ladená jednostrunne, symbióza starších veršov s novšími dodáva jeho veršom novú dynamiku, ktorá charakterizuje nesentimentálny pohyb vzad, pripomínajúci prichodiaci a zároveň odchodiaci vlak. Ďurinda sa náznakovite vracia k prírodným i ľúbostným zážitkom, zabudnutým drobnostiam, ktoré už vníma ako emocionálne nabité. Jeho verše nie sú plačlivé, skôr „mužné“ vyrovnávajúce sa so stratami, ktoré odbehnuté po rokoch predstavuje a nie je tu zdôraznený ani moment zmyslu ľudskej existencie. Prednosťou týchto veršov je, že svoju hlavnú tému umelo nepoetizujú ani nepatetizujú, miesto „srdcervúcich“ výlevov sú tu snové výjavy, popri citoch v nich hrá úlohu aj ratio. Ďurinda prezentuje verše, nad ktorými treba rozmýšľať aj pristaviť sa.“
Poéziou sa nám Miroslav Ďurinda, ratkovský rodák, žijúci viac než šesť desaťročí v Košiciach, prihovára už v svojej siedmej básnickej zbierke. Poprajme teda citlivým veršom v nej vnímavého čitateľa a ich prijatie v precítení a v prežití príjemnej chvíľky.
Marta Mikitová,
december 2013
|
V ilúzii?
Si iba poet, nočnú lásku budíš - však polož pokrytecké gesto pod nôž - more ti práve doladzuje úsvit. Ach, nechceš vedieť, čo vieš o tom?
Si iba poet, neumravníš príliv (vo svojich nociach si len začas kráľom) a podkladáš sa kráse, cit ťa živí). Ach, nechceš vidieť, že sa stalo.
Zlákal ťa Havaj, z mora bielou penou (vo vlnách schovaj suchozemskú povesť - ona je v skutku sama v mori s tebou). A Havaj v búrke, v oboch dobrovoľne.
Z Aleje kráľov
Plebejec, chráň si pozdné dúšky. Za rok, než jeseň pootvorí retro - šatník len opatrne po Aleji kráľov. Nech stíchnu v tebe nedočkaví chlapci.
A drž si okamihy pevne v rukách (keď nie si dvoran, rytier ani markíz) - Alejou kráľov neistý sa túlaš, že netušiaca inde v hudbe zaspí.
Jej sólo chcel si v duet oboch prehrať (budeš mať, poet, možnosť na vstup v reprízach?) tak, teš sa prítmím s „Amarilli, mia bella“ Alejou kráľov. Vínom z hudby opi sa!
A znač, znač v prachu perom z podvečera, keď doznel v ozvách ge-mol do ticha, a píš, píš, že niet, inej trate nemáš - len naspäť do snov - „Via gothica“.
V staniciach - zastávkach...
Len vlaky idú neprestajne a slová nie sú na dosah - čo je v nich známe a čo tajné? V staniciach smery prepoja.
Ošetri, prosí, jeho city, nech pasant láskou má viac pokoja, že v plameni si neublíži - v zastávkach spozná v kom, čo nepoznal.
Pohlaď ho svitom, prikry polnocou, sviatočných litier, muzík vzdal by sa - je väzňom, pripútaný k chrámom snov. Jediná... z portrétu, ach, uniká.
O guľôčkach a jamkách
V priedomí guľôčkových jamôk popoludňajšie slnko hrialo, nik nemeral čas na hodiny. Dodnes sa trápim, čo sa stalo a prečo ten čas bežal nahor? Guľôčky schmatol ako cynik.
Dnes ešte stále hľadám jednu jamku pri nej chcem prežiť chvíľku krátku - v dvojici iba hoci vinník! Zahrať ju ako schovávanku - po chlapčensky len na obrátku - zabudnúc pritom na hodiny. |
Noc žije s ňou...
Je v túžbach rieka v hĺbkach bezbrehá, že dopraje ti tušiť po čom túžiš? žiarivým nociam padať do náručí - než opäť vústi sama do seba.
Veď s ňou si... ona predsa neznáma (a využívaš právo výsad) - noc ponúka ti možnosť návratna. Že vazalom si nechceš priznať.
Tma prezradí jej iskru v oku - úsmevom zmätie... kruté precitnutie - tak riskuj, vsaď sen v neistotu - na vábny šelest... len tak. Zabudnuté!?
Je v tvojej rieke oná neznáma? Noc žije s ňou a nemá nemá dna.
Z košickej galérie
Deň pozdný, hmla a prázdno po nich a v obrazárni veci stratené, po špičkách spomienkami chodíš v obraze so snom s niekým na scéne.
Naivne k plátnam poťahuješ pocit - deň s pustou vetou ti je odmenou, nie, nevieš odbiť neodbytný motív - na sivý priestor štetcom nálady skicuješ smutný niečo s adresou: že čas je hráč a hrá sa o straty.
Odznova blúdiš zrakom vpitý v plátnach, navraciaš oči štetcom podpísané, pozdný deň s chladom bežia po záhradách s princípom ťažším ako v šachu ťah! v plenéri váhaš (tušiac) rátaš tváre. V zátiší snívaš... Málo tu už z nás.
Ach, život, rôzne spolu miešaš aj zraňuješ aj cynický si v práve a nikam od nikoho nepohneš sa. (Aj s lojalitou miešaš zavádzanie.)
Ponúkaš šancu - status bojovníka a súhlas v tvárach chceš vziať so sebou, že postavíš sa inou silou silám – (len smrť ti bude partnerom).
Ach, život, rôzne miešaš vedno, nehodní majú bingo v maškaráde, pochybní vedú pochybným smerom, na dosky vraciaš frašky opľúvané.
(A pravé tváre stále v nedohľadne.)
Zo zbierky: Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna. Košice, Multiprint 2013. 68 s. |
{jcomments on}

































V týchto dňoch v košickom vydavateľstve Multiprint vyšla nová básnická zbierka Miroslava Ďurindu pod názvom Z prítomna a nenávratna. Pulzujú v nej mnohé sugestívne, citlivo preciťované verše, v ktorých je veľa z vnímaného, pociťovaného, reflektovaného, skúsenostného či prežitého - reflektované okom či vnútrom tvorcovej duše. Pohládzajúcim či zraňujúcim štetcom slova prezrádzajú veľa o tom, čo ho vnútorne zasiahlo a inšpirovalo. V obrazne veršov viac naznačuje než tvrdí, neuzaviera, pochybuje, zvažuje či dováži citlivou mierou osobného, či všeobecného videnia. Jeho priestorom je plynutie - čas, chvíľka, okamihy i sny i fantázia, objektom láska-neláska, hľadania, očakávania v škále jeho poeticky použitých nástrojov. Pozastavme sa aj pri slovách nestora slovenskej literárnej kritiky Jozefa Bžocha, ktorý dojem zo zbierky sformoval do týchto viet: „Hádam niet na svete básnika, ktorý by sa v istej etape nevracal do svojho detstva, mladosti, čo je prirodzená obrana proti smútku, brániacemu sa toku času. Je to tak aj v tejto skladbe košického autora Miroslava Ďurindu, ktorý svoje verše nesmelo nazval labuťou piesňou, keďže má už vyšší vek. Zbierka nie je napriek tomu 
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-