piatok, 21 október 2011 19:17

Gemer - náš rodný, prekrásny, historický, ale i súčasný milý a biedny Doporučený

Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Rožňavská kotlina. Foto: Rudolf PellionisGemer - náš rodný, prekrásny, historický, ale i súčasný milý a biedny. Nedali by sa dopočítať atribúty charakteristiky tejto našej krajiny, ktorú si bytostne všetci ako tunajší rodáci privlastňujeme, ktoré nás s ňou zväzujú raz spomienkami v pomyselných návratoch, raz skutočnými dotykmi v reálnej časovej skutočnosti. Mnohé sme prešli - neprešli, spoznali - nespoznali. Všetky zákutia určite neobjavili. Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo

v jeho vnútri zakódované ako to najintímnejšie puto (k detstvu, mladosti, láskam, k najbližším, alebo tu prežitému s najrôznejšími vzťahmi). Gemerskí básnici raz epickým inokedy lyrickým perom s vlastnými esteticko-kreačnými prejavmi tvorby nenechávajú rodný Gemer osirotený, reflektujú ho, mnohí s ním žijú i lúčia sa s ním vzdialení ako s neutíchajúcim „geniom loci“.
Vyberám niekoľko básní autorov nášho regiónu z periódy 20. storočia, sú mojím subjektívnym výberom a nerobím si nárok na kritické hľadisko exkluzivity tohto výberu.
Miroslav Ďurinda

Ivan Krasko:

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.                                                    
V poslednom lúči starootcovská         
horela roľa.   

Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou. 
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.   

Strnište suché na vlhkých hrudách        
pod nohou praská. 
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -         
na čele vráska,                                        
v láskavom oku akoby krotká                 
výčitka nemá:
- prečo si nechal otcovskú pôdu? 
Obrancu nemá! 

 

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli - nemôž byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia. 

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou zpola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?

 

 

Daniel Michal Fakla:

 

Kým  svieti rodičovské okno 

Kým svieti okno na rodnom dome,
môžem sa vracať zo svojich ciest.
Jak vtáča plaché na starom strome
nájdem si hniezdo, najmäkšie z hniezd.                                                                      

Kým okno svieti na rodnom dome,
môžem sa tešiť na vôňu lúk.
A hoci nesiem si srdce chromé,
príjme ma náruč najdrahších rúk

 

Keď zhasne okno rodného domu,
na cestu padne najťažšia z tiem,
na strome spustne najteplejšie z hniezd. 

Aj tak sa môžem vždy tešiť tomu
čo vierou teraz bezpečne zriem:
Žiariť mi bude najjasnejšia z hviezd.
 

 

 

Ľudo  Lašán:

 

To len tak trochu                                        

 

Z rodného kraja

 

To len tak trochu, gemerský Cigán,
hrám si a spievam,
veď okrem husieľ a mladej ženy
nikoho nemám. 

To len tak trochu tulácku pieseň
hrám modrým horám,
leptajúc brucho slinami hladu
za ľudmi volám.                                                     

To len tak trochu, keď horia prsia,
neznámy berie, 
pretože ľudí milovať treba, 
nás bieda žerie.

To len tak trochu, keď večer sadá
do zlatej vatry,
objatia piesne a bozk pod lunou
spomienkam patrí.   

 

Brezové vy háje rodné
bály bielych mladých dievok,
roztočených sukien čipky,
dychy, dychy rodnej zeme.  

Horské ticho modrých výšok,
vánok, ktorý mäkká mati
pofukuje na bôľ rany,
zdravie, zdravie rodnej zeme. 

Hudba kolies v hĺbke hory.
Hej, furmani, pošibajte,
strmá cesta hor brezinou,
život, život rodnej zeme.

 

 

Gemerský pozdrav 

Nepočuť hlas môj,
bo po horách spievam
a sirén v hrdle  oceľových nemám.                                                 

Kovové vrchy
však sa trasú, zunia
ako keď vzlykom
mŕtvych z truhiel budia.            

