KRVAVÉ DNI

Hľa, zora na čelách.
Dni vidné v diaľke dejín.
Len ešte dobehnúť,
ešte krok cez hrob vraha,
v ňom zlomí väzy besov snaha.
Cez hroby ideme ku spáse. Hore srdcia!
Červený tulipán nájdu tu naše deti a smrť viac tiato nepoletí.
Dni naše falošné.
Stráž držte po hrebeňoch!
Zlosť rozdrobená je, nie každá voda pitná, lež naša láska ostrovidná.
Krv fŕka po svete, ach, kati, kati, kati!
Skoč, srdce bodnuté, lebo takto sa platí rodu. Dar obeť neprezláti.
Dni naše krvavé, lež zajtra vidné, tiché, o tieto nám ide, o slnce spravodlivé a všetkým v svete jasné, milé.

V Klenovci vychádzal cez povstanie časopis Napred, vydával ho Miestny národný výbor. Jeho náplň tvorili väčšinou úvodníky a politické úvahy. Poéziu nepublikoval.
V Tisovci vychádzali Zvesti z tisovskej posádky, časopis miestneho vojenského veliteľstva. Hoci ich vydávalo vojenské veliteľstvo, boli svojím zameraním adresované aj širšej verejnosti. Vychádzali denne od 1. septembra 1944 až do obsadenia Tisovca nemeckými vojskami v sobotu 21. októbra 1944. Ich šéfredaktorom bol miestny učiteľ Pavel Roško a v redakcii mu vypomáhali aj stredoškolskí a vysokoškolskí študenti – Tisovčania.
Obsahová náplň novín bola pestrá a redakcia dostávala aj veľa básní, najmä od domáceho autora Jána Žabku z roty Ľalia. Ilustračne uverejňujeme báseň Pri Strečne od neznámeho autora v čísle zo 7. septembra a báseň bez nadpisu od Jána Žabku v čísle z 13. septembra (Už vidíme bratia) Str. 161 a 163.

TAM PRI STREČNE...

Tam pri Strečne vietor skučí.
Váh sa vzdúva, hora hučí.
Obloha sa v mraky halí.
Nepriateľ sa cestou valí.
Bratia, tu čas!
Vaše dlane nech sa mocne
chopia zbrane!
Plameňom nech vzbĺknu oči,
váš spev zaznie po úbočí.
Buď spokojná, mati drahá!
Zaženieme naspäť vraha.
Blížia sa už nové časy, plné šťastia, plné krásy.
Radosť v duši, v srdci lásku, spojme sily v mocnú pásku.
V tomto novom smelom vzlete nezlomí nás nik na svete!

V Revúcej vydával noviny pod názvom Naše zprávy Okresný revolučný národný výbor a redigoval ich mladý predčasne zosnulý básnik, absolvent tisovského gymnázia, v tom čase poslucháč práva Ján Brocko. Jeho noviny mali podobný charakter i vysokú úroveň ako noviny v Tisovci a rovnako hojne aj poézie. Poéziou ich pohotovo zásoboval sám ich redaktor Ján Brocko, ktorý, zdá sa, dozrieval výrazne umelecky práve v povstaní. Jeho zápalisté verše, plné mladíckeho elánu a bojového odhodlania sa rodili priamo z atmosféry oných pohnutých dní, klíčili a vyrastali denne z revolučnej pôdy povstania.
Hodnotné úvodníky doplňované vhodne aktuálnymi bojovými Brockovými básňami – a predovšetkým práve tieto básne – urobili z niektorých čísel revúckych novín agitačných poslov veľkej údernej sily.
Poézia Františka Bábelu – priameho účastníka SNP, vlastné zážitky, autencitita prežívania oných rušných dní posúvajú niekoľko jeho spomienok básní na SNP, napísaných v období po roku 1997 do polohy všeobecne uznávanej ich kvality. Prečítajte si ich v čase slávnostne významnom.

Čakajúca
(Pamiatke žien, ktorých muži sa nevrátili
z frontov druhej svetovej vojny)

Nie, neverím chýrom,
že padol si v zemi ďalekej,
keď pri stavaní pontónového mostu
bombardovali vás tam na rieke.

Viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.

Kým nevrátiš sa,
so snami svojimi
budem ťa vyčkávať od zimy do zimy.

Už zjari,
keď prvý rozkvitnutý podbeľ
bude nedočkavá včielka hladkať a makať,
s ňou nedočkavá
ťa budem čakať.

Aj v máji,
keď bielym kvetom malým
zakvitnú v horách bány,
s nimi kvitnúca, ťa budem čakať večer i na svitaní.

Aj v lete,
keď pod šuštiacou kosou
budú trávy k zemi kľakať,
aj vtedy, kosca môjho,
ťa budem čakať.

Aj v jeseň,
keď pustým poliam kŕdle vrán
budú svoj smútok za letom krákať,
s nimi smútiaca
ťa budem čakať.

Aj v zime,
keď postínaná zasnežená hora
bude za stromami plakať,
s ňou plačúca
ťa budem čakať.

