V týchto dňoch v košickom vydavateľstve Multiprint vyšla nová básnická zbierka Miroslava Ďurindu pod názvom Z prítomna a nenávratna. Pulzujú v nej mnohé sugestívne, citlivo preciťované verše, v ktorých je veľa z vnímaného, pociťovaného, reflektovaného, skúsenostného či prežitého - reflektované okom či vnútrom tvorcovej duše. Pohládzajúcim či zraňujúcim štetcom slova prezrádzajú veľa o tom, čo ho vnútorne zasiahlo a inšpirovalo. V obrazne veršov viac naznačuje než tvrdí, neuzaviera, pochybuje, zvažuje či dováži citlivou mierou osobného, či všeobecného videnia. Jeho priestorom je plynutie - čas, chvíľka, okamihy i sny i fantázia, objektom láska-neláska, hľadania, očakávania v škále jeho poeticky použitých nástrojov. Pozastavme sa aj pri slovách nestora slovenskej literárnej kritiky Jozefa Bžocha, ktorý dojem zo zbierky sformoval do týchto viet: „Hádam niet na svete básnika, ktorý by sa v istej etape nevracal do svojho detstva, mladosti, čo je prirodzená obrana proti smútku, brániacemu sa toku času. Je to tak aj v tejto skladbe košického autora Miroslava Ďurindu, ktorý svoje verše nesmelo nazval labuťou piesňou, keďže má už vyšší vek. Zbierka nie je napriek tomu ladená jednostrunne, symbióza starších veršov s novšími dodáva jeho veršom novú dynamiku, ktorá charakterizuje nesentimentálny pohyb vzad, pripomínajúci prichodiaci a zároveň odchodiaci vlak. Ďurinda sa náznakovite vracia k prírodným i ľúbostným zážitkom, zabudnutým drobnostiam, ktoré už vníma ako emocionálne nabité. Jeho verše nie sú plačlivé, skôr „mužné“ vyrovnávajúce sa so stratami, ktoré odbehnuté po rokoch predstavuje a nie je tu zdôraznený ani moment zmyslu ľudskej existencie. Prednosťou týchto veršov je, že svoju hlavnú tému umelo nepoetizujú ani nepatetizujú, miesto „srdcervúcich“ výlevov sú tu snové výjavy, popri citoch v nich hrá úlohu aj ratio. Ďurinda prezentuje verše, nad ktorými treba rozmýšľať aj pristaviť sa.“
Poéziou sa nám Miroslav Ďurinda, ratkovský rodák, žijúci viac než šesť desaťročí v Košiciach, prihovára už v svojej siedmej básnickej zbierke. Poprajme teda citlivým veršom v nej vnímavého čitateľa a ich prijatie v precítení a v prežití príjemnej chvíľky.
Marta Mikitová,
december 2013
|
V ilúzii?
Si iba poet, nočnú lásku budíš - však polož pokrytecké gesto pod nôž - more ti práve doladzuje úsvit. Ach, nechceš vedieť, čo vieš o tom?
Si iba poet, neumravníš príliv (vo svojich nociach si len začas kráľom) a podkladáš sa kráse, cit ťa živí). Ach, nechceš vidieť, že sa stalo.
Zlákal ťa Havaj, z mora bielou penou (vo vlnách schovaj suchozemskú povesť - ona je v skutku sama v mori s tebou). A Havaj v búrke, v oboch dobrovoľne.
Z Aleje kráľov
Plebejec, chráň si pozdné dúšky. Za rok, než jeseň pootvorí retro - šatník len opatrne po Aleji kráľov. Nech stíchnu v tebe nedočkaví chlapci.
A drž si okamihy pevne v rukách (keď nie si dvoran, rytier ani markíz) - Alejou kráľov neistý sa túlaš, že netušiaca inde v hudbe zaspí.
Jej sólo chcel si v duet oboch prehrať (budeš mať, poet, možnosť na vstup v reprízach?) tak, teš sa prítmím s „Amarilli, mia bella“ Alejou kráľov. Vínom z hudby opi sa!
A znač, znač v prachu perom z podvečera, keď doznel v ozvách ge-mol do ticha, a píš, píš, že niet, inej trate nemáš - len naspäť do snov - „Via gothica“.
V staniciach - zastávkach...
Len vlaky idú neprestajne a slová nie sú na dosah - čo je v nich známe a čo tajné? V staniciach smery prepoja.
Ošetri, prosí, jeho city, nech pasant láskou má viac pokoja, že v plameni si neublíži - v zastávkach spozná v kom, čo nepoznal.
Pohlaď ho svitom, prikry polnocou, sviatočných litier, muzík vzdal by sa - je väzňom, pripútaný k chrámom snov. Jediná... z portrétu, ach, uniká.
O guľôčkach a jamkách
V priedomí guľôčkových jamôk popoludňajšie slnko hrialo, nik nemeral čas na hodiny. Dodnes sa trápim, čo sa stalo a prečo ten čas bežal nahor? Guľôčky schmatol ako cynik.
Dnes ešte stále hľadám jednu jamku pri nej chcem prežiť chvíľku krátku - v dvojici iba hoci vinník! Zahrať ju ako schovávanku - po chlapčensky len na obrátku - zabudnúc pritom na hodiny. |
Noc žije s ňou...
Je v túžbach rieka v hĺbkach bezbrehá, že dopraje ti tušiť po čom túžiš? žiarivým nociam padať do náručí - než opäť vústi sama do seba.
Veď s ňou si... ona predsa neznáma (a využívaš právo výsad) - noc ponúka ti možnosť návratna. Že vazalom si nechceš priznať.
Tma prezradí jej iskru v oku - úsmevom zmätie... kruté precitnutie - tak riskuj, vsaď sen v neistotu - na vábny šelest... len tak. Zabudnuté!?
Je v tvojej rieke oná neznáma? Noc žije s ňou a nemá nemá dna.
Z košickej galérie
Deň pozdný, hmla a prázdno po nich a v obrazárni veci stratené, po špičkách spomienkami chodíš v obraze so snom s niekým na scéne.
Naivne k plátnam poťahuješ pocit - deň s pustou vetou ti je odmenou, nie, nevieš odbiť neodbytný motív - na sivý priestor štetcom nálady skicuješ smutný niečo s adresou: že čas je hráč a hrá sa o straty.
Odznova blúdiš zrakom vpitý v plátnach, navraciaš oči štetcom podpísané, pozdný deň s chladom bežia po záhradách s princípom ťažším ako v šachu ťah! v plenéri váhaš (tušiac) rátaš tváre. V zátiší snívaš... Málo tu už z nás.
Ach, život, rôzne spolu miešaš aj zraňuješ aj cynický si v práve a nikam od nikoho nepohneš sa. (Aj s lojalitou miešaš zavádzanie.)
Ponúkaš šancu - status bojovníka a súhlas v tvárach chceš vziať so sebou, že postavíš sa inou silou silám – (len smrť ti bude partnerom).
Ach, život, rôzne miešaš vedno, nehodní majú bingo v maškaráde, pochybní vedú pochybným smerom, na dosky vraciaš frašky opľúvané.
(A pravé tváre stále v nedohľadne.)
Zo zbierky: Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna. Košice, Multiprint 2013. 68 s. |
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).