 

V pohorí sedím
jak na truhle soška.
Kto príde do nás
vidí mŕtvych bôžka. 

Však nie som z cínu
a za tých, čo prosím
v tele krv teplú,
v krvi víchor nosím.

 

 

 

 

Milan  Kraus:

 

Tieňohra

Hra plameňov a matný tanec tieňov.
Svieca zažatá.
Na našu stenu vylialo sa more,
more zo zlata.
Šum hravých vĺn. A čarokrásne víly
vykročili naň.
Nie, nebolo to more, zlaté more.
Je to lesná stráň.  

Klop, klop a klop. To trpaslíci kujú
vzácne prstene.
Za zlatovláskou ide rytier v zbroji.
Kráča po stene.                                                

 

Húkanie sov...  a Zlatovláska plače,
slzí v nešťastí.
Zrútil sa rytier z ustatého koňa,
 hynie v priepasti. 

Kde je ten hrad, kde je tá temná veža?
Veža bolesti.
Po našej stene letia roje tieňov.
Detské povesti.

Kamže, kamže, kam? Kam ma tie krídla nesú?
Krídla nehmotné.
Som v izbe sám a pozerám na stenu,
sediac v polotme.
 

 




Mosty

Ján Brocko:

Jeseň 1944

 

Mosty, mosty k minulosti,
k detským hrám a ku radosti,
ponad priepasť rozvalín,
akože vás podpálim? 

Tlčie srdce, váham, váham,
keď za ohňom rukou siaham.
Opustím vás, opustím?
Šľahá plameň, stúpa dym.

Darmo, stráne rannej zory,
prvý most už praská, horí.
Vzdialený som, vzdialený.
Mosty miznú v plameni

Ach jeseň pochovávaš  zlaté pruhy
a posielaš nám žltý smrtný list
kým padá padá neúnavný dážď 

Ach padá padá neúnavný dážď
Ach koľko kvapiek dažďa toľko vrážd
Ach koľko krvi toľko vody prúd
Ach iba smrti skaze uniknúť
Ach koľká kaluž ušliapaných blát
Ach toľko hnusu hanebnosti zrád
Ach koľko sĺz a smútku hmlistý plášť
Ach padá len a padá hustý dážď 

Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhy
a posielaš nám žltý smrtný list
kým padá padá neúnavný dážď 

 

Miroslav Ďurinda:

 


Pri  ratkovskom kostole

Zostarol. Nezvonia už na večernú,
možnože nemá koho volať...
Ako mi ťažko so svedomím k nemu –
pieta z kríža v plači stoná. 

V kamennom prahu od nôh priehlbne –
srdcia chcú s biednym šťastím k Tebe
do prítmia lavíc, šera bledých stien.
Svätvečer dávny vo mne dnes je.

Z pozadia duše hmatkám na prahu,
počujem od dvier organ, vzlykol –
píšťalou chce sa ku mne načiahnuť –
aj zavyl k horám  clivým tichom. 

Akoby si On na to zvykol –
sám v sebe od bolesti bez seba.
akoby som bol v kríži klincom –
predkovia zbohom. Spustla nedeľa. 

+++             

Cigánom dušu za dedinou
do letných nocí piesne zaviali,
z ohníkov cítiť vôňu dymov,
s husľami tiahol závan za nami. 

Keď gaštan z chladu v prstoch oslabol,
odistil bomby v riedkom lístí –
po cigánčatách v škole zostalo
prázdno, že k drevu privstali si
(vyvzdorovať s ním teplú zimu)
s pahrebou do dotykov miznú.
A ako vtáci zlietnu odkiaľsi
a voľná radosť iba, pohyb v hre je,
keď za dedinou jar sa prihlási,
čo bosé nohy v prachu zhreje.

