piatok, 23 november 2012 14:18

Na úvod k práve vydanej zbierke básní Petra Mirvaja Z hĺbky duše Doporučený

Napísal(a) M.M.
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

S potešením môžeme konštatovať, že stránka Maj Gemer sa postupne rozrastá nielen o návštevníkov a čitateľov, ale aj o ďalších zaujímavých prispievateľov. Jedným z nich je aj Peter Mirvaj, rodák z Čiernej Lehoty, ktorý, aj keď ho osud zavial do susedného okresu Gelnica, ani po rokoch Gemerčanom a Čiernolehoťanom neprestal byť. Svedčia o tom aj jeho viaceré literárne návraty do rodného kraja. Čitatelia mali možnosť spoznať jeho „Lehotské balady“, ktoré zozbieral v  svojej rodnej obci

a upravil ich do básnickej podoby (Mal som ja frajeročku, O mlynárovej Katruši), niektoré aj v čiernolehotskom nárečí (Ach, má láska, Medzi dvoma vrchmi,  Kot som išól šes to polo), ale i niekoľko poviedok z obdobia SNP (Odplata, Mína, Dedo), situovaných do oblasti Gemera. Svoj vzťah k histórii Gemera prejavil aj príspevkom o Bohumilovi Nosákovi, ktorý koncom 19. storočia pôsobil v Čiernej Lehote ako evanjelický farár.
Peter Mirvaj sa narodil sa v roku 1944 v Čiernej Lehote. Jeho otec bol elektrikár, neskôr hlavný energetik v Slavošovských papierňach, kde pracovala aj jeho mama ako úradníčka. Napriek tomu, že vychodila iba meštianku, bola veľmi sčítaná, zanietená ochotnícka herečka a režisérka v divadelnom súbore Sama Chalupku v Čiernej Lehote, uznávaná aj v celoslovenskom meradle, o čom svedčí aj to, že sa jej meno  dostalo i do Encyklopédie dramatických umení Slovenska. Práve ona priviedla svojho syna k literatúre. Tento vzťah sa u neho rozvíjal aj počas jeho školských rokov. Do školy chodil v Čiernej Lehote, v Slavošovciach (OSŠ), maturoval na Gymnáziu (SVŠ) v Rožňave v roku 1961. Potom študoval na pedagogickom inštitúte v Košiciach a štúdium zavŕšil na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. V roku 1964 začal učiť svoju aprobáciu (slovenský jazyk a dejepis) na Základnej škole v Jaklovciach v okrese Gelnica.  Okrem pedagogickej práce publikoval aj v Učiteľských novinách, či v Historickej revue (Príjímacie skúšky – vyvrcholenie školskej práce (1984), Vyberte si z knižnice pedagogických čítaní (1995), Záhada kráľovninho oka. Portrét krásnej Nefriti (1996) a i.). Tu sa aj oženil, vybudoval dom a vychoval dve deti - syna Petra a dcéru Ninu. S výnimkou šiestich rokov, kedy pracoval na školskej správe v Spišskej Novej Vsi ako vedúci metodického oddelenia, celý svoj profesijný život strávil v Jaklovciach.
Básne píše od študentských čias. Postupne sa zbierali a ukladali do priečinka, aby v roku 2012 pričinením Divadelného súboru Jozefa Gregora Tajovského v Jaklovciach (ktorý tu od roku 1921 nepretržite funguje) vyšli knižne v básnickej zbierke „Z hĺbky duše...“ K jej obsahu a zameraniu Peter Mirvaj poznamenal: „Tie pochmúrnejšie vznikli od lanského leta, kedy vyvrcholili moje zdravotné problémy. Zdalo sa, že sa už z toho "nevylížem", tak som pociťoval potrebu rozlúčiť sa s najbližšími takouto formou. Ale Prozreteľnosť chcela inšie, a tak som sa pozbieral a ešte fungujem...“
Viac vyslovil v príhovore k svojej básnickej zbierke:
„Život je v konečnom dôsledku veľmi krátky. Ubehne ako voda medzi prstami. Ani sa nenazdáme a je tu čas zamyslieť sa nad životom, urobiť súvahu, bilancovať. Každý z nás túži zanechať po sebe nejaké posolstvo. Ono môže byť vo forme výsledkov celoživotnej práce, v potomstve, hmotných statkoch, ale aj v duchovnom odkaze.
Mojou celoživotnou záľubou bola literatúra vo všetkých jej podobách. Napĺňala ma tak, ako napĺňa priezračná voda čerstvo vykopanú studňu, ako napĺňa spev vtákov jarnú prírodu, ako napĺňa ticho lesnú húštinu...
K literatúre ma priviedla moja matka, ktorej som za to nekonečne vďačný. Môj vzťah k literatúre sa prehlboval prostredníctvom štúdia učiteľského remesla. Mojím básnickým otcom bol Miroslav Válek, krstným otcom Milan Rúfus. Obaja sú už ne pravde Božej, ale ich odkaz vo mne stále rezonuje.
Samozrejme, moje výtvory nesiahajú týmto velikánom slovenskej literatúry ani po členky. Napriek tomu ma hreje myšlienka a túžba podeliť sa so svojou záľubou a jej výsledkami aj s inými ľuďmi, ktorým je blízka táto oblasť ľudskej činnosti. Preto som prijal ponuku priateľov z Ochotníckeho súboru Jozefa Gregora Tajovského, ktorý ma v tomto smere oslovili. Veľmi srdečne im za to ďakujem.
Moja vďaka patrí aj ľuďom, ktorí pomohli uskutočniť tento zámer po materiálnej stránke a poskytli realizátorom nezištnú pomoc.
Ďakujem aj všetkým tunajším ľuďom, ktorí mi vytvorili podnetné prostredie, vhodné na rozvíjanie mojich zámerov, a vďaka ktorému tu žijem svoj pokojný život...“
Ponúkame niekoľko básní zo zbierky Z hĺbky duše... a prajeme vám pri ich čítaní pekné chvíle.
M.M.