Kým nevrátiš sa,
ťa budem čakať, čakať a čakať . . .

Lebo viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.

A v tuhom objatí pri zvítaní
v jemný peľ lásky zmrvíš
to strašné čakanie
tak ako hrubý dohán v svojej dlani.
(Október 1988)

Rozlúčka partizána

Tak Zbohom. Musím už ísť.
Každú chvíľu čas nám do boja zavelí.
Neplač toľko. Poutieraj si slzy
a odprevaď ma iba do dverí.

Neboj sa. Vrátim sa.
Z plameňov a dymu boja z diaľky hmlistej
vrátim sa k tebe.
K briezke smutnolistej.

A ak mi nebodaj pri nočnom útoku
mína nohu odtne,
priplazím sa k tebe nocou, po tme.

Ak mi strela zlá ruku prepáli,
s podviazanou rukou pritackám sa k tebe
cez mláky a cez skaly.

Ak aj šrapnel vyhasil by mojich očí pár,
makajúcim mojim rukám
žiariť bude cestou k tebe tvoja drahá tvár.

Ak mi guľka oceľová hlavu prestrelí,
pošlem k tebe svoje nedotknuté srdce.
Ukry si ho pod vankúšom.
Nech ti v noci ďalej tiká v našej posteli.

Neboj sa. Vrátim sa.

(K 55. výročiu SNP)

Partizánska jeseň

V tú jeseň rušnú krvavú
hrnul sa národ húfne
pod svoju zástavu.

Volali rodné hory
po nociach
signalizačné vatry klásť.
Do boja vyzývala vlasť.

Šli muži, ženy s dlaňou v dlani,
šli chlapci gvermi ovešaní.
A mnohí, Bože, takí mladí!
Nemali ani osemnásť.

A život mali strašne radi.
Tak veľmi chcelo sa im žiť
a odchádzali odhodlaní
aj so smrťou sa priateliť.
Tá vtedy žatvu mala, kosila.

Veď boli v bojoch neskúsení.
Zbraní dosť nebolo, málo najmä diel,
akoby Nemcov zastaviť chceli
len živou hradbou vlastných tiel.

Na miestach smrti
kopila jeseň smutné pamätníky,
surové kríže, mohylky skál,
aby aj potom, keď pohnijú pníky

a keď sa stratia stopy v lístí,
keď zlyhá zradne aj pamäť,
ktokoľvek so spomienkou v srdci
vždy hroby svojich blízkych
si mohol vyhľadať.

Časom nad náhrobkami skál
z úrodnej lesnej hliny
vyrástli, a každú jeseň,
keď nad padlými
dažďom rozplačú sa nebesá,
farbou krvi vyfarbujú sa
trúchliace stromy jarabiny.

Za šesťdesiat rokov
čas všetko pozastieral.
Zarástli dávno partizánske chodníčky
i smutné lesné mohyly.
Podzemné partizánske bunkre,
porúcané,
poplesnené drevené trámy pohnili.

V zákutí chrámovo lesných tíšin
nečujne ďalej klokotá
záhadné mystérium klokotá.
A ticho šumí hôrna clivota.

V priestore bojov od hrebeňa nadol
vyrástol nový mohutný les.
Že by tu ktosi kedysi
bol v boji padol?
Kto sa to spýta už dnes.
(December 2003)

Keď budem umierať

Keď budem umierať,
možno to v letný večer bude,
možno, že práve v taký čas
sa zacnie po mne rodnej hrude,

vtáci už budú v hniezdach spať
a Mesiac bude vychádzať,
ten nedospatý vesmírny Cassanova
dvíhať sa bude spoza Korimova.

Okno na izbe otvorte mi,
aby Duch sveta ku mne podišiel,
aby som rozlúčiť sa mohol s tými,
čo v živote mi boli najbližšie,

zakývať z postele rodnej zemi,
zavolať horám snivo clivým,
zakričať do noci:
Je koniec všetkým hrám!
Majte sa. Odchádzam.

Pokrvné bratstvo spájalo nás
od môjho horárskeho detstva
i od partizánskych čias,
keď ako šestnásťročný chlapec
mal som česť
boj s partizánskym guľometom
za vás viesť.

Ďakujem za všetko,
najmä za partizánsky azyl,
lebo v núdzi poznáš priateľa.
Vtedy som vašu prítulnosť
najhlbšie zažil.
Vtedy, keď svojich ukryli ste
a nedovolili ste Nemcom
nás rozstrieľať.

Ďakujem za všetko.
Viac akoľuďom
vždy som vám mohol veriť.
Vám i vašej divej zveri.

Aj keď nás svet ničil,
sekery rúbali,
spolu sme padali,
spolu sme vstávali.

A keď mi ľudia robili,
čo veľmi bolí,
vždy vaše stromy a hríby pod nimi
mi bratmi boli.

Majte sa. Adieu, krásne!
Mne srdce od žiaľu
za vami umiera.
A padá, Bože padááá . . .
Do poslednej básne.

(Január 2004)

František Bábela