Ľudo Lašán:
 

Úsmevy babieho leta

Ticho

Dokedy  len stromy krásne
ostanete svetu žiť? 
Dokedy to lístie vábne bude vetrom šuchoriť?

Opadnete,opŕchnete
ako úsmev matky z líc.
Zapadnete, odumriete 
tak ako hviezd na tisíc.

Spievajte mi, Zvoňte šumne 
ku srdcu až tajných síl,
ktoré z jari som si skryl

Nespŕchnite prosím vás
bez rozlúčky, bezo správ,
rád vám k spánku zaspievam.  

Opršali perly jara,
odumreli kvety krás.
Záhrada, ach, pustá zas,
nik sa o ňu nepostará.

A na stráni: iskerničky,
slzičky či nezábudky,
aj nevädze bez pohnútky
snívajú si večné sníčky.

Opršali perly jara
zhasli leta úsmevy,
všetko babím letom zhára.  

V mojom srdci hrozná rana
otvára sa pohľadu:
perly kvetov hrabe vrana.

Hľa, u nás zasa prší lístie,
to zlaté lístie vonných líp
a gaštan lúpe divé plody,
s bubnovou paľbou 
strechách krýpt.

Hľa, u nás zasa letia mraky,
tie kŕdle zmoklých čiernych rán
a pavúk šije šaty rose
a pod všetkým čnie
príkra stráň.

Hľa, u nás zas hrajú vetry
a lampa žmurká nad stolom
a srdce samo blúdi potme
a ukrýva sa pred bôľom.

 
Milan  Kraus:

Jeseň vie milovať? 

 
Akosi priskoro

Jeseň vie milovať? Ach áno trošku ľúbi
tou láskou poslednou a smútkom krváca
ako tvár bledastá a svetlo mesiaca
čo dávno zapadlo ďaleko do záhuby 

Hej jeseň túlavá ty starý záletník
zase si prišla sem a zase našla si ma
Mrazivo pozerá na teba biela zima
ako sen stratený čo nehľadá ho nik 

Jeseň vie milovať? Ach áno ľúbi vrelo,
toho čo ostal sám a hynie bez pomoci
ona ho miluje miluje vo dne v noci
hoc ruky chladnú mu a dážď mu kropí čelo.

Akosi priskoro padá hmla na mesto
akosi priskoro stráca sa v doline
jak vtáci túlaví opúšťa staré hniezdo
farbiac nám na čierno lupene nevinné

Pozerám zďaleka na tento obraz známy
na mesto mlčiace v jesennom mlčaní
Je v ňom kus umierania-
kus nevyhnutnej drámy
kus blenu do pohára a oceľ do rany

 
Z jesene
 

Jesenný vietor zrazu zahúdol,
naladil ľudské srdcia do g mol
a lampy večer hlásia kratšie dni,
sme akosi viac citom prístupní,
sme schopní vnímať v poli blatistom
jak opadáva lístok za listom
a na obzore v ľahkom venci chmár
do výšky dymí biely cukrovar
a idú vlaky plné úrodou,
klenutým, dlhým mostom nad vodou,
krajom, kam ľahli prvé driemoty.                    

Človek má v sebe pocit istoty
lebo je doma je tu na svojom,
poľami kráča v hrudi s pokojom
a ja ho cítim, jak je nad nami,
ako mi dýcha medzi riadkami,
zo stránok sála, otepľuje tvár,
leje sa ako vlna cez chotár,
cez nízke vŕšky, šíre diaľavy
až všetko mocným citom zaplaví,
z ktorého potom ako zo šípov
vyrastú ruže – verše básnikov,
tie perly krvi, čo je hotová
pokropiť rodné strechy domova. 

Miroslav Ďurinda:
 

Ty jeseň bláznivá, veselý vetroplach,
dopíjaš do dna a ja na výslní,
ustaté steblo šiju nadol kloní,
vädnú mu lupienky – jak viečka na očiach. 

A lúče návratov nestretnem pri cieli.
Nevrátiš z prehier. Pijem s tebou: Nalej!
keď prašný chodník nevedie už ďalej,
nech smútky zjasnejú, svit šero zabieli.

V nárazoch vetriska bláznivo nesieš ma,
odievaš do premien na lístku  v kroví
roztopaš vlečieš poľom októbrovým
kým bolesť obviaže inovať decembra.

