestneho vojenského veliteľstva. Hoci ich vydávalo vojenské veliteľstvo, boli svojím zameraním adresované aj širšej verejnosti. Vychádzali denne od 1. septembra 1944 až do obsadenia Tisovca nemeckými vojskami v sobotu 21. októbra 1944. Ich šéfredaktorom bol miestny učiteľ Pavel Roško a v redakcii mu vypomáhali aj stredoškolskí a vysokoškolskí študenti – Tisovčania.
Obsahová náplň novín bola pestrá a redakcia dostávala aj veľa básní, najmä od domáceho autora Jána Žabku z roty Ľalia. Ilustračne uverejňujeme báseň Pri Strečne od neznámeho autora v čísle zo 7. septembra a báseň bez nadpisu od Jána Žabku v čísle z 13. septembra (Už vidíme bratia) Str. 161 a 163.
TAM PRI STREČNE...
Tam pri Strečne vietor skučí.
Váh sa vzdúva, hora hučí.
Obloha sa v mraky halí.
Nepriateľ sa cestou valí.
Bratia, tu čas!
Vaše dlane nech sa mocne
chopia zbrane!
Plameňom nech vzbĺknu oči,
váš spev zaznie po úbočí.
Buď spokojná, mati drahá!
Zaženieme naspäť vraha.
Blížia sa už nové časy, plné šťastia, plné krásy.
Radosť v duši, v srdci lásku, spojme sily v mocnú pásku.
V tomto novom smelom vzlete nezlomí nás nik na svete!
V Revúcej vydával noviny pod názvom Naše zprávy Okresný revolučný národný výbor a redigoval ich mladý predčasne zosnulý básnik, absolvent tisovského gymnázia, v tom čase poslucháč práva Ján Brocko. Jeho noviny mali podobný charakter i vysokú úroveň ako noviny v Tisovci a rovnako hojne aj poézie. Poéziou ich pohotovo zásoboval sám ich redaktor Ján Brocko, ktorý, zdá sa, dozrieval výrazne umelecky práve v povstaní. Jeho zápalisté verše, plné mladíckeho elánu a bojového odhodlania sa rodili priamo z atmosféry oných pohnutých dní, klíčili a vyrastali denne z revolučnej pôdy povstania.
Hodnotné úvodníky doplňované vhodne aktuálnymi bojovými Brockovými básňami – a predovšetkým práve tieto básne – urobili z niektorých čísel revúckych novín agitačných poslov veľkej údernej sily.
Poézia Františka Bábelu – priameho účastníka SNP, vlastné zážitky, autencitita prežívania oných rušných dní posúvajú niekoľko jeho spomienok básní na SNP, napísaných v období po roku 1997 do polohy všeobecne uznávanej ich kvality. Prečítajte si ich v čase slávnostne významnom.
Čakajúca
(Pamiatke žien, ktorých muži sa nevrátili
z frontov druhej svetovej vojny)
Nie, neverím chýrom,
že padol si v zemi ďalekej,
keď pri stavaní pontónového mostu
bombardovali vás tam na rieke.
Viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.
Kým nevrátiš sa,
so snami svojimi
budem ťa vyčkávať od zimy do zimy.
Už zjari,
keď prvý rozkvitnutý podbeľ
bude nedočkavá včielka hladkať a makať,
s ňou nedočkavá
ťa budem čakať.
Aj v máji,
keď bielym kvetom malým
zakvitnú v horách bány,
s nimi kvitnúca, ťa budem čakať večer i na svitaní.
Aj v lete,
keď pod šuštiacou kosou
budú trávy k zemi kľakať,
aj vtedy, kosca môjho,
ťa budem čakať.
Aj v jeseň,
keď pustým poliam kŕdle vrán
budú svoj smútok za letom krákať,
s nimi smútiaca
ťa budem čakať.
Aj v zime,
keď postínaná zasnežená hora
bude za stromami plakať,
s ňou plačúca
ťa budem čakať.
Kým nevrátiš sa,
ťa budem čakať, čakať a čakať . . .
Lebo viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.
A v tuhom objatí pri zvítaní
v jemný peľ lásky zmrvíš
to strašné čakanie
tak ako hrubý dohán v svojej dlani.
(Október 1988)
Rozlúčka partizána
Tak Zbohom. Musím už ísť.
Každú chvíľu čas nám do boja zavelí.
Neplač toľko. Poutieraj si slzy
a odprevaď ma iba do dverí.
Neboj sa. Vrátim sa.
Z plameňov a dymu boja z diaľky hmlistej
vrátim sa k tebe.
K briezke smutnolistej.
A ak mi nebodaj pri nočnom útoku
mína nohu odtne,
priplazím sa k tebe nocou, po tme.
