Výkopom rozbrázdená zem,
ak na ňu nasnežilo, sa menila na lepkavú ílovitú masu, ktorá sa lepila na lopaty i na našu obuv. Ale aj na toto bremeno, ktoré sme, pokorení víťaznou nemeckou mocou, museli znášať, sme si časom zvykli, zvlášť, keď sme nemuseli predsa len chodiť do práce doslova každý deň, ale mohli sme sa občas aj uliať. Nemcom tam dole, ako sme sa presvedčili, na našej pravidelnej účasti v práci ani tak veľmi nezáležalo, horší boli, ako som už uviedol, naši slovenskí žandári doma.
Pri tomto povinnom nádeníčení sme si ani nestihli dostatočne uvedomiť, že sa blížia Vianoce, Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri. Tiesnivé, chmúrne boli sviatky pokoja a mieru onoho roku a táto charakteristika sa pre ne tentokrát ozaj veľmi nehodila. U nás, v našej rodine boli smutné a chmúrne aj preto, že sme žili v tom čase v nevýslovnej biede. Nebolo čo do úst položiť. Vianoce zmiernili toto strádanie aspoň čiastočne na niekoľko sviatočných dní.
Ale to prežívali horšie skôr dospelí, naši rodičia. My, deti sme tie zlé časy natoľko ani nevnímali, pre nás Vianoce boli Vianocami, radosť z týchto tradičných rodinných sviatkov nám nedokázali skaliť ani výslovný nedostatok potravín, ani výhražné dunenie kanonády približujúceho sa frontu, ani dusná atmosféra nemeckej okupácie a z nej vyplývajúca všeobecná neistota, pocity ohrozenia života. Pre nás Vianoce ostávali Vianocami so všetkým, čo k tomu patrí: s vyzdobenou vysokou jedličkou v kúte izby, so skromnými darčekmi pod ňou, s predvečernou omšou v nádhernom muránskom gotickom kostole, so štedrou večerou pozostávajúcou z tradičnej kapustniarky a makových opekancov, s družnými večernými chvíľami pri rozkúrených keramických kachliach v tmavej izbe, ktorú osvetľovali len plamene plápolajúcich polien cez malé otvory vnútorných liatinových dvierok – vonkajšie dvierka kachieľ bývali v tých chvíľach otvorené – s koledami nás, detí u starých rodičov i sladkými maškrtami, hoci sa nám ich ušlo tentokrát len poskromne, skôr symbolicky ako dosýta.
Detský svet je už od vekov
a vždy bude taký: nechce nič zľaviť zo zafixovaného návyku tradícií a najmä takých vznešených, ako sú vianočné tradície. Všetko to slávnostné, hrejivé, dojímavé musí byť, čo aj v skromnejších podmienkach, nič z neho sa nesmie vynechať – deťom by sa to nerátalo. O čokoľvek tradičného ochudobnené, nevôľou dospelých dokaličené Vianoce by zarmútili detskú dušu, zjazvili by ju nevyliečiteľnou, nakalcifikovateľnou kavernou, ktorá by ich omínala po celý život.
Preto apelujem na vás, vy veľkí dospelí, za žiadnych okolností, nikdy nekradnite deťom Vianoce! Neochudobňujte ich ani o štipku ich tradičného hrejivého čara. Už aj preto nie, lebo čo dobré a pekné sa zaseje do detskej duše v útlom veku, zapustí v nej hlboké korene, ktoré zásobujú potom človeka životodarnou silou po celý život. A jedinečné kúzlo kresťanských Vianoc, v našich rodinách určite najkrajších a najdôstojnejšie oslavovaných sviatkov, takú životodarnú silu nesporne má.
