ladená jednostrunne, symbióza starších veršov s novšími dodáva jeho veršom novú dynamiku, ktorá charakterizuje nesentimentálny pohyb vzad, pripomínajúci prichodiaci a zároveň odchodiaci vlak. Ďurinda sa náznakovite vracia k prírodným i ľúbostným zážitkom, zabudnutým drobnostiam, ktoré už vníma ako emocionálne nabité. Jeho verše nie sú plačlivé, skôr „mužné“ vyrovnávajúce sa so stratami, ktoré odbehnuté po rokoch predstavuje a nie je tu zdôraznený ani moment zmyslu ľudskej existencie. Prednosťou týchto veršov je, že svoju hlavnú tému umelo nepoetizujú ani nepatetizujú, miesto „srdcervúcich“ výlevov sú tu snové výjavy, popri citoch v nich hrá úlohu aj ratio. Ďurinda prezentuje verše, nad ktorými treba rozmýšľať aj pristaviť sa.“
Poéziou sa nám Miroslav Ďurinda, ratkovský rodák, žijúci viac než šesť desaťročí v Košiciach, prihovára už v svojej siedmej básnickej zbierke. Poprajme teda citlivým veršom v nej vnímavého čitateľa a ich prijatie v precítení a v prežití príjemnej chvíľky.
Marta Mikitová,
december 2013
|
V ilúzii?
Si iba poet, nočnú lásku budíš - však polož pokrytecké gesto pod nôž - more ti práve doladzuje úsvit. Ach, nechceš vedieť, čo vieš o tom?
Si iba poet, neumravníš príliv (vo svojich nociach si len začas kráľom) a podkladáš sa kráse, cit ťa živí). Ach, nechceš vidieť, že sa stalo.
Zlákal ťa Havaj, z mora bielou penou (vo vlnách schovaj suchozemskú povesť - ona je v skutku sama v mori s tebou). A Havaj v búrke, v oboch dobrovoľne.
Z Aleje kráľov
Plebejec, chráň si pozdné dúšky. Za rok, než jeseň pootvorí retro - šatník len opatrne po Aleji kráľov. Nech stíchnu v tebe nedočkaví chlapci.
A drž si okamihy pevne v rukách (keď nie si dvoran, rytier ani markíz) - Alejou kráľov neistý sa túlaš, že netušiaca inde v hudbe zaspí.
Jej sólo chcel si v duet oboch prehrať (budeš mať, poet, možnosť na vstup v reprízach?) tak, teš sa prítmím s „Amarilli, mia bella“ Alejou kráľov. Vínom z hudby opi sa!
A znač, znač v prachu perom z podvečera, keď doznel v ozvách ge-mol do ticha, a píš, píš, že niet, inej trate nemáš - len naspäť do snov - „Via gothica“.
V staniciach - zastávkach...
Len vlaky idú neprestajne a slová nie sú na dosah - čo je v nich známe a čo tajné? V staniciach smery prepoja.
Ošetri, prosí, jeho city, nech pasant láskou má viac pokoja, že v plameni si neublíži - v zastávkach spozná v kom, čo nepoznal.
Pohlaď ho svitom, prikry polnocou, sviatočných litier, muzík vzdal by sa - je väzňom, pripútaný k chrámom snov. Jediná... z portrétu, ach, uniká.
O guľôčkach a jamkách
V priedomí guľôčkových jamôk popoludňajšie slnko hrialo, nik nemeral čas na hodiny. Dodnes sa trápim, čo sa stalo a prečo ten čas bežal nahor? Guľôčky schmatol ako cynik.
Dnes ešte stále hľadám jednu jamku pri nej chcem prežiť chvíľku krátku - v dvojici iba hoci vinník! Zahrať ju ako schovávanku - po chlapčensky len na obrátku - zabudnúc pritom na hodiny. |
Noc žije s ňou...
Je v túžbach rieka v hĺbkach bezbrehá, že dopraje ti tušiť po čom túžiš? žiarivým nociam padať do náručí - než opäť vústi sama do seba.
Veď s ňou si... ona predsa neznáma (a využívaš právo výsad) - noc ponúka ti možnosť návratna. Že vazalom si nechceš priznať.
Tma prezradí jej iskru v oku - úsmevom zmätie... kruté precitnutie - tak riskuj, vsaď sen v neistotu - na vábny šelest... len tak. Zabudnuté!?
Je v tvojej rieke oná neznáma? Noc žije s ňou a nemá nemá dna.
Z košickej galérie
Deň pozdný, hmla a prázdno po nich a v obrazárni veci stratené, po špičkách spomienkami chodíš v obraze so snom s niekým na scéne.
Naivne k plátnam poťahuješ pocit - deň s pustou vetou ti je odmenou, nie, nevieš odbiť neodbytný motív - na sivý priestor štetcom nálady skicuješ smutný niečo s adresou: že čas je hráč a hrá sa o straty.
Odznova blúdiš zrakom vpitý v plátnach, navraciaš oči štetcom podpísané, pozdný deň s chladom bežia po záhradách s princípom ťažším ako v šachu ťah! v plenéri váhaš (tušiac) rátaš tváre. V zátiší snívaš... Málo tu už z nás.
Ach, život, rôzne spolu miešaš aj zraňuješ aj cynický si v práve a nikam od nikoho nepohneš sa. (Aj s lojalitou miešaš zavádzanie.)
Ponúkaš šancu - status bojovníka a súhlas v tvárach chceš vziať so sebou, že postavíš sa inou silou silám – (len smrť ti bude partnerom).
Ach, život, rôzne miešaš vedno, nehodní majú bingo v maškaráde, pochybní vedú pochybným smerom, na dosky vraciaš frašky opľúvané.
(A pravé tváre stále v nedohľadne.)
Zo zbierky: Miroslav Ďurinda: Z prítomna a nenávratna. Košice, Multiprint 2013. 68 s. |
{jcomments on}
































V týchto dňoch v košickom vydavateľstve Multiprint vyšla nová básnická zbierka Miroslava Ďurindu pod názvom Z prítomna a nenávratna. Pulzujú v nej mnohé sugestívne, citlivo preciťované verše, v ktorých je veľa z vnímaného, pociťovaného, reflektovaného, skúsenostného či prežitého - reflektované okom či vnútrom tvorcovej duše. Pohládzajúcim či zraňujúcim štetcom slova prezrádzajú veľa o tom, čo ho vnútorne zasiahlo a inšpirovalo. V obrazne veršov viac naznačuje než tvrdí, neuzaviera, pochybuje, zvažuje či dováži citlivou mierou osobného, či všeobecného videnia. Jeho priestorom je plynutie - čas, chvíľka, okamihy i sny i fantázia, objektom láska-neláska, hľadania, očakávania v škále jeho poeticky použitých nástrojov. Pozastavme sa aj pri slovách nestora slovenskej literárnej kritiky Jozefa Bžocha, ktorý dojem zo zbierky sformoval do týchto viet: „Hádam niet na svete básnika, ktorý by sa v istej etape nevracal do svojho detstva, mladosti, čo je prirodzená obrana proti smútku, brániacemu sa toku času. Je to tak aj v tejto skladbe košického autora Miroslava Ďurindu, ktorý svoje verše nesmelo nazval labuťou piesňou, keďže má už vyšší vek. Zbierka nie je napriek tomu 
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-