Zavesil sa mi s vôňou dymu na vlasy,
obláčik zdávna, obraz krehko – prekrásny,
zachvieva  srdcom, cez štrbinky hreje
do nocí s piesňou, keď už odviate je.

 

+++ 

 Starenky sú mi úložnými kútmi.
 kde zamatový dotyk prevládol – 
 v halúzkach rokov vedia stopy ukryť.
 z minula chodím ku ním pre mladosť. 

 Postrážia skryte ako svätec v kutni
 to, čo vie spätný pohľad ozrejmiť
 a chvíľkam môžu kostýmy dať ušiť,
 pre jarné púčky, zašlé ozveny. 

 Akoby význam preplietal sa kruhmi,
 akoby čas bol viacej odolný
 aj ticho začne budiť svieži pocit -
 že u nich všetko možno odložiť. 

+++ 

Nuž, zmĺkni báseň, nieto koho núkať -
tvoj kozub chladnúc stícha v nevôli,
z radosti zvyšky rozdaj na potulkách.
Stačilo. Bolo. Nik už nezvoní.

Tajomstvo veľké, ktoré v sebe skrývaš
až v nedohľadne odlož. V pokoji.
Na tesno zavri v tiesni po plytčinách.
(znenáhla schádzam rokom do hlbín). 

Ak pri rozlúčke čriepky z nehy kvília
komusi patria čuť ich z intímna,
že išla s tebou z vidna do nevidna.
(Nedám späť slová, čo som napísal.) 

Nech ticho bez slov v nežičlivej chvíli
spomenie detstvo od hier k spoluhláskam
a zápisníček pod vankúšom skrytý,
že školským dvorom zaškrípali vrátka

 

Ondrej  Nagaj:

 

Stopy

1
V úvoze hore za dedinou
miesili hlinu cigáni.
Boli jak vtáci, ktorým krídlo
chlapčiská v zlosti odťali. 

Tancovali tam polonahí,
krížili hlinu s plevami.
Obďaleč kŕdeľ detí hladných
v zákrutách Turca rybáril. 

Do radov kládli na výslnie
hranolky váľkov dosušiť,
aby z nich gazda zdvihol dom,
aby v ňom dlhé roky chorel,
s tou žltou hlinou na duši,
tenučký knôtik lampášov, 

kým čas mu nitku nezruší... 

 

 

2
V úvoze ešte dodnes jamu
 jar mútnou vodou zaplaví.
 Ktovie kde svoje kone priahnu
 tí moji dávni cigáni. 

 Kiež po nás ako po nich v zemi
 ostane jazva na veky.
 Čin, ktorý vlastný čas vie prežiť,
 čin, teplý prsník planéty. 

 Hrejivá neha múrov z hliny
 človečiu blízkosť pričarí.
 To je tá stopa, ktorou iný 

 z tej hliny múrik postaví,
 nedožijúc sa ani zimy,
 urobí zárez v chotári.

Nepozrie pritom na hodiny.
Zastali.

 

Eva Kováčová:

 

 

 


Ľúbim ťa Gemer   
             
             

 


Gemer

-         Ľúbim ťa... - 
Tak ľahko plynú slová z pier!
No aký význam slová majú?!
Dotkol sa neba netopier,
len krídlom podpísal sa noci
a všetko, čo som chcela kraju
povedať,
zhynulo bez pomoci.

Symboly, vášeň, láska, nenávisť,
ukryté v prudkom geste.
Ak prídem, kadiaľ musím ísť,
tak cudzia krv ma tresce.

 

Klesá mi hlava z toho ticha,
 ktoré priam kričí,
skuvíňa a jačí...
 Len pýcha trochu zo mňa dýcha,
 sipí: - Si ničí, ničí!
 vtáčí.

Si vtáčí pohľad zhora dole,
si vtáčí ston a šíre pole...
Si krajina, čo do mňa vchádza,
 si milenec, ktorý ma zrádza...

 


{jcomments on}
Čítať 2073 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:17

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.