Aj teraz, v týchto ťažkých vojnových časoch, v dusnote nemeckej okupácie, sme sa my doma u nás, ale aj v ostatných muránskych domoch, v chyžiach presýtených vôňou vianočných jedličiek, posilňovali týmto odvekým mravným ľudským posolstvom Vianoc. Napriek tomu, že vianočné stoly boli v nejednej rodine o hodne skromnejšie ako po minulé roky, napriek tomu, alebo práve aj preto, že v niektorých rodinách zostalo pri stole prázdne miesto po otcovi, manželovi, bratovi, synovi už natrvalo – po tých, čo sa domov už nikdy nevrátia, alebo prechodne po tých, čo sa ako štvanci museli ukrývať pred pomstou dočasných víťazov. Aj v týchto smutno-krásnych dňoch sme viac ako inokedy preciťovali silu i pravdu aj ďalšieho odkazu evanjelia: „Nielen chlebom je človek živý ...“
Akéže boli teda tie Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsiateho štvrtého? V našej rodine sviatočné, sviatočné aj v tom zmysle, že sa svojou náplňou líšili od režimu všedných dní nepriateľom obsadenej obce.
Na Štedrý deň predpoludním sme so sestrou, ako dvaja najstarší z detí, vyzdobili vianočný stromček – jedličku, ktorú nám do krížového dreveného podstavca pochystal otec. Mama piekla koláče z múky, ktorou nás obdarovali starí rodičia. Po skromnom pôstnom obede pokračovali prípravy štedrovečernej večere. Lákavá vôňa varenej kapustnice zapĺňala dom. V tom príjemnom kyslou kapustou odorovanom ovzduší kuchyne som na starom škrípajúcom mlynčeku mlel mak na opekance. Z kopy pekne naukladaného, deň predtým naštiepaného dreva v drevárni, som potom nanosil do kuchyne ku sporáku i do izby ku kachliam. Vrchovato naplnené drevené debničky. Mladší súrodenci šantili na zasneženom dvore a sánkovali sa na blízkej Konskej ulici.
V podvečer sme sa niektorí z domu vychystali na predvečernú omšu, po návrate z kostola nasledovala štedrovečerná večera, posedenie pri stromčeku, odovzdávanie darčekov. Po rušnom večernom virvare – šesť detí v rodine ho dokáže vyprodukovať v dostatočnom množstve i v pestrom programovom sortimente – všetko najmladšie išlo spať. My ostatní sme sa hrali človeče, nezlob sa a čakali na omšu, ktorú pôvodne Nemci zakázali, ale neskôr zákaz odvolali.
Čo bolo neobvyklé v ten večer? Keď sme sa vracali v ten večer z polnočnej omše z kostola, z domu od Englov, kde sídlila akási nemecká generalita, sa ozýval spev Nemcov. Zreteľne sme počuli nielen nápev, ale aj slová piesne Stille Nacht, heilige Nacht. Bežné nočné patroly Nemcov po uliciach sme nevideli.
Dobre, že Nemci posunuli cez sviatky aj svoj budíček zo šiestej hodiny na siedmu. To nám umožnilo aj po návrate z polnočnej omše na prvý deň vianočný ráno dlhšie si pospať. Táto zmena nám pripadala neobvykle príjemná, doslova sviatočná, akoby ústupok pre nás.
V kútiku duše sme si zároveň uvedomili, že aj s nimi, našimi nepriateľmi, nás čosi spája, že máme čosi ľudské spoločné – kresťanské tradície. Inak po celú tú neskorú jeseň čo sa Nemci natrvalo usadili v obci, budila nočná stráž svojich súkmeňovcov roztrúsene ubytovaných po jednotlivých domoch so železnou dôslednosťou každé ráno o šiestej. Do tmavého zimného rána sa vždy prenikavo zaryl ostrý hvizd píšťalky, doplňovaný alarmujúco dôrazným ťahavým „austehen“ – vstávať! Vojak s píšťalkou pobehoval dolu ulicou a od domu k domu budil týmto spôsobom vojakov. Ale aj nás, deti. Mladšie na nemecký vojenský budíček síce veľmi nereagovali, nanajvýš sa vyrušené zvukom píšťalky v posteli pomechrili, prehodili sa na druhý bok a spali ďalej. Ja som po nemeckom budíčku už zaspať nevedel.
