V týchto dňoch v košickom vydavateľstve Multiprint vyšla nová básnická zbierka Miroslava Ďurindu pod názvom Z prítomna a nenávratna. Pulzujú v nej mnohé sugestívne, citlivo preciťované verše, v ktorých je veľa z vnímaného, pociťovaného, reflektovaného, skúsenostného či prežitého - reflektované okom či vnútrom tvorcovej duše. Pohládzajúcim či zraňujúcim štetcom slova prezrádzajú veľa o tom, čo ho vnútorne zasiahlo a inšpirovalo. V obrazne veršov viac naznačuje než tvrdí, neuzaviera, pochybuje, zvažuje či dováži citlivou mierou osobného, či všeobecného videnia. Jeho priestorom je plynutie - čas, chvíľka, okamihy i sny i fantázia, objektom láska-neláska, hľadania, očakávania v škále jeho poeticky použitých nástrojov. Pozastavme sa aj pri slovách nestora slovenskej literárnej kritiky Jozefa Bžocha, ktorý dojem zo zbierky sformoval do týchto viet: „Hádam niet na svete básnika, ktorý by sa v istej etape nevracal do svojho detstva, mladosti, čo je prirodzená obrana proti smútku, brániacemu sa toku času. Je to tak aj v tejto skladbe košického autora Miroslava Ďurindu, ktorý svoje verše nesmelo nazval labuťou piesňou, keďže má už vyšší vek. Zbierka nie je napriek tomu ladená jednostrunne, symbióza starších veršov s novšími dodáva jeho veršom novú dynamiku, ktorá charakterizuje nesentimentálny pohyb vzad, pripomínajúci prichodiaci a zároveň odchodiaci vlak. Ďurinda sa náznakovite vracia k prírodným i ľúbostným zážitkom, zabudnutým drobnostiam, ktoré už vníma ako emocionálne nabité. Jeho verše nie sú plačlivé, skôr „mužné“ vyrovnávajúce sa so stratami, ktoré odbehnuté po rokoch predstavuje a nie je tu zdôraznený ani moment zmyslu ľudskej existencie. Prednosťou týchto veršov je, že svoju hlavnú tému umelo nepoetizujú ani nepatetizujú, miesto „srdcervúcich“ výlevov sú tu snové výjavy, popri citoch v nich hrá úlohu aj ratio. Ďurinda prezentuje verše, nad ktorými treba rozmýšľať aj pristaviť sa.“
Poéziou sa nám Miroslav Ďurinda, ratkovský rodák, žijúci viac než šesť desaťročí v Košiciach, prihovára už v svojej siedmej básnickej zbierke. Poprajme teda citlivým veršom v nej vnímavého čitateľa a ich prijatie v precítení a v prežití príjemnej chvíľky.
Marta Mikitová,
december 2013
|
V ilúzii?
Si iba poet, nočnú lásku budíš - však polož pokrytecké gesto pod nôž - more ti práve doladzuje úsvit. Ach, nechceš vedieť, čo vieš o tom?
Si iba poet, neumravníš príliv (vo svojich nociach si len začas kráľom) a podkladáš sa kráse, cit ťa živí). Ach, nechceš vidieť, že sa stalo.
Zlákal ťa Havaj, z mora bielou penou (vo vlnách schovaj suchozemskú povesť - ona je v skutku sama v mori s tebou). A Havaj v búrke, v oboch dobrovoľne.
Z Aleje kráľov
Plebejec, chráň si pozdné dúšky. Za rok, než jeseň pootvorí retro - šatník len opatrne po Aleji kráľov. Nech stíchnu v tebe nedočkaví chlapci.
A drž si okamihy pevne v rukách (keď nie si dvoran, rytier ani markíz) - Alejou kráľov neistý sa túlaš, že netušiaca inde v hudbe zaspí.
Jej sólo chcel si v duet oboch prehrať (budeš mať, poet, možnosť na vstup v reprízach?) tak, teš sa prítmím s „Amarilli, mia bella“ Alejou kráľov. Vínom z hudby opi sa!
A znač, znač v prachu perom z podvečera, keď doznel v ozvách ge-mol do ticha, a píš, píš, že niet, inej trate nemáš - len naspäť do snov - „Via gothica“.
V staniciach - zastávkach...
Len vlaky idú neprestajne a slová nie sú na dosah - čo je v nich známe a čo tajné? V staniciach smery prepoja.
Ošetri, prosí, jeho city, nech pasant láskou má viac pokoja, že v plameni si neublíži - v zastávkach spozná v kom, čo nepoznal.
Pohlaď ho svitom, prikry polnocou, sviatočných litier, muzík vzdal by sa - je väzňom, pripútaný k chrámom snov. Jediná... z portrétu, ach, uniká.
O guľôčkach a jamkách
V priedomí guľôčkových jamôk popoludňajšie slnko hrialo, nik nemeral čas na hodiny. Dodnes sa trápim, čo sa stalo a prečo ten čas bežal nahor? Guľôčky schmatol ako cynik.
Dnes ešte stále hľadám jednu jamku pri nej chcem prežiť chvíľku krátku - v dvojici iba hoci vinník! Zahrať ju ako schovávanku - po chlapčensky len na obrátku - zabudnúc pritom na hodiny. |
Noc žije s ňou...
Je v túžbach rieka v hĺbkach bezbrehá, že dopraje ti tušiť po čom túžiš? žiarivým nociam padať do náručí - než opäť vústi sama do seba.
Veď s ňou si... ona predsa neznáma (a využívaš právo výsad) - noc ponúka ti možnosť návratna. Že vazalom si nechceš priznať.
Tma prezradí jej iskru v oku - úsmevom zmätie... kruté precitnutie - tak riskuj, vsaď sen v neistotu - na vábny šelest... len tak. Zabudnuté!?
Je v tvojej rieke oná neznáma? Noc žije s ňou a nemá nemá dna.
Z košickej galérie
Deň pozdný, hmla a prázdno po nich a v obrazárni veci stratené, po špičkách spomienkami chodíš v obraze so snom s niekým na scéne.
Naivne k plátnam poťahuješ pocit - deň s pustou vetou ti je odmenou, nie, nevieš odbiť neodbytný motív - na sivý priestor štetcom nálady skicuješ smutný niečo s adresou: že čas je hráč a hrá sa o straty.
Odznova blúdiš zrakom vpitý v plátnach, navraciaš oči štetcom podpísané, pozdný deň s chladom bežia po záhradách s princípom ťažším ako v šachu ťah! v plenéri váhaš (tušiac) rátaš tváre. V zátiší snívaš... Málo tu už z nás.
Ach, život, rôzne spolu miešaš aj zraňuješ aj cynický si v práve a nikam od nikoho nepohneš sa. (Aj s lojalitou miešaš zavádzanie.)
Ponúkaš šancu - status bojovníka a súhlas v tvárach chceš vziať so sebou, že postavíš sa inou silou silám – (len smrť ti bude partnerom).
Ach, život, rôzne miešaš vedno, nehodní majú bingo v maškaráde, pochybní vedú pochybným smerom, na dosky vraciaš frašky opľúvané.
(A pravé tváre stále v nedohľadne.)
Zo zbierky: Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna. Košice, Multiprint 2013. 68 s. |
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.