Učiteľom

Dieťa je vskutku krásna nádoba,
obrázok sladký, prameň blaženosti,
tvor hodný zbožnej úcty, nežnej lásky
            a aj keď občas trocha zlostí,
            veď nám dospelým sa podobá
            v anjelskej svojej nevinnosti.
Dieťa je sprvu prázdna nádoba,
do ktorej treba vkladať túžby,
nádeje, lásku, silu vedomostí,
            treba ho učiť stavať mosty,
            čo vedú ho vo svet budúcnosti,
            kým bude z neho pýcha národa.
 

 

Dieťa vie byť i taká nádoba,
ktorá pred naplnením svojím uteká...
to je však prirodzená vlastnosť človeka.
            Preto mu treba poskytovať dôkazy,
            že múdry obsah formu vôbec neskazí
            a prázdnota je iba ťažoba.
Dieťa je ozaj ako nádoba,
do ktorej vkladá vedomostí zrná,
kým nie je až po okraj plná,
            človek, čo vytýčil si za životný cieľ,
            formovať krehkú detskú dušu – učiteľ
.

 

 

 

 

Dotyky múzy 

Pred vstupom do chrámu Tálie
najprv trocha postoj na prahu.
Uvedom si, aký človek malý je,
aký malý a bezvýznamný v dosahu 

tej božskej múzy, ktorá čaká
na tvoju bázeň a pokoru,
človiečika, čo si pred ňou kľaká,
kým obnaží mu dušu z mramoru, 

zamatovej krásy, nádhery
myšlienok a slov, čo v tej chvíli
vstupujú kradmo do dverí,
aby ťa zmyslom očarili. 

Zastav sa, skloň ticho hlavu,
utri si slzu radosti,
keď spoznáš v túto chvíľu pravú,
čím múza nezištne ťa pohostí. 

Rozprestri krídla svojej duše
a vnímaj z hĺbky srdca slová,
nech fantázia ako koník kluše
A v duši zaznie pieseň nová. 

Chráň v sebe dotyk tejto krásy,
čo ako prútikom sa dotýka
ľudskej duše na večné časy
tak, ako ľahký vánok pútnika.
 

 

 

 Na rozlúčku

 Bola si ako nežná víla,
 vidina sladká, nekonečný sen,
 tak škoda, že si pochopila,
 že sny sa končia, keď nastane deň. 

 Tak teda zbohom, krásna pani!
 Škoda, že tiež som skoro pochopil,
 nezavri dvere, nechaj kľučku v dlani!
 Potom na odchod nebudeš mať síl. 

 Tak teda, adieu, smutná dáma,
 a neobzeraj sa už vo dverách.
 Skončila jedna krátka dráma,
 o mňa sa neboj, nemusíš mať strach.

 Neboj sa, mňa tu nezaveje,
 no ty sa neobzeraj vo dverách
 a nezabúdaj na Pompeje!
 Netúžim byť tvoj nežný vrah.  

 Keď na odchod ti chýba sila,
 pochop, že som už dávno pochopil,
 že ty už nie si nežná víla
 a ja tiež stratil som svoj starý štýl.

 



Zima



A zas sa blíži zima.
Nastanú krušné časy.
Veď všetky dvere zavrela si
a je ti celkom príma. 

 

 

Naváľa múry snehu.
Mňa smútok celkom skosí.
Nač hľadať, kde niet, čosi,
čo prebudí v nás nehu? 

 

 

Mráz zamkne riekam ústa.
Sú ako tvoje dlane:
nič viac už po nich nezostane,
len pláň biela a pustá...
 


{jcomments on}

 

Čítať 2700 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:29

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!