Obidva sviatočné vianočné dni
mali stereotypný priebeh: raňajky, tentokrát však nie nesladený šípkový čaj s posúchom z otrúb, ale biela sladená káva (náhražková melta káva) s bieložltým sladkastým kysnutým koláčom. O desiatej kostol, po návrate sviatočný obed, popoludní tradičné karty v súkromí, v rodinách kamarátov. Hostince boli totiž cez tie Vianoce zatvorené.
Všedné dni medzi Vianocami a Novým rokom nám spestrili už spomínaní nemeckí vojaci – vysokoškoláci. A potom prišiel Silvester a zase Nový rok 1945. Silvester, tak ako Štedrý večer pripadli toho roku na nedeľu. Silvestra a Nový rok sme oslavovali doma omnoho skromnejšie, len akoby dozvuky Vianoc. Zásoby proviantu v našej domácnosti boli v dôsledku vianočnej štedrosti vyčerpané.
Nemci oslavovali Silvestra a príchod Nového roku pompézne. U Englov sa na Silvestra zase spievalo a Nový rok vítali vojaci detonáciami delobuchov či granátov, streľbou z pechotných zbraní a ohňostrojom rôznofarebných rakiet. Všetci ozbrojenci majú na zvukové a svetelné efekty vždy všetko potrebné poruke.
Keď som po ich hlučnom vítaní Nového roku zaspával, spomínam si, udivovala ma trúfalosť a guráž Nemcov vítať Nový rok použitím bojovej techniky – zbraní, ktoré sa na frontoch už pokorene skláňali pred presilou protivníka, ale tu v obsadenom zázemí, kde im nikto nekládol organizovaný odpor, sebavedome nimi buntošili a dlho narúšali pokoj silvestrovskej noci. Zároveň som sa, zaspávajúc v to pondelkové novoročné ráno 1945 – bolo už hlboko po polnoci, utešoval, že tohto roku už vojna iste skočí. A bude po všetkom. Po strašnom utrpení, ktoré sa už nesmie opakovať. Po všetkom aj pre nás, ak to, čo nás ešte čaká, v zdraví prežijeme.
Bolo dávno po jednej po polnoci,
keď efektná svetelná a zvuková paráda Nemcov prestala. Chvíľu sa ešte ulica ozývala hlučnou vravou rozjarených vojakov, čo sa rozchádzali po dvoroch do svojich ubikácií v usínajúcich domoch muránskych domácností. Potom zaplavilo ulicu i dvory velebné ticho novoročnej noci. V polospánku som ešte počul hodiny na veži odbíjať dve. Potom som sa bezbolestne prepadol do pôvabnej krajiny snov. Snívalo sa mi o obecnom pastierovi Janovi z Ratkovského Bystrého, čo každé ráno pri vyháňaní kráv na pašu zaplavoval dedinu nádhernými zvukmi svojej mosadznej trúby. Takými majstrovsky vznešenými, že sa ani nehodili do takej ošarpanej a biedou gniavenej dedinky. Kráčali sme spolu rozkvitnutou lúkou. Jano zanietene trúbil, až sa ako v prudkom vetre pod podmaňujúcimi tónmi jeho trúby hlboko k zemi skláňali chlpy trávy prešperkovanej purpurom divých makov i bielo rozkvitnuté kríky tŕnok. Všetko sa to pred nami vlnilo, oslnivo žiarilo, trblietavo tančilo ako vysnívaná oáza pokoja a mieru. Široko vôkol nás samý jas, pohoda. Zadúšavým šťastím rozspievaná krajina. O vojne ani chýru.
V dňoch medzi Vianocami a Novým rokom sa ubytovala v miestnostiach susednej krčmy, ktorú predtým boli opustili maďarskí delostrelci, skupina mladých nemeckých vojakov. Zo traja prišli raz večer k nám s podobnou žiadosťou ako nedávno maďarskí vojaci – chceli si uvariť na sporáku trošku čaju. Vyhoveli sme im, veď ako inak. Aj sme ich ľutovali, aj sme si nemohli dovoliť niečo im odmietnuť. Nuž tak sa prevarila voda, čaj i cukor si priniesli. A keď zistili, že viem trošku po nemecky a že som študent, „prilepili“ sa na mňa a spriatelili sme sa. Čaju sme navarili veľa, a tak, chudáci, ponúkali i nás.