Je veľa na tom, keď list hrdzavie,
to nielen jeseň scénou túla sa
i zdriemne v pavučinkách na tráve.
Rokmi si chodí so mnou zahrávať.

Môžu aj kvietkom hlávky šedivieť,
keď každý má už jasno v záveti,
čo vo mne hŕka ako sediment –
na dušu sa mi z peľu prilepí. 

Denne sa zo mňa kúštik odštiepi,
na steblách v byľke slnko zapadá,
šarkan ma zdraví, súcit nesie mi:
nedoži život ako v baladách. 

Z púpavy semä padá do zeme –
ach, len sen prenášam a - iba  zdedené.

++++

Chcem iba chytať listy
svoj podiel, malé sólo,
ak neverila by si,
daj na plač holých stromov. 

Lúčim sa sólo s každým,
v očiach ich nosím domov,
vzdávam sa dumám v daždi,
stretnutiam na pol slovo. 

s menami nemých lások,
keď farby hrajú fúgy,
smrteľné polohlasno:
Vezmi ma, sólom ubi!

Obrazne blúdim časom
Podobný stromom. Prázdny.
Vetrom čuť sólo šansón,
jeseň má v prstoch klavír.
 

++++

Keď jeseň v sudoch kvasí
som iný, bližší chvíľkam,
v pamäti hľadám zápis,
do pivníc chodím snívať. 

Múdrosť z vín myseľ vábi,
meriam čas na dva konce,
chvejem sa nad závažím:
zapíjam žiaľ aj obeť. 

Za pochybnosti platím.
Za úprimnosť tárajov
dolievam spoveď z fľaší.
Beriem si vstup na názor 

Burčiakom hasím ohne,
márnosť i žlč horí v nich
- poloha na dva konce.
Jeseň vtiahla do pivníc.

++++

Z krajiny dojem, čuješ starý budík,
čo ako tulák usádza sa v ušiach,
z návratna vchádza, návratný sa lúči,
z jesene pocit chce si v tebe ustlať. 

(Nie, askét nie si, ani tragéd nie
postiac sa v tieni rapsód v ústraní,
čo nedostal si zdaním oželieš.
Dopĺňať chodíš z dojmov záznamy.) 

Staničné lampy na hmat vzdialené –
za niečím sa ti beznádejne cnie.

Zdá sa, že obraz chce viac dopovedať,
že tvoje vlaky z minula sa vrátia
nádražia s nimi, z mnohých postáv jedna.
Máš možnosť stretnúť chvíľky z nenávratna. 

Z jesene úžas, chvieš sa v priestore
zdá sa vlak vchádza.
A žiaľ vieš – nedôjde. 

++++

Dni po dňoch budú z nepríslušných ozvien.
v skutočnom tóne sa sen rozplynie
a bude ťažko, kláves skúša bolesť -    
hlas bez slov. Je čas k čiernej hostine? 

Keď voči sebe tvrdé slovo skúsim,
to iba z piesne snímam bremeno.
Ach, tŕpne, ona strachom nad pokusmi.
že pozvanie si schovám pred sebou.

Tráva mi nejde nežne ruku podať
(tiež zbledneš, krásna, len sa
nesmej zo mňa)
hmla poláska ma päsťou cez oči.

Keď tichom zaznie strniskové sólo.
to kláves ladí na popravčí pochod.
Je možnosť vôbec ortieľ odročiť? 

Eva Kováčová:

 
Jeseň 

 
Gemerské babie leto

Vystrie mokré hnáty stará lúka,
zavesí noc hviezdy na oblohu.
Plný klobúk hrozna jeseň núka,
semiačka sa trúsia ako biela múka,
chladný mesiac šteklí roli nohu. 

Kdesi plačú pramene a studne.
Chlebom cítiť dlane spotené.
Leto nám to nikdy nezabudne,
kôrkou v peci do chrumkava stvrdne.
V stodole sú myši na sene.

Všetci sme tak trochu odmietaví,
 keď nás zrazu zvnútra schladí mráz,
babie leto keď nám sfarbí hlavy.
Chceli by sme s vtákmi do diaľavy,
ale nieto toľko sily v nás.

Vo vzduchu vlhko.

Aj zem dymí – to čmudia fajky starých

smrekov.

Je ako líška krajina.