Ak mi strela zlá ruku prepáli,
s podviazanou rukou pritackám sa k tebe
cez mláky a cez skaly.
Ak aj šrapnel vyhasil by mojich očí pár,
makajúcim mojim rukám
žiariť bude cestou k tebe tvoja drahá tvár.
Ak mi guľka oceľová hlavu prestrelí,
pošlem k tebe svoje nedotknuté srdce.
Ukry si ho pod vankúšom.
Nech ti v noci ďalej tiká v našej posteli.
Neboj sa. Vrátim sa.
(K 55. výročiu SNP)
Partizánska jeseň
V tú jeseň rušnú krvavú
hrnul sa národ húfne
pod svoju zástavu.
Volali rodné hory
po nociach
signalizačné vatry klásť.
Do boja vyzývala vlasť.
Šli muži, ženy s dlaňou v dlani,
šli chlapci gvermi ovešaní.
A mnohí, Bože, takí mladí!
Nemali ani osemnásť.
A život mali strašne radi.
Tak veľmi chcelo sa im žiť
a odchádzali odhodlaní
aj so smrťou sa priateliť.
Tá vtedy žatvu mala, kosila.
Veď boli v bojoch neskúsení.
Zbraní dosť nebolo, málo najmä diel,
akoby Nemcov zastaviť chceli
len živou hradbou vlastných tiel.
Na miestach smrti
kopila jeseň smutné pamätníky,
surové kríže, mohylky skál,
aby aj potom, keď pohnijú pníky
a keď sa stratia stopy v lístí,
keď zlyhá zradne aj pamäť,
ktokoľvek so spomienkou v srdci
vždy hroby svojich blízkych
si mohol vyhľadať.
Časom nad náhrobkami skál
z úrodnej lesnej hliny
vyrástli, a každú jeseň,
keď nad padlými
dažďom rozplačú sa nebesá,
farbou krvi vyfarbujú sa
trúchliace stromy jarabiny.
Za šesťdesiat rokov
čas všetko pozastieral.
Zarástli dávno partizánske chodníčky
i smutné lesné mohyly.
Podzemné partizánske bunkre,
porúcané,
poplesnené drevené trámy pohnili.
V zákutí chrámovo lesných tíšin
nečujne ďalej klokotá
záhadné mystérium klokotá.
A ticho šumí hôrna clivota.
V priestore bojov od hrebeňa nadol
vyrástol nový mohutný les.
Že by tu ktosi kedysi
bol v boji padol?
Kto sa to spýta už dnes.
(December 2003)
Keď budem umierať
Keď budem umierať,
možno to v letný večer bude,
možno, že práve v taký čas
sa zacnie po mne rodnej hrude,
vtáci už budú v hniezdach spať
a Mesiac bude vychádzať,
ten nedospatý vesmírny Cassanova
dvíhať sa bude spoza Korimova.
Okno na izbe otvorte mi,
aby Duch sveta ku mne podišiel,
aby som rozlúčiť sa mohol s tými,
čo v živote mi boli najbližšie,
zakývať z postele rodnej zemi,
zavolať horám snivo clivým,
zakričať do noci:
Je koniec všetkým hrám!
Majte sa. Odchádzam.
Pokrvné bratstvo spájalo nás
od môjho horárskeho detstva
i od partizánskych čias,
keď ako šestnásťročný chlapec
mal som česť
boj s partizánskym guľometom
za vás viesť.
Ďakujem za všetko,
najmä za partizánsky azyl,
lebo v núdzi poznáš priateľa.
Vtedy som vašu prítulnosť
najhlbšie zažil.
Vtedy, keď svojich ukryli ste
a nedovolili ste Nemcom
nás rozstrieľať.
Ďakujem za všetko.
Viac akoľuďom
vždy som vám mohol veriť.
Vám i vašej divej zveri.
Aj keď nás svet ničil,
sekery rúbali,
spolu sme padali,
spolu sme vstávali.
A keď mi ľudia robili,
čo veľmi bolí,
vždy vaše stromy a hríby pod nimi
mi bratmi boli.
Majte sa. Adieu, krásne!
Mne srdce od žiaľu
za vami umiera.
A padá, Bože padááá . . .
Do poslednej básne.
(Január 2004)
František Bábela


































Blíži sa 69. výročie SNP. Pripomeňme si ho aj ukážkami bojovej poézie z povstaleckej tlače Gemera, poézie, ktorú aktuálne tvorili aj autori – amatéri, priami účastníci protifašistického odboja, i skupinkou básní verného autora našej rubriky Františka Bábelu z obdobia jeho literárnej tvorby od roku 1997 dodnes, tiež priameho účastníka SNP.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-