Aj oni boli študenti, vysokoškoláci.
Jeden sa predstavil ako medik, budúci lekár. Rozcítili sa, rozľútostili a bez zábran vyjadrovali pred nami svoje pacifistické túžby. Vojny mali už plné zuby. Medik vytiahol z náprsnej tašky rodinné fotografie a vyrozprával nám tragédiu svojej rodiny. Otec mu už dávnejšie padol na východnom fronte, staršieho brata zaradeného do Rommelovho Afrika – korpusu pohltila africká púšť, mladšia sestra zahynula doma pri bombardovaní. Zostala mu doma utrápená matka. Pri rozprávaní začal slziť. Mátožila ho zlá predtucha, že teraz je na rade on. Zajtra ich majú presunúť na juh, na front do Maďarska. Bál sa, že sa odtiaľ živý nevráti.
Bolo nám tých chlapcov zrazu ľúto. Trúchla nálada sa zmocnila aj nás. Uľútostilo sa ich aj mame a navrhla, aby som ich pozval do našej izby k vianočnej jedličke. Pozvanie ochotne prijali, natešení sa presunuli do izby, ale pri vianočnom stromčeku sa ešte viac rozľútostili. Individuálnym smútkom rozatomizovanú skupinu sa pokúsil zjednotiť jeden z nich, navodiac prijateľnejšiu spoločnú nostalgickú náladu, keď príjemným tlmeným tenorom zanôtil Stille Nacht, heilige Nacht... Všetci sme sa k nemu pridali. A títo traja mladí ľudia, ktorých ich ctibažná vlasť ovládaná fanatickými bezohľadnými vodcami nemilosrdne hodila napospas frontu, sa iste v tejto chvíli ocitli v spomienkach doma, vo svojich rodinách. Rozvoniavajúca jedlička a vznešené tóny medzinárodne známej dojímavej vianočnej piesne im iste navodili atmosféru Vianoc u nich doma. Potom sme si ešte zaspievali ódickú nemeckú pieseň na oslavu vianočného stromčeka
Ó, Tannenbaum, ó Tannenbaum,
wie treu sind deine Blätter...
A nakoniec sme našli ešte spoločnú reč v latinskej študentskej hymnickej piesni Gaudeamus igitur...
Dúfal som, že spoločný spev aspoň trošku rozptýli melancholicky naladených vojačikov a aspoň nachvíľu utlmí ich strach zo zajtrajšej cesty na front. Rozcítený medik sa však depresie nezbavil, lebo keď sme dospievali Gaudeamus, do nastavšieho ticha sólovo recitatívne zopakoval verš tejto piesne „nos habebit humus“ (doslovne: nás bude mať zem, tzn. zomrieme) a kajúcne sa pritom prekrižoval. Potom sme ešte chvíľu podebatovali, ale vzrušení vojaci, ktorých znepokojovalo zajtrajšie prvé stretnutie s frontom, sa čoskoro pobrali spať. Priateľsky sme sa s nimi rozlúčili, utešujúc sa navzájom, že to, čo nás všetkých čaká, azda šťastne prežijeme, že aj oni sa nakoniec zdraví vrátia domov k svojim.
Kto vie, či v tú noc dokázali pokojne spať, kto vie, ako dopadol ich krst ohňom na fronte, kto vie, či svoju vlasť ešte uvideli.
František Bábela
{jcomments on}


































December 1944 bol štedrý na zimu i na sneh ako vôbec celá zima 1944/45. Záľahy snehu a treskúce mrazy sťažovali život v horách partizánskym zväzom i roztrúseným menším skupinám i jednotlivcom zapleteným do odboja, čo sa potom museli pred pomstou dočasných víťazov skrývať v horách.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-