Vnímam a obdivujem všetkých tých, ktorý zmysluplnými článkami vyšperkujú stránky MAJ GEMER, neľutujúc štúdium či čas strávený pri počítači. Mňa okrem vlastnej profesie, vždy nadchýnala história a nebránil som myšlienke prinútiť ma opäť niečo a znova iné zas napísať. Isteže sa rád vraciam do rodných končín, ale čo sú dnes „blízke končiny“, keď v okamihu môžem komunikovať s tým najbližším v Austrálii, Brazílii, alebo kdekoľvek inde a navyše stretnúť sa s kýmkoľvek, kdekoľvek, povedzme trošku s nadsadením, v priebehu ani nie dní, ale hodín. I o tomto je história v aktualizovanej podobe a tak ako všetko okolo nás sa dáva do pohybu opačným smerom, rýchle hrdzavie i starne.Tým, nesmiem povedať, že sa stáva bezcennou, práve naopak, k tomu, čo bolo pekné, dobré, milé musíme sa vracať odvšade i v terajšom globalizovanom svete. On cez „globalizovaný“ motorizmus, leteckú dopravu, komunikáciou mobilom, televíziou, informáciami zo satelitov, družíc, komukoľvek je prístupný i schopný dodať aktuálne všetko o našom bezprostrednom dianí v okolí, či o našich blízkych, práve napríklad letiacich nad oceánom. Áno, i toto je globalizácia, ktorá sa nezmení, vývoj a technické vymoženosti sa nezastavia, nútia nás sa jej prispôsobiť, prijať ju tak ako sa naši predkovia zriekli cechovej manufaktúry či prania prádla v potoku (čo inak evokuje nezabudnuteľnú, či dojímavú scenériu vidieckej pohody vzdialenej len niekoľko desiatok rokov). Druhý pohľad, z horizontu histórie je nemenej dotieravý - či toto všetko, čo uľahčuje život, zjednodušuje fyzickú záťaž, spríjemňuje voľný čas, či nás robí lepšími, šťastnejšími, duševne vyrovnanejšími, empatickejšími, či nie aj viacej zraniteľnejšími, alebo, či v takto položených kritériách máme čo doháňať, vylepšovať a aj „globalizovať“, ale hlavne vždy a každý u seba, v rodine, v práci - vo svojom bližšom či vzdialenejšom okolí. Všade tam kde žijeme.. Aktuálne chvíle nás k tomu nabádajú. Postoje jedinca sú v dnešnej dobe dôležité. Bez takýchto atribútov aj tie najkrajšie novoročné priania, želania, posolstvá zostávajú len ľubozvučnými slovami...
S pozdravom Gemerčanom končím jednou inovovanou básňou z nie vzdialenej histórie v očakávaniach.
|
|
||||
|
Ešte vždy píšem listy |
|
A vrtoch tajne ľúbim, |
|
Vám všetkým píšem listy, |
Miroslav Ďurinda
Košice, 29.2.2012
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.