V ušiach mi znejú piesne, čo mi spievala,
v nich som sa nachádzal a sníval odmala
a učil som sa s nimi žiť.
Bol v nich chlad luny, slnka svit,
bola v nich láska, ľudské šťastie,
čo ako kvieťa v poli rastie,
formuje vieru, dušu človeka,
ktorú sťa kameň v rieke obteká.
Myslím na ruky, nimi hladila ma
tak, ako dokáže to iba mama.
Ku koncu boli drsné, vráskavé,
pradeno sivých vlasov na hlave,
tak sa mi vryla do pamäti.
No čas, ten neskutočne letí.
Poznačil nenávratne moju mamu
a zanechal ju medzi ľuďmi samu,
zmätenú, postihnutú chorobami,
keď ani najbližší jej nie sú známi.
A tak aj odišla tam, do večnosti,
kde Najvyšší ju blahom hostí
a tu sa stretla s otcom mojím.
Ja teraz ticho pri nich stojím,
pohľadom hladkám hrobu kameň.
Ste živí v nás, vďaka. Amen.
Jaklovce 3. júna 2013.